Pri výbuchu Vezuvu v roku 1906 v nemocnici Torre del Greco zachraňoval bezvládnych pacientov, pričom riskoval svoj život, od roku 1908 pracoval ako asistent na Inštitúte fyziologickej chémie. Na jar 1911 sa stal primárom oddelenia pre nevyliečiteľne chorých a mal na starosti aj oddelení patologickej anatómie. Práve s Inštitútom fyziologickej chémie a patologickej anatómie súvisí aj ďalší z príbehov Moscatiho života, vykresľujúci charakter a živú vieru Giuseppe Moscatiho. Jeden z jeho  antiklerikálnych vedeckých predchodcov na oddelení patologickej anatómie nechal umiestniť tabuľku s textom: “Toto je miesto, kde smrť pomáha životu.” Giuseppe Moscati k tabuľke pridal Kríž a nápis: “Smrť, Kristus ťa premohol.”

V roku 1911 v prvej línii kontaktu s chorými potláčal epidémiu cholery v Neapole, pričom mu ako lekárovi hrozilo obrovské nebezpečenstvo že sa touto nebezpečnou chorobou nakazí. Prvú svetovú vojnu vnímal ako obrovskú tragédiu a neúnavne sa modlil o to, aby sa čo najskôr vojna skončila.  Počas I. svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do talianskej armády a ako vojenský lekár zachraňoval životy ranených talianskych no i rakúskych vojakov. Jeho rukami podľa neskorších odhadov prešlo počas vojny približne 3500 zranených, riaditeľom vojenskej nemocnice bol v rokoch 1915 – 1918.

Giuseppe Moscati bol nielen vynikajúcim lekárom, ale aj učiteľom, ktorý prednášal v Neapole na miestnej Lekárskej fakulte. V roku 1911 sa habilitoval v oblasti fyziologickej chémie, v roku 1922 získal docentúru vo všeobecnej klinickej medicíne. Publikoval 32 vedeckých monografií, prednášal na medzinárodných vedeckých kongresoch v Budapešti (1911) či Edinburghu (1923).

Na rozdiel od mnohých talianskych lekárov, ktorí stratili počas štúdia svoju vieru. Moscati bol hlboko veriacim katolíkom, ktorý svoju prácu spájal s nezištnou obetavosťou. Nikdy sa nedal opantať túžbou po obohatení a mnohí pacienti spomínali dokonca aj na skutočnosť, že im Moscati zo svojho platu financoval lieky, liečbu a vypomáhal aj pri obžive rodín pacientov v období, keď títo nemohli pracovať.

Každý deň začínal Giuseppe Moscati modlitbou a sv. omšou. Pred pacientmi neskrýval svoje hlboké kresťanské presvedčenie, doporučoval pacientom kresťanskú útechu. Podľa jeho životopiscov,  Giuseppe Moscati presvedčil známeho talianskeho speváka Enrica Carusa, aby krátko pred svojou pristúpil k sv. spovedi a prijal Eucharistiu. Caruso sa vďaka Moscatimu potom pokojne rozlúčil s pozemským životom. Takisto sa spomína prípad, kedy pri prednáške profesora L. Bianchiho, ktorý odpadol a zomieral, Giuseppe Moscati pomohol zomierajúcemu profesorovi, ktorý zanedbával svoj duchovný život, vzbudiť akt úprimnej ľútosti.

Na verejnosť sa dostali po Giuseppeho smrti aj viaceré slová a myšlienky z jeho denníka. Dňa 17.10.1922 si do svojho denníka zapísal: “Nech je každý náš deň naplnený dobročinnosťou. Boh je láska. Kto miluje, ostáva v Bohu a Boh v ňom. Nikdy nezabúdajme každý deň, nie, každú chvíľu obetovať Bohu svoje skutky a robiť všetko pre lásku. … Milujte pravdu; buďte takí, akí ste, bez pretvárky, strachu či ustarostenosti. A ak vás pre pravdu budú prenasledovať, prijmite to; ak vás budú mučiť, vydržte. A ak máte za pravdu obetovať seba a svoj život, buďte pevní vo svojej obete.”

,,Ježišu, moja Láska! Tvoja láska ma povznáša, robí zo mňa svätého, obracia ma nielen k jednotlivcom, ale k všetkému stvoreniu, k nekonečnej kráse všetkého stvorenia, ktoré si stvoril na svoj obraz!”

,,Nezabúdajte, že sa nestaráte len o telá, ale aj o ubolené duše, ktoré k vám prichádzajú. Koľko trpiacich omnoho ľahšie utešíte, ak im dáte dobrú radu a oslovíte priamo ich dušu namiesto toho, že im dáte len chladné lekárske recepty a pošlete ich s nimi do lekárne! Radujte sa, lebo veľká bude vaša odmena; no budete musieť ísť dobrým príkladom v oslave Boha.”

Mnohí ho obdivovali za mravnú bezúhonnosť, mnohí ho nenávideli a snažili sa ho zdiskreditovať, čo sa im však nepodarilo. Umrel pokojne, od polovice apríla 1927 sa necítil zdravotne úplne najlepšie, svoje problémy však pripisoval vyčerpanosti, pretože v nemocnici pracoval bežne 12 – 16 hodín. Dňa 27.4.1927 išiel ráno ako obyčajne na sv. omšu a deň začínal prijatím Eucharistie. Neskoro popoludní prišiel domov a oznámil, že ide na vizitáciu k pacientom v domácom ošetrení. Čoskoro sa však vrátil domov s tým, že sa necíti dobre. Sadol si do kresla vo svojej izby, zložil ruky k modlitbe a naposledy vydýchol. Nemal ani 47 rokov, zomrel na následky mozgovej mŕtvice.

Jeho pohreb bol ozajstným triumfom. Na poslednej ceste ho sprevádzali spolupracovníci, ale aj pacienti. Dňa 16.11.1930 preniesli jeho telesné pozostatky do jezuitského kostola Gesu nuovo, kam chodieval každý deň na sv. omšu. V roku 1975 ho pápež Pavol VI. vyhlásil za blahoslaveného a v roku 1987 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.

Zachovali sa aj osobné modlitby sv. Giusepeho Moscatiho, ktorými sa modlil k Bohu. “Môj Bože, už teraz prijímam z Tvojej ruky každý spôsob smrti, so všetkými bolesťami a úzkosťami, s úplnou odovzdanosťou a ochotou. Ježiš, Tvoja láska ma podopiera, posväcuje, nedovoľuje mi vidieť len jednotlivé osoby, ale dáva mi možnosť poznať celé moje okolie, dovoľuje mi vidieť v celej kráse všetky stvorenia, stvorené podľa Tvojho obrazu a podoby.”

Boh si vyvolil Giuseppe Moscatiho, aby nám ukázal cestu harmónie medzi medicínou, vedou a svätosťou.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.