Prečo Západ nasleduje osud Rímskej ríše

Bratislava 12. januára 2024 (HSP/ Welt/Foto:Pixabay)

Hannes Stein, redaktor Welt, sa zamýšľa nad predpoveďou historika staroveku Petra Heathera a kanadského ekonóma Johna Rapleyho z ich knihy Prečo ríše padajú

Sme odsúdení na zánik ako kedysi Rím? Autori si myslia, že áno. Nechcú však nič počuť o “neskorej rímskej dekadencii”. Stredobodom ich záujmu je sociálny štát, dane a peniaze.

Je na vine kresťanstvo?

Prečo Rímska ríša skončila? A môžeme sa z nej dnes niečo naučiť pre našu súčasnosť? Každý, kto niekedy strčil nos do šiestich zväzkov Edwarda Gibbona o úpadku a páde ríše, pozná odpoveď: na vine bolo kresťanstvo.

Vzostup cirkvi znamenal, že bolo treba nakŕmiť príliš veľa neužitočných jedákov, a prebudená ideológia kresťanov – Láska k nepriateľom! Pacifizmus! – ochromila rímske ozbrojené sily.

Potom tu boli vysoké dane, ktoré znamenali, že v agrárnej spoločnosti boli polia od tretieho storočia neúrodné. Možno preto, že deväťdesiat percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve.

Neschopná a totalitná byrokracia bola poslednou kvapkou: barbarské kmene útočili a v roku 476 sa moci v Ríme chopil germánsky náčelník Odoaker, ktorý poslal posledného rímskeho cisára Romula Augustula na odpočinok.

Všetko je celkom inak

S týmto príbehom je len jeden problém: nie je pravdivý. Z vykopávok dnes vieme, že Rímska ríša krátko pred svojím pádom nebola vôbec chudobná – najmä vo vonkajších provinciách. Je potrebné nové vysvetlenie. Nástupcovia Edwarda Gibbona sa zhodli na nasledujúcej verzii: Oblasti na periférii sa stávali čoraz bohatšími, a teda aj mocnejšími. Stávali sa čoraz nezávislejšími od rímskeho centra.

Po roku 376 postúpili z oblasti dnešnej Ukrajiny do Maďarskej nížiny Huni, kočovný stepný národ, a vyhnali odtiaľ tam žijúce národy. Výsledok: pokračujúci vpád Gótov, Suevov a Alanov, ktorých Rimania spočiatku úspešne odrážali.

Ale za akú cenu! Miestne elity na periférii začali uzatvárať spojenectvá s útočníkmi, z ktorých väčšina vôbec neboli barbari, ale hovorili latinsky a vyznávali kresťanstvo. Výsledok: stratila sa štvrtina daňových príjmov, ktoré už neplynuli do centra v Ríme.

Zároveň sa Rimania museli vysporiadať s rastúcou veľmocou na Blízkom východe: Perziou. Väčšina daňových príjmov sa v tom čase používala na armádu. Keď sa Peržanom podarilo spôsobiť Rimanom ťažkú porážku, museli koncom druhého storočia zvýšiť dane o tretinu. V roku 476 bol západný Rím definitívne na mizine a pripravený na pohromu.

Západ upadá

Keď sa robia paralely medzi rímskymi dejinami a súčasnosťou, zvyčajne sa zužujú na nasledujúci príbeh: Západ je dekadentný.

V Paríži, Berlíne a New Yorku chodia mladí ľudia s tetovaním a bláznivými účesmi. Homosexuáli sa môžu ženiť. Ženy zastávajú najvyššie štátne funkcie. Zároveň sa sem valí čoraz viac prisťahovalcov, hladných, ambicióznych a zocelených v boji o existenciu. Nakoniec nás ovládnu, ak sa sami nezocelíme, nenecháme si vymazať tetovania a nezabudneme na cnosti našich otcov a dedov.

Pozor! Periféria

Ale to nie je príbeh, ktorý nám rozprávajú britský historik staroveku Peter Heather a kanadský ekonóm John Rapley vo svojej vyššie spomínanej knihe Prečo ríše padajú. Správne poukazujú na to, že Góti, ktorí vtedy obťažovali Rímsku ríšu, neboli bezbranní prisťahovalci, ktorí zaplatili posledné peniaze pašeráckym bandám. Boli to po zuby ozbrojené vojenské jednotky, ktoré prekročili hranice, pretože si chceli udržať vysokú životnú úroveň. Autori vidia úplne inú paralelu medzi záverečnou fázou “Imperium Romanum” a súčasnosťou. Ide o vzťah medzi perifériou a centrom.

Najväčším migračným pohybom súčasnosti je masový odchod vidieckeho obyvateľstva do pobrežných miest na južnej pologuli: Bombaj, Lagos, São Paulo. V starých dobrých časoch kolonializmu a neokolonializmu Západ tieto oblasti výborne využíval alebo z nich aspoň profitoval, ale už dávno sa emancipovali od centra. Na periférii prebiehajú inovácie – vzniká tam nový svet.

Na druhej strane, v Spojených štátoch a Európe sa sociálny štát dá financovať len z vlastných zdrojov. Čoraz menej pracujúcich musí živiť čoraz viac dôchodcov. Štáty sú veľmi zadlžené.

Zároveň sa Západu postavila nová veľmoc: Čína. Na rozdiel od Sovietskeho zväzu, ktorý bol krajinou tretieho sveta s jadrovými raketami, Čína môže Západu skutočne konkurovať. Západ teda musí vynakladať čoraz viac peňazí, aby sa vyhol porážke. A táto dilema osudovo pripomína Petrovi Heatherovi a Johnovi Rapleymu to, čo kedysi zlomilo mocný Rím: “”V tomto prípade sa jedná o perifériu, ktorá sa už neparazituje a nespája sa s barbarmi – v tomto prípade sa jedná o cudziu a mocnú Perziu, ktorá si vyžaduje neustálu ostražitosť.”

Čo zostáva?

V záverečnej časti svojej knihy autori odhaľujú svoj recept na odvrátenie nadchádzajúceho konca sveta. Mali by sme konečne začať prísnejšie zdaňovať multimiliardárov. Západ by mal pestovať spoluprácu s perifériami. Žiadny rozumný človek by s tým nesúhlasil. A predsa je za ich analýzou veľký otáznik. Historik a ekonóm používajú neférový trik, keď prirovnávajú Rímsku ríšu k dnešnému Západu: Porovnávajú neporovnateľné veličiny.

Rímska ríša bola v podstate založená na vojenskej sile. Rimania dali ostatným národom ponuku. Buď sa podvolíte – potom dostanete kúpele, amfiteátre, fungujúcu kanalizáciu…Alebo budete klásť odpor – potom zrovnáme vaše mestá so zemou, zmasakrujeme bojovníkov, zmrzačíme ženy a zotročíme tých, čo prežili. To, čo nazývame Západ, nie je založené na vojenskej sile. EÚ sa nerozširuje prostredníctvom hrozieb, ale preto, že štáty vidia výhody členstva.

NATO je čisto obranná aliancia. Posledná klasická imperiálna vojna, ktorú viedli Spojené štáty, bola vojna proti Filipínam v rokoch 1899 – 1902. A ani tá neviedla k začleneniu Filipín do amerického územia, úplne nesprávne charakterizuje autor NATO.

Dnes je teda jedno, či má väčšiu moc centrum alebo periféria. Nezáleží na tom, či je dôležitejší Lagos alebo New York. Nezáleží ani na tom, či budú Spojené štáty existovať aj o sto rokov. Dôležitá je len jedna otázka: budú sa v nových mocných mestských štátoch na južnej pologuli dodržiavať ľudské práva? Budú tam slobodné voľby? Bude možné zorganizovať mierové spolužitie rôznych náboženstiev a kultúr? Alebo v budúcnosti prevládne čínsky model, t. j. kapitalizmus plus autoritatívna vláda?

Inými slovami: otázka neznie, či Západ prežije, ale čo z neho zostane. A tu je príbeh pádu Rímskej ríše vlastne dosť povzbudivý. Učenci z dvoch kontinentov ešte včera hovorili po latinsky a zákon dodnes žije v európskom rímskom dome.

Takto uzatvára Hannes Stein svoj článok a my na ňom vidíme prečo Západ napokon padne, presne tak ako Rímska ríša – intelektuáli a politici starého sveta totiž nechápu situáciu a priority.