Tento typ ľudí mal všetky predpoklady na poskytovanie vysokoškolského vzdelávania. Háčik bol v tom, či bolo na tento typ pedagogického pôsobenia vhodné disponovať vojakmi, neraz v plukovníckych hodnostiach. A či bolo vôbec vhodné, aby prakticky celá kariéra takýchto dôstojníkov bola zameraná na získavanie vysokoškolských pedagogických titulov, čiže kredibility na vyučovanie akademických predmetov. Viem, že vyvolávam v istých kruhoch hystériu.

Jednoducho plukovník mal akademickú hodnotu profesora alebo docenta, ale vojenskú hodnotu nižšieho dôstojníka. Podľa vykonaných analýz bolo riešenie jasné: tento prístup bolo potrebné zmeniť. Uniformovaný vojak musí prejsť v prvom rade vojenskou kariérou, vojenskými funkciami. Až v neskoršej etape svojej kariéry sa môže (u nás veľmi malá časť) postupne a na rotačnom princípe zaraďovať do vojensko-pedagogických funkcií vysokoškolského učiteľa. V istom bode kariéry sa pre talentovaných vyšších dôstojníkov s vedeckými a pedagogickými predpokladmi môže ponúknuť kariéra vysokoškolského učiteľa s podmienkou, že sa prakticky vzdáva ďalšieho odborného rastu v kariére vojenského veliteľského odborníka. Uvedený bod zvratu v kariére by mal nastať v čase prechodu do stálej vojenskej služby podľa kritérií personálneho manažmentu moderných ozbrojených síl, v princípe po 15 a viac rokoch vojenskej služby. Čiže v hodnosti majora.

Otázkou, ktorá vyvolávala najviac reakcií bol stupeň požadovaného vzdelania dôstojníkov. Na základe porovnávacích analýz požiadaviek na dôstojníkov moderných ozbrojených síl bolo rozhodnuté, že na všetky funkcie stačí bakalársky stupeň. Faktom je, že naša kultúra si cení akademické tituly a je možné, že veľká časť dôstojníkov bude mať záujem na doplnení vzdelania na druhý stupeň. Táto požiadavka bola rozhodujúca aj pre budúci pedagogický zbor. A mala aj rozpočtové dôsledky.

Ďalšie otázky vyvolávala otázka potreby tretieho stupňa vysokoškolského vzdelania, čiže titulov PhD. Je nesporné, že je len veľmi málo úzko technických funkcií, kde je v rámci ozbrojených síl tento stupeň vzdelania požadovaný. Špecifickú kategóriu môžu tvoriť tí dôstojníci, ktorí si podľa kritérií uvedených vyššie zvolia kariéru pedagóga vojenskej akadémie. Tento prístup bol podstatou návrhov do budúcnosti.

Požiadavky na výcvikový personál 

Ďalšia otázka vyplývala z požiadaviek na výcvik dôstojníkov. Inými slovami sme sa pýtali: predstavujú akademicky zameraní vedecko-pedagogickí uniformovaní vojaci s výraznou časovou medzerou vo vojskovej praxi kredibilný personál na vedenie vojenského výcviku? Je napríklad vhodné, aby podplukovník pripravil poručíka na vykonávanie základných funkcií v ozbrojených silách? Alebo poručíka lepšie vychová kapitán, ktorý bol nedávno poručíkom a bojovým veliteľom.

Odpoveď bola podľa vykonaných analýz jednoznačná: zdedený prístup bolo potrebné zmeniť. Nešlo o kritiku kvalít jednotlivcov, ale o zásadnú zmenu prístupov tak, aby jednotlivé kategórie dôstojníkov pripravovali odborníci s požadovanou praxou a kredibilitou. V tomto zmysle vznikla ďalšia dôležitá otázka: kto má určovať kritériá na inštruktorov výcvikových programov, na ich obsah a na „produkt“ výcviku, čiže absolventov škôl?

Odpoveď bola aj v tomto prípade veľmi jednoznačná: je to „odberateľ“ produktov, čiže Náčelník Generálneho štábu prostredníctvom príslušných veliteľov síl a zložiek. Vojenské akadémie v tom období vypracovali celú sériu programov výcviku pre jednotlivé kategórie dôstojníkov, ale ukázalo sa, že ich obsah vonkoncom nezodpovedal požiadavkám na jednotlivé typy kariérnych kurzov práve z dôvodov uvádzaných vyššie.

Manažment zmeny je jeden z najťažších procesov manažmentu a vo svojej podstate práve tento proces je základom líderstva. Reakcie dotknutých ľudí na jednotlivé opatrenia a konštatovania neboli vždy pozitívne a to som ešte mierny, pričom nebolo na tom nič prekvapujúce. Týkalo sa to aj systému výcviku dôstojníkov. A nebude to inak ani v budúcnosti.

Centrum kariérneho rozvoja

V novom systéme bolo navrhnuté zriadenie Centra kariérneho rozvoja (CKR) so zameraním na výcvikové programy. Aj jeho dopĺňanie vhodným personálom s potrebnou čerstvou praxou tak, aby sa programy kurzov kariérneho rozvoja dôstojníkov mohli spracovať úplne nanovo. Filozofia bude obsahom nasledujúceho článku, popisujúceho koncepciu vykonanej reformy vojenského vzdelávania, ktorú som mal česť ako generálny riaditeľ sekcie ministerstva riadiť. Nemám sa z čoho vyviňovať. Poskytujem pohľad na zvnútra na filozofiu a myslenie pre budúce generácie vlasteneckých a odvážnych manažérov budúcej zmeny.

CKR bolo druhou hlavnou zložkou Národnej akadémie obrany. V žiadnom prípade a za žiadnych okolností NIE vysokoškolskej zložky s názvom Akadémia ozbrojených síl, ako to neskôr zdeformovali anti-reformátori. Ministrovi, ktorý to chcel pod tlakom lobistov už za mňa navrhnúť, som oznámil okamžitú rezignáciu, ak sa tak stane. Takto sa má správať každý vojak v generálskej pozícii, inak sú to vešiaky na uniformu. Na jeho čele mal stáť veliteľ – vojak, nie akademik, ani vojak-úradník. Inštruktáž, ktorú dôstojníci mali získať v CKR predstavuje výcvik, ktorý je podstatne odlišný od vysokoškolského vzdelávania poskytovaného v akademickom programe. Študijný program v CKR mal definovať a schvaľovať NGŠ tak, aby zodpovedal požiadavkám ozbrojených síl. Výcvik, realizovaný v CKR mal mať neakreditovaný charakter a minister školstva nemal mať žiadnu právomoc pri určovaní obsahu, dĺžky trvania ani iných parametrov výcviku, ktorý sa mal v CKR vykonávať. Súčasťou výcviku mali byť aj prednášky a moduly so vzdelávacím charakterom a v budúcnosti sa počítalo s tým, že pri časti z nich bude možné hľadať spôsoby získavania kreditov pre akreditované študijné programy vyšších stupňov vysokoškolského vzdelávania. Cieľom výcvikových kurzov v CKR malo byť produkovanie kvalitne vycvičených dôstojníkov-lídrov, kompetentných v oblasti líderstva, ako aj v technických a taktických zručnostiach. Jednoducho vojakov-obrancov.

CKR malo pripravovať dôstojníkov na výkon stále vyšších zodpovedností podľa typu funkcií, ktoré majú v nasledujúcom období v rámci vyšších hodností vykonávať. Na rozdiel od vtedajšieho stavu chápania, absolvovanie kurzu nemalo byť podmienkou na povýšenie, ale predpokladom na ustanovenie do určitého typu funkcií. CKR malo poskytovať výcvik podľa vojenských odborností, ako aj výcvik na viaczložkové a koaličné operácie. Zaradenie do kariérnych kurzov v CKR sa malo vykonávať zväčša konkurzným spôsobom prostredníctvom spravodlivého, transparentného a nezaujatého výberového procesu, centrálne riadeného štábom personálneho manažmentu GŠ, podľa požiadaviek určených NGŠ-om. Prečo „malo byť“? Lebo „deformou“ je zas pod vysokou školou, čo sa za žiadnych okolností nesmelo stať. A stalo sa. Lebo naša vojensko-civilná tuposť je nekonečná! Teraz sa pozrieme na stručný obsah jednotlivých vtedy predpokladaných kurzov.

Jeden z kurzov bol aj pre špecialistov, ktorí mali vstúpiť z civilných vysokých škôl. Predpokladalo sa, že sa v ňom budú pripravovať najmä špecialisti niektorých tzv. profesií, ako napríklad lekári, hudobníci, duchovní a právnici. Veľmi malý počet.

Vyšší dôstojnícky kurz

Tento kurz mal predstavovať prvý kariérny kurz dôstojníkov po absolvovaní vstupného odborného dôstojníckeho kurzu pre poručíkov. Vyšší dôstojnícky kurz mal byť zároveň jediným kariérnym kurzom, zameraným na odbornosť a druh ozbrojených síl, v ktorom sa čerstvo povýšení kapitáni, alebo nadporučíci vybraní na povýšenie do hodnosti kapitána budú cvičiť tak, aby dokázali viesť jednotky vo veľkosti roty a slúžiť na štábe práporu a brigády v rámci jedného druhu zbraní.

Základný veliteľsko-štábny kurz

Základný veliteľsko-štábny kurz mal byť prvým kurzom na výcvik pre viaczložkové a koaličné operácie. Mali sa v ňom cvičiť všetci kapitáni po absolvovaní praxe vo velení roty tak, aby mohli byť zaradení do funkcií vo veliteľstvách síl, na generálnom štábe, ale aj v medzinárodných veliteľstvách. Absolvovanie kurzu nemalo byť podmienkou na povýšenie, ale malo byť podmienkou na ustanovenie do takých funkcií, ktoré sú na úrovni starších kapitánov a všetkých majorov a malo byť aj požiadavkou pre inštruktorov kurzov v rámci CKR. Kurz mal rozširovať chápanie operácií, organizácie a procedúr OS SR a koaličných operácií v NATO, EÚ, ako aj OSN. Ale v prvom rade pre potreby našej obrany.

Tento kurz mal byť jeden z prvých kurzov, ktorý sa mal otvoriť v rámci CKR. Vzhľadom na počet frekventantov sa predpokladalo otváranie kurzu v dvoch termínoch každý rok a jeho dĺžka nemala presiahnuť 5 až 5,5 mesiaca. Po dobudovaní sa u absolventov kurzov predpokladala úroveň znalostí anglického jazyka SLP 3232.

Vyšší veliteľsko-štábny kurz

Zatiaľ čo predchádzajúce kurzy nemali mať výberový charakter práve preto, aby vznikla čo najširšia základňa použiteľných dôstojníkov na predpokladané funkcie, práve tento kurz mal vzdelávať a cvičiť vybraných dôstojníkov v hodnosti podplukovníkov, alebo vybraných na povýšenie do tejto hodnosti na veliteľské a vedúce štábne funkcie pri vedení viaczložkových a koaličných vojenských operácii v mieri, počas krízy a vo vojne. Tento kurz mal pripraviť absolventov na službu v štáboch a veliteľstvách na úrovni brigády a vyšších stupňov. Dôstojníci mali mať možnosť ďalšieho intelektuálneho rozvoja a zvyšovania analytických schopností prostredníctvom intenzívneho výskumu najmä v oblasti vojenského umenia. Po dohode s civilnými vysokými školami sa mohli priznávať kredity na príslušné magisterské študijné programy.

Dĺžka trvania kurzu sa predpokladala 10 mesiacov. Po dobudovaní sa u absolventov kurzov predpokladala úroveň znalostí anglického jazyka SLP 3333 aj preto, že časť prednášok a zamestnaní sa mala viesť v anglickom jazyku. Absolvovanie kurzu malo byť podmienkou na vykonávanie veliteľských funkcií veliteľa práporu, letky, pluku resp. krídla, ako aj zástupcov veliteľov v hodnosti podplukovníka a plukovníka. Rovnako mala byť podmienkou na veľkú časť štábnych funkcií pre podplukovníkov a plukovníkov na všetkých stupňoch.

Kurz národnej bezpečnosti (KNB)

V kurze národnej bezpečnosti sa mali pripravovať vybraní vojenskí a civilní riadiaci pracovníci na výkon strategických líderských a manažérskych zodpovedností vo vojenských a národno-bezpečnostných organizáciách a inštitúciách. Tento kurz mal vzdelávať frekventantov tak, aby boli schopní riadiť zložité procesy v oblasti bezpečnosti tak na štátnej, ako aj na koaličnej úrovni. Kurz mal byť podmienkou na ustanovenie do vedúcich plukovníckych a všetkých generálskych funkcií. Dĺžka jeho trvania sa predpokladala 10 mesiacov a veľká časť prednášok mala byť vedená v anglickom jazyku. Pokračovanie v ďalšej časti.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik

Bývalý Generálny riaditeľ Sekcie vojenského vzdelávania MO SR

Rozhodujúca časť publikovaného textu je prevzatá z článku v časopise Vojenské obzory, nikdy nemala utajovaný charakter