Zistenie pôvodu mena “Eutychia”, vyrytého na stene pred 2 000 rokmi, vrhá svetlo na temnú stránku starovekých rímskych mravov.

Preplnené slnečné Pompeje neskrývajú pred turistami temnú stránku: v nevestincoch tohto mesta žili prostitútky, z ktorých väčšina boli otrokyne, ktoré nemali na výber, boli úplne vydané na milosť a nemilosť majiteľom a klientom, píše Aeon. A platil pre ne špeciálny režim.

“Eutychia, grécke dievča jemných mravov, 2 asy (medené mince)” – tento výstižný nápis pochádza zo stien Pompejí a inzeruje sex na predaj. Toto staroveké rímske mesto bolo už veľmi staré, keď ho v auguste 79 n. l. zničil výbuch sopky Vezuv – vďaka čomu sa zachovalo pre potomkov. Nachádzalo sa v Neapolskom zálive neďaleko ústia rieky Sarno a malo rané znaky etruskej kultúry, hoci neskôr oblasť osídlili osmansky hovoriaci Samniti, s ktorými sa mesto začalo skutočne rozrastať približne po roku 200 pred Kr. Pôda v okolí Pompejí bola úrodná a bohatlo nielen samotné mesto, ale aj celý región.

Keď Rím rozšíril svoju moc po celej Itálii, Pompeje sa stali rímskym mestom, hoci si zachovali rôznorodé obyvateľstvo. Bolo to rušné miesto s približne 12 000 obyvateľmi: bohatými aj chudobnými, slobodnými aj zotročenými; preplnené námestia, fontány a záhrady, honosné domy bohatých a príbytky chudobných, taverny, obchody a dielne a kamenný amfiteáter na zábavu. Obyvatelia hovorili po osmansky, grécky a latinsky a venovali sa všetkým činnostiam typickým pre prosperujúce mesto: politike, obchodu, zločinu a láske.

Nápisy a vyobrazenia na stenách sú jedným z najfascinujúcejších dôkazov, ktoré sa zachovali po zničení Pompejí, a majú úplne ľudový, nie literárny charakter. Nápis s menom Eutychia nám prezrádza meno ženy, jej etnický pôvod, cenu a náznak dobrej zábavy, čím odhaľuje temnú stránku života v starovekom meste, ktoré je dnes magnetom pre zvedavých turistov a konzumentov kultúrnych pokladov. Je namaľovaný na stene vestibulu bohatého domu, ktorý patril dvom slobodným Vettiovcom a svetu je známy najmä freskou zobrazujúcou boha plodnosti Priapa, ktorý na váhe váži svoj obrovský falus. Krátky a výstižný inzerát spred takmer 2 000 rokov nás posúva k hlbšiemu pochopeniu života obyvateľov Pompejí, ale zároveň vyvoláva oveľa viac otázok ako odpovedí o samotnej Eutychii a mestskej prostitúcii všeobecne.

Preplnené slnečné Pompeje neskrývajú svoju temnú stránku – jediný oficiálny verejný dom v meste, známy ako lupanar, je jednou z najobľúbenejších atrakcií s hlavným lákadlom v podobe sexuálnych nástenných malieb. Osem z nich sa nachádza nad dverami stánkov s kamennými „posteľami“. Päť alebo šesť z nich zobrazuje sexuálne scény medzi ženami a mužmi; ďalšia zobrazuje ženu stojacu vedľa ležiaceho muža a ukazujúcu na erotickú maľbu a posledná zobrazuje boha Priapa s dvoma vztýčenými falusmi. Všetky ukazujú niečo jednoduché a nadčasové, čo nás spája so starovekými obyvateľmi Pompejí – sex – a zároveň vzrušujú návštevníkov a vyvolávajú oplzlé vtipy z ich strany aj zo strany sprievodcov. Fresky pravdepodobne naznačovali aktivity, ktoré boli zákazníkom k dispozícii, a pomáhali ich správne naladiť.

Vďaka nápisom na stenách poznáme mená žien, ktoré tu pracovali: Anedia, Aplonia, Attis, Beronis, Cadia, Cressa, Drauca, Fabia, Faustilla, Felicla, Fortunata, Habenda, Helpis, Januaria, Ias, Mola, Murtis, Mirtala, Misis, Nais, Panta, Restituta, Rusatia, Skepsis, Victoria a dcéra Salvia. Eutychia sa v zozname nenachádza, hoci je možné, že to všetko boli pracovné prezývky; niektoré nevestince sa nachádzajú v iných častiach mesta.

Ako vnímali obyvatelia Pompejí a ostatní návštevníci návštevu nevestinca? Niečo sa dá vyčítať z pasáží literárneho textu s názvom Satyricon, ktorý v 1. storočí n. l. napísal vznešený Riman Petronius. V jednej epizóde sa mužská postava Encolpius stratí v meste a je oklamaný, aby vstúpil do verejného domu:

“Všimol som si niekoľko mužov a nahých žien, ktorí sa opatrne prechádzali medzi značkami sadzieb. Príliš neskoro, príliš neskoro som si uvedomil, že ma zaviedli do verejného domu. Preklínal som tú zákernú starenku, zakryl som si hlavu a utekal som cez bordel k ďalšiemu východu, keď som hneď pri dverách stretol Askiltosa, rovnako unaveného ako ja a vyčerpaného. Vyzeralo to, akoby ho tam priviedla tá istá stará žena. Pozdravil som ho so smiechom a spýtal som sa ho, čo robí na takom nepríjemnom mieste.

Pokrčil plecami a povedal: „Keby ste len vedeli, čo sa mi stalo.“ „Čo sa stalo?“ – Spýtala som sa. „Nuž,“ odpovedal takmer v mdlobách, „blúdil som po meste a hľadal dom, kde som býval, keď ku mne pristúpil jeden ctihodný muž a láskavo sa ponúkol, že mi ukáže cestu. Previedol ma cez nejaké tmavé zákutia a priviedol ma sem, a potom mi začal ponúkať peniaze a obťažovať ma. Kým žena žobrala tri mince za izbu, jemu sa podarilo dostať sa ku mne. Keby som nebol silnejší, boli by sa stali ešte horšie veci.“

Petronius písal komédiu, ale nemáme dôvod spochybňovať náhodné detaily, ktoré opisuje a ktoré mohli „oživiť“ lupanár. Podľa jeho opisu sa verejné domy nachádzali na okraji mesta a nemuseli mať vonkajšie identifikačné znaky a portiere oddeľovali prostitútky a klientov od vonkajšieho sveta. Je tiež zrejmé, že dovnútra mohli byť vlákaní aj slušní občania – s najväčšou pravdepodobnosťou bol sprievod odmeňovaný. Samotné prostitútky boli vystavené nahé s cenami, aby si ich mohli mužskí klienti prezrieť, ohodnotiť a vybrať. Kabínky/miestnosti sa mohli prenajímať na súkromné účely.

Rímsky básnik Horácius v jednej zo svojich satír písal o výbere sexuálnych partneriek mužov a poukazoval na hlúposti niektorých z nich, napríklad na túžbu a pomer s bohatými a vydatými dámami. Podľa neho prostitútky predstavujú oveľa rozumnejšiu voľbu, keď muž potrebuje sex. Po prvé, podľa neho ich tváre a telá nie sú ničím zakryté. Na rozdiel od slušných žien oblečenie prostitútok odhaľovalo, čo mužovi umožňovalo prezrieť si, čo chcel, kúpiť si to a použiť. A počas stretnutia, hovorí Horácius, mohol muž osloviť prostitútku akýmkoľvek menom, aby naplnil čo najviac fantázií. V Horáciových dielach sú ženy tohto povolania predstavené ako čestné a prirodzené, elegantne oblečené, svižné a nie veľmi drahé.

V Satyrikone sú opísané podrobnosti zo života a prostredia niektorých prostitútok – prinajmenšom tých, ktoré pracovali vo verejných domoch, ale súdiac podľa textu a fresiek, čitateľ získava trochu bezstarostný pohľad na to, čo sa dialo. V skutočnosti bol život žien, ktoré pracovali v nevestincoch, oveľa temnejší: ich telá boli využívané pre zisk majiteľov podniku a ich fyzická a emocionálna práca sa vykonávala v malých otvorených kabínach. Väčšina z nich bola otrokyňami bez možnosti voľby a bola úplne vydaná napospas majiteľom a klientom. K prostitúcii boli nútené aj slobodné chudobné ženy, pretože boli zraniteľné a potrebné. Približne pätina mien na stenách bordelu naznačuje, že nešlo o otrokyne.

Otroctvo bolo v Rímskej ríši uznávanou inštitúciou, otroci boli všade: poľnohospodárski robotníci, domáci sluhovia, robotníci, baníci, učitelia (a prostitútky). Niektorí viedli relatívne privilegovaný život, iní mali istú mieru nezávislosti pri práci a živote v rámci svojho panstva, ďalší mohli dokonca dúfať, že jedného dňa dosiahnu slobodu. Medzi literárnymi dielami sa však nachádzajú aj pochmúrne pripomienky tých menej šťastných. Columella, ktorý písal v prvom storočí nášho letopočtu, podrobne vysvetľuje, ako zaobchádzať s otrokmi v domácnosti a ako ich riadiť. Odporúčal neustály dohľad, fyzické obmedzenia v podobe reťazí a uzavretia v špeciálnych väzniciach (ergastulae), kontrolu pohybu, kontaktu, vodných procedúr, náboženských rituálov a sexu. Aký režim bol uvalený na prostitútky – otrokyne lupanaru?

Otrokom bola odopretá dobrovoľná láska a intimita, ale boli nútení plodiť deti (zdroj nových otrokov) a ženy boli tiež nútené k sexu, aby pomohli kontrolovať mužských otrokov. Zneužívanie a znásilňovanie zo strany majiteľov bolo hlavnou zraniteľnosťou otrokov bez ohľadu na pohlavie alebo vek. Ich sexuálne zneužívanie sa považovalo za samozrejmosť, najmä vo vzťahu k domácim slúžkam, ktoré boli vždy po ruke. Horácius v jednej zo svojich satír napísal: „Keď je tvoj orgán napätý a nablízku je slúžka alebo sluha a ty vieš, že ho môžeš hneď využiť, dokážeš sa udržať?“

Napísal na túto tému celú ódu, v ktorej svojmu priateľovi radil, aby sa nehanbil za lásku k otrokovi a aby sa inšpiroval príkladom Achilla a iných hrdinov, ktorí sa tým nenechali odradiť. Zlatý rukávnik z Pompejí naznačuje tento druh vzťahu; odovzdával sa „z pána na otroka“. Možno však nešlo len o dar, ale aj o pripomienku toho, kto je kto vo vzťahu. Niekedy otrokyne dokázali využiť sex vo svoj prospech.

Archeológia poskytuje hmatateľnejšie dôkazy o živote otrokov. Relatívny nedostatok riadnych priestorov v domoch elity naznačuje, že otroci často vôbec nemali vlastný kút, považovali sa len za predmet interiéru. S najväčšou pravdepodobnosťou sa skrývali a spali kdekoľvek, aj pod schodiskami a v tmavých pivniciach. Tie mali aj iné využitie. V pivnici vily s mozaikovými stĺpmi v Pompejach sa našla kostra otroka v železných okovoch zatlčených do zeme. Miestnosť sa zrejme používala ako väzenie pre otrokov. V skrinke vo Venušinom dome boli objavené okovy na nohy, ktoré sa používali na zastrašovanie otrokov, aby sa správali slušne. Bitie, bičovanie a hrozba násilím boli bežnými prostriedkami kontroly a trestania zo strany majiteľov otrokov. Zahŕňalo to nielen fyzickú bolesť, ale aj ponižovanie prostredníctvom osobných urážok, ktorým obeť nemohla zabrániť. Nátlak sa používal psychický aj fyzický. Lupanar mohol mať svojich vlastných „vyhadzovačov“ pripravených riešiť akékoľvek nepredvídané okolnosti, či už zo strany klientov alebo pracovníčok.

Otroci sa tomuto životu zúfalo bránili a niektorým sa dokonca podarilo utiecť. Jedna nemenovaná otrokyňa z mesta Bulla Regia (dnešné Tunisko) dostala olovený obojok s nápisom: „Toto je zvodná dievka! Utiekla a treba ju chytiť.“ Obojok sa našiel spolu s kostrou v Apolónovom chráme. Meno ženy, ktorá ho nosila, nikto nepozná. Zomrela, keď hľadala útočisko v opustenom chráme? Pokúsila sa o útek už predtým? Táto neznáma je pre históriu úplne stratená, až na symbol jej zajatia.

Celkovo sa doteraz našlo asi 45 otrockých obojkov. Na mnohých z nich je uvedené meno, povolanie a miesto pobytu majiteľa otroka, ale nikdy nie samotný otrok. Napríklad na bronzovej plakete z obojku z Ríma sa píše: „Zadržte ma, lebo som utiekol, a priveďte ma späť do Caelimontium k Bonovi, do domu najslávnejšieho manžela Elpidia.“ Na druhej strane je napísané: „Odveďte ma na Marsovo fórum k antikvárovi Maximianovi.“ Zdá sa, že „príslušenstvo“ bolo použité viac ako raz. Niekedy majitelia otrokov vyryli na obojky oznámenia o odmene za chytenie utečenca: „Utiekol som, chyť ma, vráť ma pánovi Zoninovi a dostaneš zlatú mincu“.

Kto teda bola Eutychia: prostitútka, otrokyňa, oboje alebo ani jedno? Musela predávať svoje telo? Jej meno naznačuje grécky pôvod a v preklade znamená približne „šťastná“. Nápis s jej menom nepochybne odkazuje na skutočnú osobu, ale nie je jasné, či išlo o skutočnú osobu, alebo o prezývku/pseudonym. Ak išlo o slobodnú ženu pracujúcu ako prostitútka, s najväčšou pravdepodobnosťou ide o druhú možnosť; ak išlo o otrokyňu, mohol ju tak nazývať jej majiteľ. Premenovávanie otrokov na veselý grécky spôsob bolo medzi Rimanmi bežnou praxou.

Táto skutočnosť ovplyvňovala otrokov rôznymi spôsobmi. Predovšetkým sa týmto spôsobom zbavovali kľúčového aspektu vlastnej identity a zdôrazňoval sa status vlastníka. Prostitútka-otrokyňa, ktorej meno sa prekladalo ako „šťastná“, zjavne nebola celoživotnou otrokyňou. Ďalší otrok v dome Vettiovcov sa volal Eros (túžba) a jeho graffiti znelo: „Eros uprednostňuje pasivitu“ (prečiarknuté). Dnes by sa takéto niečo mohlo považovať za aspekt nátlakovej kontroly, za nekonečný rituál zneužívania a ponižovania. Zmena mena však otrokovi zároveň umožnila zachovať si samostatnú, vnútornú identitu spojenú s vlastným „súkromným“ menom. Je však malou útechou, že skutočné mená týchto ľudí sa nikdy nedozvieme a v tomto zmysle zostanú navždy neviditeľní na stránkach histórie.

Druhá časť Eutychiinho inzerátu zdôrazňuje jej grécku identitu, ale je to len konštatovanie faktu alebo niečo iné? Ak nápis vyhotovil jej majiteľ alebo pasák, je možné, že meno aj etnické označenie boli dievčaťu pripísané kvôli atraktivite a exotike – hoci v Pompejách žilo veľmi rôznorodé obyvateľstvo, nehovoriac o návštevníkoch. Mohli byť grécke ženy fetišistickými objektmi pompejských mužov? Je to celkom možné, pretože fetišizácia a sexualizácia podľa etnického a rasového princípu je populárna aj dnes.

Na druhej strane, možno bolo označenie „Grékyňa“ určené pre Grékov alebo Pompejčanov gréckeho pôvodu cestujúcich po meste, ktorých mená sú početné na stenách Lupanaru alebo napríklad miestnej baziliky a vôbec v celom meste a niektoré z nich sú vyryté v gréčtine, nie v latinčine. V každom prípade výber a uvedenie mena i etnickej príslušnosti dievčaťa nemusel byť biografickým faktom, ale zámernou obchodnou stratégiou.

V inzeráte sa tiež zdôrazňujú Eutychiine „jemné mravy“ a táto fráza nie je nezvyčajná na stenách Pompejí, vrátane lupanaru, kde sú podobne označené aj iné prostitútky, vrátane mužských prostitútov. Naráža na príjemnú zábavu, dobrú spoločnosť a sexuálne služby. Ako pripomína spisovateľka Sarah Levin-Richardsonová, prostitúcia môže zahŕňať emocionálnu aj fyzickú prácu. Kňažky lásky museli v závislosti od okolností prejavovať celú škálu emócií: radosť, plachosť a vzrušenie, vášeň a poddajnosť aj dominanciu. To ostro kontrastuje s množstvom iných mestských grafitov, ktoré podrobne opisovali konkrétne ponúkané služby, najmä felaciu a sex.

A napokon, čo sa dalo kúpiť za dva asy (medené mince)? Napríklad bochník chleba. Oficiálne ceny prostitútok sa líšili, ale väčšina z nich zvyčajne stála od jedného do piatich asov. Takže cena Eutychiiných služieb nebola pre Pompeje nijako zvlášť pozoruhodná a pravdepodobne predstavovala akési štandardné minimum. Cena mohla závisieť od viacerých faktorov: od snahy prilákať viac klientov, od snahy zohľadniť vek a príťažlivosť ženy alebo od vlastného nevhodného správania prostitútky. Nemožno vylúčiť ani prvok vyjednávania, ktorý sa začal po tom, ako kupujúci prejavil záujem. Pritom „samostatne zárobkovo činné“ prostitútky nemuseli mať prostriedky na svoju ochranu a získanie platby.

Pozornosť si zaslúži aj výber miesta, kde je graffiti umiestnené, v tomto prípade na ľavej stene vstupnej haly domu Vettiovcov, dvoch bratov, ktorým sa podarilo oslobodiť z otroctva a prijať meno svojho bývalého pána Avla Vettiho. Ich mená sa objavujú na bronzových pečatiach nájdených vedľa veľkej drevenej pokladnice na peniaze, ktorá bola uložená, ako aj na prsteni s iniciálami „AVC“. Na vonkajšej strane domu je jeden z nich uvedený ako augustalis – duchovná hodnosť dostupná bývalým otrokom, zatiaľ čo ďalší vyzýva voličov, aby podporili istého Sabina. Nie je známe, či išlo o bratov, otca a syna, priateľov alebo kolegov, ale zjavne mali istý majetok a privilégiá vrátane dobre zariadeného domu v meste. Freska boha plodnosti Priapa zdôrazňuje bohatstvo Vettiovcov, pretože okrem falusu a peňazí zobrazuje aj košík s ovocím.

Ďalšie nástenné maľby vo Vettiovom dome nám môžu vypovedať o jeho obyvateľoch a osvetliť osobnosť Eutychie. Odborníčka na rímsku históriu a archeológiu Beth Severy-Hovenová starostlivo analyzovala maľby nájdené v dvoch obývačkách s názvom N a P. Miestnosti a ich usporiadanie sú navzájom zrkadlovými obrazmi. V miestnosti N sa nachádzajú dve násilné nástenné maľby. Na vzdialenejšej stene je zobrazený trest Penthea, ktorého zavraždili uctievači Dionýza. Nahý Pentheus padá so široko roztiahnutými rukami a ženy naňho útočia zo všetkých strán. Na stene vpravo je zobrazený Dirkin trest: je vyzlečená, zviazaná a hodená pod kopytá býka – presne taký osud plánovala pre svoju rivalku Antiopea.

Blízka stena miestnosti P zobrazuje trest Ixiona, ktorý bol za svoj pokus znásilniť Héru navždy pripútaný k ohnivému kolesu, a ľavá stena zobrazuje trest Pasifye, ktorá (za previnenie svojho manžela) bola nútená túžiť po býkovi. Každá miestnosť teda zobrazuje mučenie jednej ženskej a jednej mužskej mytologickej postavy, pričom prvú trestali ľudia a druhú bohovia.

Severi-Hoven tvrdí, že takúto výzdobu možno vnímať cez prizmu moci, ktorú získali Vettiovia po oslobodení z otroctva. Ako sme už uviedli, otroci tu boli kvôli sexu a pravdepodobne boli vystavení mnohým trestom, čo mohli v minulosti zažiť aj samotní Vettiovia. Výber obrazov trestajúcich a potrestaných na výzdobu salónov mal pripomínať rozdiel medzi pánom a otrokom, a to rovnako pre všetkých. Ako hovorí Severi-Hoven: „Výberom obrazov erotizovaného mučenia majiteľ fixoval na stenách svoje vlastné právo trestať a užívať si“.

Bola Eutychia domácou slúžkou Vettiovcov? Je to celkom možné. Jednou z indícií je, že v inzeráte sa možno najprv písalo „verna“, a nie „Graeca“ – teda domáca otrokyňa, a nie Grékyňa. Ak je to tak, je možné, že ju sexuálne obťažovali Vettiovci a ich priatelia/hostia. Je možné, že Vettiovci boli aj pasáci? Antický román Apuleia s názvom Zlatý osol hovorí o mladej žene unesenej banditmi, ktorú pri pokuse o útek chytia a ponúknu ju na predaj do verejného domu alebo pasákom v susednom meste.

Jeden z nich povie podriadeným: „Vidieť ju, ako obsluhuje mužov v bordeli, bude pre vás sladká pomsta.“ Sex môže byť trestom, tak či onak. Každodenný život otrokyne vo Vettiovej domácnosti mohol byť neustálou snahou vyhnúť sa obťažovaniu a trestom a zároveň si zachovať aspoň minimálnu kontrolu a dôstojnosť.

Možno Eutychia naozaj žila v tomto dome a vôbec to nebol bordel ako lupanár. Vedcov však mätie prítomnosť malej vzdialenej miestnosti (známej ako x1), do ktorej sa tu dá dostať len z kuchyne. Je zaujímavá tým, že sa v nej nachádzajú tri veľké erotické nástenné maľby, no pred náhodným návštevníkom je skrytá. Mohlo to byť miesto, kde Eutychia súložila s klientmi a zároveň zarábala peniaze pre Vettiovcov? Je to celkom možné, ale takáto činnosť by určite neprospievala povesti majiteľov. Obrazy mohli byť aj darom pre kuchára alebo iného otroka, ktorý miestnosť používal. Slúžili však aj ako pripomienka sexuálnej dostupnosti, zraniteľnosti a nedostatku moci v múroch domu? Alternatívne sa uvažuje o súkromnom „sex klube“, ktorých bolo v Pompejach asi šesť, uzavretých pre verejnosť a ktoré vytvárali atmosféru verejného domu. Možno sa Eutychia musela zúčastniť práve na takejto temnej fantázii svojich majiteľov.

Bol nápis s menom Eutychie vôbec reklamou? Nemôžeme vylúčiť, že nápis bol výsledkom niečieho zlého úmyslu, podľa vzoru moderných nápisov v zadnej uličke. V 2. storočí po Kr. Kr. grécky satirický spisovateľ Lukián vo svojich „Dialógoch o heteroi“ spomínal, že takéto nápisy sa okrem iného používali ako žart, na zavádzanie alebo zasievanie nezhôd medzi milencami. Eutychia mohla byť skutočnou gréckou ženou, možno dokonca s jemnými mravmi, ale nemusela byť nutne prostitútkou alebo otrokyňou. Odmietnutý nápadník alebo opustený milenec to mohol zámerne napísať pred očami jej samej a všetkých, ktorí ju poznali. To môže svedčiť v prospech určitého spojenia s Vettiovou domácnosťou, ale nie je možné s istotou potvrdiť jej status otrokyne.

Jediné graffiti nás vzalo na cestu po temnej stránke života v starovekých Pompejach: krutý lupanár, hrozba sexuálneho zneužívania, okovy v pivniciach, bolesť, hrôza, otroctvo a neustále zneužívanie. Je ťažké predstaviť si túto nočnú moru, keď prechádzate slnkom spáleným mestom v autobuse plnom usmievavých turistov v pestrofarebných tričkách alebo obdivujete umenie a architektúru na stránkach lesklých kníh. Pravdu o Eutychii sa už nikdy nedozvieme, iba to, že sa pod týmto menom skrývala istá žena. Možno sa nikdy nedozvieme všetky podrobnosti o živote vo Vettiovom dome, ale môžeme pokračovať v štúdiu dôkazov a hľadať príbehy, ktoré vrhajú svetlo na minulosť menej šťastných obyvateľov Pompejí.