Ficov druhý vážny pokus o odchod z politiky

Bratislava 11.novembra 2019 (HSP/Foto:SITA-Diana Černáková)

Malý krok pre človeka, ale veľká zmena pre krajinu

Robert Fico sa niekedy dávno vyjadril, že do roku 2014 už v politike určite nebude. Nebol to sľub, bol to skôr jeho zlý odhad. Samozrejme, v roku 2014 v politike bol a je v nej doteraz.

Ale Ficov zdráhavý postoj voči politickému životu sa prejavil viackrát. Viackrát spomínal niečo v štýle, že on to nemusí robiť a podobne. Celkovo jeho kariéra pôsobí, ako by bol do politiky nechtiac vtiahnutý a jeho najväčšia motivácia bola skôr osobná pomsta za krivdy, ktoré pociťoval.

Začína to tým, že keď bol ešte v SDĽ, tak ho strana nepodporila v jeho právnických kariérnych plánoch, takže si radšej v roku 1999 založil svoju vlastnú stranu Smer. Ak by mu vtedy dali to, čo požadoval, Smer by nevznikol a politika Slovenska by sa uberala inými cestami. V podstate stvoril Smer ako prostriedok na uskutočnenie svojich zámerov – a keď vidíme nízku úroveň politikov, ktorí boli vtedy pri moci, ani sa mu nemožno čudovať. Hovorím, samozrejme, o mizérii vtedajších politikov, nie o tých súčasných.

Tak sa Robert Fico ocitol na čele politického diania a onedlho aj na čele štátu. Ale zrejme to nie je až taká výborná pozícia, ako si myslel. Zvlášť keď to porovnával s osudom niektorých svojich podriadených. Napríklad taký Maroš Šefčovič, poslaný do Bruselu, si tam v pokoji vysedel dôležitú pozíciu. A nik ho nekritizoval, kým Fico doma bol na roztrhanie, Maroš si v Bruseli lízal smotanu.

Podobne Lajčák, ktorému Fico dal ministerstvo zahraničia. Kým do Fica bili ešte aj medzinárodné spoločenstvá strán, napríklad PES hrýzol ako besný, tak Lajčák v pohode prisluhoval globalistom a vyžieral ich privilégia.

O iných Ficových pomocníkoch, ktorých Fico politicky kryl a ktorí tak nerušene mohli robiť svoju podnikateľskú alebo profesnú kariéru, ani nehovoriac. Kaliňák, Počiatek, Kažimír … mohol by som spomínať, hľadať a menovať – všetci veselo zarábali, kým sa strieľalo iba na Fica. Fico si ani len dom nepostavil, a maximum čo dostal boli darčeky od oligarchov v pozadí, ktoré, ako napríklad byt v Bonaparte, mu doniesli zase viac kritiky a problémov ako prospechu.

A komu ešte zdravotné potiaže – krčná chrbtica a dvojitý srdcový bajpas – to nie je maličkosť.

Preto je prirodzené, že Fico zrejme už dávno chce z  politiky odísť.

Prvým jeho vážnym pokusom bola kandidatúra za prezidenta. Uvedomme si, že prezident v Slovenskej republike, ale aj napríklad v Rakúsku či Nemecku, nie je žiaden naozajstný politik, je to funkcia za odmenu, je to politický dôchodok. Mnoho sa už napísalo, aj Fico sám povedal, že to bola jeho najvážnejšia politická chyba – ale túžba uniknúť z politiky zrejme prehlušila varovania a on to skúsil. A nevyšlo.

Teraz robí druhý taký závažný a dôležitý krok – oficiálne kandiduje na pozíciu sudcu ústavného súdu. Nie je dosť slov, čo by dostatočne zdôraznili dôležitosť tohto jeho rozhodnutia. Je to definitívny dôkaz, že už nevládze. Konieckoncov, je málo prípadov tak dlhodobého pôsobenia v politike, ako je jeho. Je tam od roku 1992, a väčšinou na exponovaných miestach v strane. Nie v časoch pohody, ale v časoch reálnych bojov. Dá sa byť dlhodobo hore, pri prevahe moci a rešpektovaný – ako príklad nemecký kancelár Kohl, ale nedá sa byť na dôležitom mieste a neustále byť objektom nenávisti.

A sú aj iné indície. Zo strany Smer utekajú ľudia ako chvostíkové zvieratká z potápajúcej sa ľode. Kaliňák len pred pár dňami odložil mandát poslanca, Kažimír uteká do Banky, Počiatek už zdrhol do súkromia, Lajčák hovorí o svojich možných miestach v zahraničí a Blaha sa utieka do otvoreného, pre Smer neobvyklého, marxizmu. Maďarič zradil minulý rok a niekoľko ďalších Smerákov myslím tiež odišlo z politiky.

Neviem, či to má Fico s kandidatúrou na Ústavný súd dobre prepočítané a či sa stane tým ústavným sudcom. Všetko ale nasvedčuje, že tak či tak v politike skončil.

To treba považovať za najdôležitejšiu politickú udalosť mesiaca na Slovensku.

Zvlášť preto, lebo vôbec nie je vidno, kto by ho mohol nahradiť.

Peter Vanád