Príležitosť pre Turecko sa tak síce črtá, ale sú na nej geopolitické mínové polia.

Začnime tým, že Turecko sa vďaka úspešnému vývoju bojovo osvedčeného vražedného dronu stáva účastníkom konfliktov v Strednej Ázii a de facto účastníkom vojen na Kaukaze, kde má Turecko záujem na dobrých vzťahoch s Azerbajdžanom, ale aj so svojím úhlavným nepriateľom Arménskom.

Kirgizsko a Ukrajina používajú turecké bojové drony Bayraktar TB2 v hraničných zrážkach stredoázijského štátu s Tadžikistanom a vo vojne Ukrajiny proti Rusku, čo vyvolalo kontroverziu.

Ešte pred poslednými zrážkami sa Kirgizsko neúspešne snažilo oddialiť, ak nie zablokovať, predaj tureckých bezpilotných lietadiel Tadžikistanu.

V apríli kirgizský minister zahraničných vecí Jeenbek Kulubajev povedal v parlamente, že Turecko na kirgizskú žiadosť odpovedalo, že “je to obchod”. Napriek tomu Turecko a Tadžikistan ešte neuzavreli dohodu.

Je pozoruhodné, že Erdogan, podobne ako jeho čínsky a ruský kolega, nevyvinul žiadne spoločné úsilie na ukončenie pohraničných stretov, hoci bol len 320 kilometrov od bojiska, keď sa v septembri zúčastnil na samite Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (ŠOS).

Zrážky boli najvážnejším vojenským konfliktom v Strednej Ázii od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991.

Ukrajina je pre Turecko ešte väčším mínovým poľom nielen kvôli predaju bezpilotných lietadiel, ale aj vzhľadom na plány vybudovať v tejto vojnou zmietanej krajine turecký závod na výrobu dronov a turecké väzby na etnických Turkov na Kryme.

V auguste Erdogan vyzval Rusko, aby “vrátilo” Krym jeho “právoplatným vlastníkom”. Rusko pripojilo polostrov v roku 2014.

S odkazom na krymských Tatárov Erdogan povedal ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi: “Sú to zároveň naši potomkovia, ľudia, ktorí tam žijú. Ak by ste urobili tento krok vpred, ak by ste nás mohli pustiť, uľavili by ste aj krymským Tatárom a Ukrajine.”

Situáciu komplikuje koalícia desiatok kaukazských občianskych skupín v Turecku, ktorá pomáha Rusom utekajúcim do Turecka, aby sa vyhli vojenskej službe po tom, ako Putin vyhlásil mobilizáciu. Turecko je domovom 4 miliónov tureckých občanov, ktorých korene siahajú na Kaukaz.

V minulosti kaukazská komunita podporovala utečencov pred ruskými intervenciami v gruzínskych regiónoch Južné Osetsko, Abcházsko a v Čečensku, ako aj Čerkesov utekajúcich pred vojnou v Sýrii po vypuknutí občianskych konfliktov v roku 2011.

Podpora Rusov, ktorí odmietajú bojovať na Ukrajine, prišla v čase, keď ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj apeloval na etnické národy Ruska, aby sa postavili na odpor povolávaniu Kremľa do armády.

Táto podpora na pozadí protivojnových protestov v prevažne moslimskej ruskej republike Dagestan na severnom Kaukaze nezostala bez povšimnutia priaznivcov V. Putina.

Bini Sultan Chamzajev, poslanec ruského parlamentu, obvinil protestujúcich proti Putinovej mobilizácii z toho, že sú to etnickí tureckí Kumjúci, ktorých obvinil, že od čias cára Petra Veľkého vedú proti Rusku džihád riadený Turkami. Kumjúci sú najväčšou etnickou tureckou skupinou na severnom Kaukaze.

Obviňovanie Turecka z antimobilizačných a protiputinovských nálad na Kaukaze je viac než len pohodlným obetným baránkom. Nepokoje v regióne idú na vrub Putinovmu vnímaniu Kaukazu ako mäkkého podbrušia Ruska.

Zabrániť islamistickým náladám, ktoré prekvitali v sýrskej občianskej vojne, aby sa rozšírili do moslimských oblastí Ruska, bolo jedným z dôvodov, prečo Putin vojensky zasiahol v Sýrii, aby zabezpečil prežitie sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

“Ak by sa kremeľský režim rozkolísal kvôli faktorom vyplývajúcim z vojny na Ukrajine, Rusko… by sa mohlo stať nízkokalorickou verziou bývalej Juhoslávie, ktorá nebude schopná kontrolovať svoje historické územia na Kaukaze, Sibíri a vo východnej Ázii,” povedal geopolitický stratég Robert D. Kaplan.

Okrem ťažkej situácie krymských Tatárov a podpory etnických kaukazských národov protiukrajinským vojnovým náladám sú ujgurskí vyhnanci ďalšou turkickou skupinou, ktorá komplikuje tureckú víziu turkického sveta.

Exulanti čoraz hlasnejšie protestujú proti brutálnym represiám Číny voči turkickej menšine v Sin-ťiangu.

Aktivity Ujgurov sú pre Turecko a Čínu obzvlášť citlivou otázkou vzhľadom na dlhodobú tureckú podporu svojich etnických bratrancov a skutočnosť, že Turecko je domovom najväčšej ujgurskej exilovej komunity na svete. Čína neznáša akúkoľvek zahraničnú kritiku.

Nedávno sa Turecko snažilo umlčať protesty Ujgurov v súvislosti so správami o zmiernení represií v Sin-ťiangu.

Turecko získalo tento týždeň diplomatické body, keď zorganizovalo neformálne trojstranné stretnutie medzi Erdoganom, azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom a arménskym premiérom Nikolom Pašinjanom na okraj európskeho samitu v Prahe.

Išlo o vôbec prvé stretnutie medzi Erdoganom a Pašinjanom. Turecko, ktoré v roku 2020 podporovalo Azerbajdžan vo vojne na Kaukaze proti Arménsku a v septembri obnovilo strety, nemá s Arménskom diplomatické ani obchodné vzťahy od 90. rokov minulého storočia.

Obe krajiny sa napriek rozdielom v otázke smrti 1,5 milióna ľudí, ktorých podľa Arménska v roku 1915 zabila Osmanská ríša, predchodkyňa moderného Turecka, snažia od začiatku tohto roka obnoviť vzťahy. Genocídu Arménov uznalo aj Slovensko.

Aj napriek tomu musí Turecko pri zbližovaní s Arménskom postupovať opatrne, aby zabezpečilo, že jeho diplomacia zostane zosynchronizovaná s Azerbajdžanom, jeho hlavným spojencom na Kaukaze.

Postavenie Turecka ako ochrancu turkických a moslimských záujmov nemusí stačiť na to, aby sa vyrovnalo čínskemu pokroku v Strednej Ázii, aj keď môže profitovať z boja o sprevádzkovanie alternatívneho transeurázijského dopravného koridoru z Číny do Európy, ktorý by obchádzal Rusko tým, že by prechádzal cez nezávislé bývalé sovietske republiky.

“Turecko nemá takú ekonomickú palebnú silu, aby sa mohlo presadiť v regióne rovnakým spôsobom ako Čína,” povedal vedec Raffaelo Pantucci na nedávnom webinári, napriek tomu, že so stredoázijskými krajinami čulo obchoduje.

Turecko dúfa, že jeho dôraz na kultúrne väzby vykompenzuje jeho hospodársku slabosť.

Minulý týždeň sa Turecko stalo prvou krajinou mimo Strednej Ázie, ktorá hostila Svetové nomádske hry, súťaž venovanú turkickým etnickým športom. Hry otvoril Erdogan, ktorého syn Bilal stojí na čele Svetovej konfederácie etnických športov.

“Hosťovanie športových organizácií takéhoto rozsahu je kľúčovým aspektom mäkkej moci… Zameriava sa na nehmotné dedičstvo, ktoré stojí za to zachrániť,” povedal športový ekonóm Sabahattin Devecioglu.