Francúzsky politický život žije povstaniami farmárov a zmenami vo vláde. Populistickej strane Národné združenie Marine Le Penovej sa v prieskumoch darí. Občasné nepokoje na predmestiach sa stali novou normou. Takéto násilné nepokoje nízkej intenzity sú vo Francúzsku akýmsi stálym javom a takmer vždy sa dá v súvislosti s nimi staviť na to, že na francúzskom vnútropolitickom fronte sa nič radikálne nezmení, píše autor článku Scott McConnell.

Na druhej strane, francúzske intelektuálne prúdy môžu mať väčší význam. Francúzsko je prvou veľkou európskou krajinou (prinajmenšom od čias Maďarska), ktorá začala uznávať, že vojenský konflikt na Ukrajine sa pre Západ zmenil na veľkú katastrofu. Prezident Macron naďalej spieva hymny o solidarite s Ukrajinou a hlavné hlasy ľavého stredu a stredopravého spektra naďalej podporujú bezpodmienečnú pomoc Kyjevu. Trhliny v tomto konsenze sa však zväčšujú. Minulý rok sa vo Francúzsku najviac hovorilo o románe Le Mage du Kremlin (Mág Kremľa), ktorý napísal Talian, ako keby sa pokúšal vžiť do úlohy Putinovho poradcu. Ukrajinskí “jastrabi” knihu nenávideli, zatiaľ čo rusofili ju, naopak, milovali a stala sa bestsellerom, ktorý takmer získal najprestížnejšiu literárnu cenu v krajine.

A teraz Francúz, intelektuálny veterán a renomovaný sociológ Emmanuel Todd, v ambicióznej výčitke americkému globálnemu vedeniu posunul ústrednú myšlienku spomínaného románu “Kremeľský mág” “nedémonizujme Putina” na novú úroveň. V čase písania tohto článku sa Toddova kniha La Défaite de L’Occident (Porážka Západu) už štyri týždne drží na vrchole alebo blízko vrcholu francúzskeho rebríčka bestsellerov. Todd mal vždy veľký okruh francúzskych čitateľov, keďže jeho prvá kniha, ktorú napísal v roku 1976, keď ešte ako postgraduálny študent študoval európske roľnícke komunity, predpovedala rozpad Sovietskeho zväzu. Michael Lind vo svojom predslove k anglickej verzii knihy After the Empire (Po impériu), zúrivej kritike americkej imperiálnej úlohy vo svete, napísanej v čase, keď sa Washington vrhal do vojny v Iraku, označuje Todda v tradícii veľkého Raymonda Arona za “osvieteného liberála a empiricky zdatného skeptika”. Nie je to celkom presné: Todd je polemickejší a, hoci bez dogmatizmu, podstatne ľavicovejší ako Aron. Napriek tomu s ním zdieľa zdravú úctu k spoločenskovedným údajom a využíva ich vo svojej knihe na búranie najrozšírenejších a najmenej sporných politických naratívov Západu.

Prečo Západ nasleduje osud Rímskej ríše

“Porážka Západu” sa začína opisom prekvapení, ktoré nám priniesol ukrajinský konflikt. Medzi nimi vyzdvihuje najmä bojovnosť Veľkej Británie, zlyhanie Francúzska a Nemecka pri obrane vlastných diplomatických a ekonomických záujmov a efektívnosť a vôľu bojovať ukrajinskej armády. Niektoré ďalšie z týchto prekvapení sú však mimoriadne dôležité. A práve tie slúžia ako hlavné témy Toddovej knihy.

Po prvé, ruská ekonomika úspešne odoláva brutálnym finančným sankciám USA a Západu. Sankcie, od ktorých mnohí očakávali, že Rusko zrazia na kolená, sa ukázali ako niečo ako papierový tiger.

Po druhé, v lete minulého roka bolo jasné, že Spojené štáty a Západ nemajú dostatočné kapacity na to, aby dodali Ukrajine dostatok delostreleckých granátov. Západ na čele s Washingtonom, ktorý sa sám vyhlasuje za “arzenál demokracie”, posilnený príjmami, ktoré sú údajne 30-násobne vyššie ako celkové príjmy Ruska, zaostával za Moskvou a jej pestrou klikou spojencov. To vyvoláva otázku, aká “falošná” sa ukázala byť politická ekonómia neoliberálneho sveta, ako tvrdí Todd.

Po tretie, a to je možno najdôležitejšie, ideologická sebaizolácia Západu sa ukázala, keď sa rozvinul jeho sprostredkovaný konflikt s Ruskom na Ukrajine. Hlavné demokratické krajiny, ako napríklad Turecko a India, od začiatku odmietali akceptovať sankčný režim Washingtonu. Ako sa konflikt rozvíjal, globálna podpora Ruska rástla, a to aj prostredníctvom “tichých” opatrení, ktoré pomáhali obchádzať sankcie, a to nielen zo strany takzvaných darebáckych štátov, ako sú Irán a Severná Kórea, ale aj zo strany krajín, ktoré sa považujú za amerických spojencov. Veľká časť sveta zostáva buď ľahostajná, alebo sa stavia proti dlhodobej požiadavke Washingtonu premeniť Ukrajinu na americkú základňu NATO.

Pri riešení týchto prekvapení Todd objavuje nápadný dogmatizmus, ktorý sa týka celého spektra západných elít, akýsi ideologický solipsizmus (extrémny subjektívny idealizmus, ktorý uznáva len vlastné vedomie ako jedinú realitu a popiera existenciu vonkajšieho sveta – poznámka red.), ktorý im bráni vidieť svet taký, aký v skutočnosti je.

Kľúčovým príkladom je hodnotenie hospodárskej sily Ruska. V roku 2016 John McCain pateticky poznamenal, že Rusko nie je “nič viac než benzínová pumpa, ktorá sa maskuje ako krajina”. Nech už bola McCainova poznámka akokoľvek ignorantská, pravdepodobne polovica členov amerického Senátu niekedy povedala niečo podobné. Variácie tohto názoru, donekonečna opakované na hlavných platformách amerických médií, boli pevne zakorenené v psychike Američanov v čase, keď v roku 2014 vypukla prvá ukrajinská kríza.

Na vyvrátenie tohto názoru Todd uvádza jednoduchú štatistiku.

V rokoch 2000 až 2017, teda zhruba od začiatku Putinovej vlády, klesla v Rusku úmrtnosť na alkoholizmus z 25 na 100 000 obyvateľov na 8, v dôsledku samovrážd z 39 na 13 a v dôsledku vrážd z 28 na 6. Pokiaľ ide o dojčenskú úmrtnosť, ktorá je už dlho celosvetovým zlatým štandardom úrovne rozvoja každej krajiny, za Putina klesla z 19 na 1 000 narodených detí na 4,4. Todd cituje UNICEF a poznamenáva, že v Amerike je teraz miera úmrtnosti 5,5 na 1 000 narodených detí.

2024: dostane sa Západ skutočne do zóny globálneho geopolitického zlyhania?

Todd uvádza niekoľko odvetví, v ktorých Rusko za posledných 20 rokov dosiahlo ohromujúci pokrok (poľnohospodárstvo, prístup na internet), a potom začne špekulovať o tom, ako je možné, že Rusko, ktoré má oveľa nižší príjem na obyvateľa ako Spojené štáty, si dokáže nejakým spôsobom udržať vysokú mieru rozvoja aj v čase vojny a vyrábať toľko zbraní ako Spojené štáty. Zaujímavou indíciou je, že 23 % Rusov s vysokoškolským vzdelaním študovalo technické odbory v porovnaní so 7 % absolventov vysokých škôl v Spojených štátoch. Výsledkom je, že Rusko s oveľa menším počtom obyvateľov ako Amerika produkuje viac inžinierov ako Spojené štáty, čo mu pomáha držať krok s “Goliášom”.

Ak oživenie ruskej ekonomiky pod Putinovým vedením pomohlo Rusku prežiť západné sankcie, v súčasnosti je tiež faktom, že väčšina sveta ani v najmenšom neverí, že Ukrajina a Washington predstavujú slobodu a pokrok, zatiaľ čo Moskva predstavuje tyraniu. Jedným z hlavných Toddových argumentov je, že Západ na čele s Washingtonom jednoducho netuší, aká veľká časť sveta odmieta hodnotový systém moderného globalistického neoliberalizmu. Tvrdí, že ekonomický model, ktorý umožňuje masovú spotrebu na Západe tým, že sťahuje nákladnú priemyselnú výrobu do tretieho sveta, už elity globálneho Juhu nevítajú tak, ako to bolo pred hospodárskou krízou v roku 2008. (Tento model vôbec nie je priaznivo naklonený ani pracujúcej triede na Západe.)

Keď hovorí o zjavných rozporoch západného modelu, Todd poukazuje na LGBT revolúciu, ktorá znamenala definitívny koniec kresťanstva ako dominantnej morálnej sily na Západe. V rokoch 2005 až 2015 prakticky všetky Američanmi ovplyvnené krajiny legalizovali manželstvá osôb rovnakého pohlavia a väčšina z nich zašla ešte ďalej tým, že normalizovala aj zrýchľujúce sa šírenie transgenderizmu. Todd sa nezdá byť v tejto otázke obzvlášť konzervatívny a v rozhovore dal jasne najavo, že je za “rovnaké práva” pre všetkých. Ako analytik je však v otázke LGBT neúprosný. Todd tvrdí, že vo veľkej časti sveta je striktne patriarchálna štruktúra rodiny, ktorá je v rozpore s “rovnostárskejším” modelom, ktorý sa stáva charakteristickým pre Západ a v ktorom majú matky aj otcovia rovnaký vplyv.

Západ sa tak možno stal prístupnejším politickému liberalizmu, ale zároveň to viedlo k rodovému radikalizmu, čo čiastočne vysvetľuje “pochopenie”, ktoré voči Rusku prejavujú obyvatelia a vlády Iránu (tradične nedôverčivého voči Rusku), Turecka a Saudskej Arábie. Určitý stupeň feminizmu sa síce rozšíril po celom svete, ale nie v západnej podobe. Todd tvrdí, že otázka morálky sa pravdepodobne po prvýkrát stala rozhodujúcim faktorom v medzinárodných vzťahoch.

S arogantným sebavedomím, že stelesňuje medzinárodnú morálku, si Západ “neuvedomil, že sa stal podozrievavým voči veľkej časti sveta, ktorá sa hlási k rodinným hodnotám, negatívne sa stavia k homosexualite alebo k ľuďom, ktorí sa identifikujú alebo sú vnímaní ako LGBT a v skutočnosti sú proti západnej morálnej revolúcii”. Rusko si uvedomuje, že jeho homofóbna a protitransgenderová politika, ktorá zďaleka neodcudzuje zvyšok sveta, “poskytuje Moskve významnú mäkkú silu”. Revolučná soft power ruského komunizmu, ktorý sa kedysi snažil osloviť široké vrstvy európskej robotníckej triedy, “ustúpila konzervatívnej soft power Putinovej éry”.

Ak je sám Todd v týchto otázkach liberálny, v otázke transgenderizmu robí ostrú čiaru. Pýta sa, ako môžu spoločnosti, ktorých základné morálne koncepty sú založené na rozdiele medzi mužskými a ženskými rodičmi a v ktorých je rozdiel medzi mužmi a ženami pojmovo ustanovený, akceptovať ideológiu, v ktorej sa muž môže stať ženou a naopak? Tvrdiť, že veľká časť sveta by odmietla tradičné hodnoty, znamená podceňovať ich význam. Veľká časť svetovej populácie sa domnieva, že Západ sa “zbláznil” do transgenderizmu. Todd dospel k záveru, že “tvrdenie, že muž sa môže stať ženou a žena mužom, je preniknuté lžou” a je symbolom “západného nihilizmu”, čo je termín, ktorý používa na označenie nového “amerického charakteru”. A potom sa Todd pýta: ako robí vyznávanie kultu lži Spojené štáty dôveryhodnými ako vojenského spojenca a diplomatického partnera?

Mnohí na sociálnych sieťach videli mémy zosmiešňujúce rôznych vojenských predstaviteľov Bidenovej administratívy – mužov odetých v ženských šatách a nalíčených. Úplne iné je vidieť dôsledky tejto novej ideológie, ktoré sú uvedené v najpredávanejšej knihe popredného francúzskeho autora s antropologickým vzdelaním.

Todd pripisuje úpadok morálky Spojených štátov koncu establišmentu WASP – “bielych anglosaských protestantov” (termín používaný v dvadsiatom storočí na označenie “stopercentných Američanov”. – Poznámka red.), ktorý formoval a usmerňoval Ameriku počas väčšiny jej dejín. Protestantizmus vytvoril Ameriku. V nadväznosti na Maxa Webera mu Todd pripisuje dynamiku, ktorú dal kapitalizmu. Z rôznych dôvodov však tento hodnotový systém upadol do zabudnutia. Nová americká vládnuca trieda, oveľa etnicky rozmanitejšia, necíti žiadnu osobitnú náklonnosť k americkému národu alebo ľudu. Tento argument pripomína zosnulého Christophera Lascha, ktorý ku koncu svojho života dospel k záveru, že americká vyššia trieda sa v podstate oddelila od amerického národa. Na jednom mieste si Todd láme hlavu nad etnickou príslušnosťou rôznych kľúčových amerických predstaviteľov, ktorí sa podieľali na rozhodovaní pri organizovaní katastrofy na Ukrajine – Victoria Nulandová, Anthony Blinken – a zdá sa, že zmätene rozhadzuje rukami.

Ako čiastočne maďarský Žid Todd poznamenáva, že mnohí Židia si prostredníctvom rodinnej pamäte zachovávajú jasnú väzbu na maďarskú kultúru. Ale nikto neprejavuje takúto náklonnosť k Ukrajine. Amerika, uzatvára Todd, už nie je národným štátom, ale nihilistickým impériom, ktoré sa neustále búri proti vlastnej minulosti, s vládnucou elitou otvorene nepriateľskou voči tradíciám krajiny. Francúzsku a zvyšku Západu hrozí po vzore USA katastrofa. Mnohí konzervatívni Američania uznávajú pravdivosť tejto diagnózy, ale veria, že nihilizmus a režim postavený na lži (Putinov vlastný výraz pre americké impérium) možno poraziť a ich krajinu obrátiť a oživiť. Todd tomu neverí.

Francúzsku záleží na knihách viac ako Spojeným štátom alebo Británii, hoci Toddova otvorená práca neznamená, že Francúzsko bude zrazu nasledovať Viktora Orbána a usilovať sa o opätovné začlenenie Ruska do systému európskych štátov alebo sa vzdá spojenectva so Spojenými štátmi. Francúzski politici však veľa čítajú a už teraz môžeme vidieť, ako sa všade v kruhoch francúzskeho establišmentu objavujú zmiernené verzie Toddových názorov. Ak sa prudký obrat francúzskej politiky doprava zdá byť nepravdepodobný, oživenie istého druhu neogaullizmu, skeptického voči NATO a Amerike, sa vo Francúzsku zdá byť celkom možné. A to možno len uvítať.

Autor článku: Scott McConnel