Pumpa – tak sa volá komediálny seriál na politickú nôtu, ktorý RTVS ponúka divákom. Je to v poriadku: aj takýto žáner existuje, tak prečo nie. Ako to môže dopadnúť v tejto krajine rozdelenej na dva nezmieriteľné tábory, to je otvorená otázka, ale dajme tomu: je to výzva pre tvorcov a je na nich, ako sa s ňou vyporiadajú.

Je však veľmi dôležité, aby takýto seriál bol urobený podľa možností nezaujato. Skúsme pracovne predpokladať, že sa o to tvorcovia pokúsili: aby bol možný dialóg, potrebovali aj oponenta, ktorý by prezentoval opačný názor. A takého tam majú: je síce iba jeden, má v ústach špáradlo, zabalenú hlavu, no ale dobre – je pravda, že ani ďalší dvaja štamgasti nepôsobia oveľa menej retardovane. Na pomery RTVS a celkovo bratislavskej umeleckej a mediálnej komunity je to vlastne celkom objektívne urobené.

Najnovší diel relácie divákov pobúril

Posledný diel však mnoho divákov nahneval. Vystupovala v ňom vo svojom ikonickom modrom kabáte aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková a jej diskusia s hercami pobúrila mnohých divákov natoľko, že sa reláciou bude zaoberať aj Rada RTVS. Jej šéf Igor Gallo k tomu uviedol: „Spracovanie témy, ktorá rozdeľuje spoločnosť a navyše sa týka smrti človeka, si vyžaduje kumšt a cit autorov, čo v tomto prípade absentovalo.“

Podobne sa na svojom blogu vyjadrila aj sudkyňa Dana Jelinková Dudzíková: „Po včerajšku si stále dookola kladiem otázku, aký je morálny kredit osoby, ktorá má pomôcť justícii prinavrátiť dôveru verejnosti. Narážam na účinkovanie ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej v relácii Pumpa na RTVS dňa 16.1.2021. Ja osobne som si zacestovala v čase. Ocitla som sa v hlbokom socializme, nacvičené texty doslova vyrážali dych. Rodine pozostalých po generálovi Lučanskom aj touto cestou vyjadrujem úprimnú sústrasť a ospravedlňujem sa im za nedostatok ľudskosti a súcitu osoby, ktorá drží justičné kormidlo.“

(Reláciu si môžete pozrieť TU)

Čo teda divákov tak nahnevalo?

Vyjadrenia ministerky na adresu človeka, ktorý mal iba pred týždňom pohreb, a za smrť ktorého ako šéfka rezortu spravodlivosti ministerka priamo zodpovedá, sa mnohých ľudí hlboko dotkli. „Ja o tom už nerada rozprávam, keď nemusím, ale môžem o tom niečo povedať. Prvé zranenie bolo jeho vlastné. Nakoniec to povedal sám, povedal to advokát. A to druhé bolo, bohužiaľ, samovražda, tak to zo všetkého vychádza. Máme teraz aj veľkú komisiu, tá to prešetrí a ja si myslím, že zatiaľ zo všetkého vyplýva, že proste, takáto bola tá udalosť. To sa stalo,“ hovorí Kolíková v seriáli.

Herec, ktorý hrá štamgasta, sa potom pýta: „No dobre, a čo si myslíte, veď asi musel mať za ušami, nie? Asi sa dačoho bál, keď to urobil alebo čo.“ Kolíková zareaguje, že sú to špekulácie. „Veď sú, ale ľudí to zaujíma,“ hovorí štamgast, na čo ministerka odvetí: „Ľudia môžu špekulovať, ale ja nebudem takto špekulovať, nemôžem.“

Ministerka potom s hercami absolvuje neskutočne trápnu, „lopatistickú“ prednášku daňovým poplatníkom za ich peniaze o tom, čo je nová súdna mapa a prečo je taký skvelý nápad ju zreorganizovať. A keď Kolíková napokon zaplatí a odchádza, pri dverách ju ešte zastaví ďalší štamgast: „Prepáčte pani ministerka, len jednu otázočku. Mňa strašne serie, že niektorí ľudia majú toho Lučanského za hrdinu.“ Na to ministerka významne pokýve hlavou a odpovie: „No Kuciak ani Palach to nebol.“ A odíde preč.

V duchu najlepších manipulačných tradícií

Veľmi „uveriteľné“ je už to, ako žoviálne ministerka, vykreslená ako hrdinská bojovníčka proti zlu, diškuruje s partičkou mierne dementných krčmových pumpových štamgastov, aby takouto podvodníckou formou spoločne mohli v strojenej diskusii jedno za druhým prepašovať občanom kľúčové spindoktorské posolstvá ohľadne škandalóznej justičnej reformy aj smrti generála Lučanského.

Je to naozaj desivo politicky angažované. V určitej chvíli sa celkom stratí atmosféra čerpacej stanice a divák si zrazu uvedomí, že je účastníkom politického divadla, hraného dialógu s veľmi jasným obsahovým zámerom, v ktorom oponent niečo namieta, aby dostal „správnu“ odpoveď na svoje argumenty.

Že si v tej relácii herci, len tak mimochodom, párkrát zlomyseľne a úplne od veci kopnú do analytika Žitného, do politikov Smeru a do ĽSNS, to netreba ani spomínať – veď keby to chudáci neurobili, ešte by ich mohol niekto začať podozrievať, že oni sa naozaj stotožňujú s tými argumentmi druhej strany, ktoré tam musia hovoriť, aby ich bolo možné pred divákmi vyvrátiť.

Politické školenia mužstva – máme ich tu zas, v novom šate

Za touto smutnou kauzičkou treba však vidieť hlbšiu tragédiu, skutočnú smolu, ktorou je ľudské pokolenie postihnuté: žiaľ, historická pamäť je neprenosná a každá druhá generácia je odsúdená opakovať chyby nie predošlej, ale tej pred ňou. Ak rodičia ešte deťom dokážu ako-tak nejaké posolstvá odovzdať, k vnukom sa už ich varovanie nedostáva a tí sú odsúdení po mnohých rokoch opäť zažívať analogické problémy ako ich dedovia.

Generácia, ktorá teraz nastúpila, si nepamätá, čo bývali „politické školenia mužstva“. Nanajvýš sa o nich povrchne možno čosi dopočuli v škole, ale nechápu, že s tým, ako sa evolučná špirála opäť dostáva do podobného bodu, v akom bola pred 70 – 80 rokmi, sa teraz tento istý fenomén, najagresívnejšia forma propagandy, k nim dostáva cez iné kanály – vrátane facebookov, premiérskych plačoviek a kvázivtipných ideologických televíznych seriálov.

Ivan Lehotský