Hlas Ameriky uverejnil článok, v ktorom Zelenského vystúpenie prirovnal k prejavu Winstona Churchilla v Kongrese v decembri 1941, pokiaľ ide o jeho hrdinský tón a podstatný význam. Denník New York Times tvrdil, že morálku verejnosti na Ukrajine výrazne povzbudilo Zelenského “hrdinské privítanie” vo Washingtone. Vedúci redaktor 19FortyFive Matt Suciu pokarhal poslankyňu Lauren Boebertovú z Colorada a poslanca Matta Gaetza z Floridy za to, že “odmietli tlieskať a pripojiť sa k potlesku v stoji pri minulotýždňovom prejave ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského v Kongrese Spojených štátov”, pričom poznamenal, že ruské médiá vyzdvihovali ich prejav nesúhlasu. David Frum v časopise Atlantic tvrdil, že Zelenskyj nám “pripomenul samých seba” a naše demokratické hodnoty. Frum dosť sršal chválou a uviedol, že ukrajinský prezident “prišiel do Spojených štátov, aby sa nám poďakoval za podporu Ukrajiny. Práve Američania by mu mali poďakovať”.

Zelenského prejav upevnil mýtus, že Ukrajina je odvážna demokracia, ktorá bráni hradby slobody pred útokom Ruska. Prezident Biden stelesnil tento postoj počas prvých dní rusko-ukrajinskej vojny, keď obvinil, že konflikt je súčasťou globálneho boja medzi slobodou a demokraciou na jednej strane a autoritárstvom na strane druhej. Publicista New York Times German Lopez tvrdí, že “vytrvalé zhromaždenie Západu okolo Ukrajiny je príkladom dôležitého trendu z roku 2022, ktorý by mohol ovplyvniť budúce globálne udalosti: Ako napísal Janan Ganesh v denníku The Financial Times, “toto bol rok, keď sa liberálna demokracia bránila”.

Takéto bolestivé zjednodušovanie zložitého sveta by bolo dosť zlé, aj keby bola Ukrajina skutočnou demokraciou. Krajina si však takýto status nezaslúžila ani pred ruskou inváziou a od vypuknutia konfliktu sa kyjevský sklon k systematickej represii ešte viac prehĺbil. Dnešná Ukrajina je skorumpovaný a čoraz autoritárskejší štát. Nie je to demokracia ani podľa najštedrejšej definície tohto pojmu. Žiaľ, stúpenci Kyjeva na Západe naďalej ignorujú, minimalizujú alebo dokonca ospravedlňujú represívne správanie Zelenského režimu.

Skutočné demokracie nezakazujú viaceré opozičné strany ani nezatvárajú opozičné médiá. Takisto prísne necenzurujú (a nepodriaďujú prísnej vládnej kontrole) médiá, ktoré nechávajú otvorené. Skutočné demokracie nepostavia mimo zákon cirkvi, ktoré obhajujú politiku, ktorá sa vláde nepáči. Nezavierajú odporcov režimu, a to ani bez zmysluplného riadneho procesu, a už vôbec netolerujú mučenie politických väzňov. Skutočné demokracie nezverejňujú “čierne zoznamy” domácich a zahraničných kritikov, čím si na chrbát nasadzujú terč. Ukrajinská vláda sa však nedopustila len jedného alebo dvoch, ale všetkých týchto porušení.

Snahy o potlačenie domácich kritikov sa prejavili už niekoľko mesiacov po revolúcii na Majdane a v poslednom roku sa výrazne zrýchlili. Už na začiatku ukrajinskí predstavitelia prenasledovali politických disidentov, prijali cenzúrne opatrenia a zakázali vstup zahraničným novinárom, ktorých považovali za kritikov vlády a jej politiky. Takéto útočné opatrenia kritizovali Amnesty International, Human Rights Watch, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a ďalší nezávislí pozorovatelia.

Ešte pred začiatkom ruskej invázie sa úroveň domácich represií za Zelenského zhoršovala. Výsledky Kyjeva v oblasti demokracie a občianskych slobôd pred súčasnou vojnou neboli pôsobivé. V správe Freedom House za rok 2022 bola Ukrajina zaradená do kategórie “čiastočne slobodná”, pričom získala 61 bodov zo 100 možných. Správa organizácie Human Rights Watch o Ukrajine z roku 2021 tiež nebola zďaleka priaznivá, pričom sa v nej uvádzalo zneužívanie zo strany vládnych síl “vrátane svojvoľného zadržiavania, mučenia alebo zlého zaobchádzania”. Novinári a pracovníci médií “čelili obťažovaniu a hrozbám v súvislosti s ich spravodajstvom”. Vo februári 2021 ukrajinská vláda zatvorila niekoľko opozičných médií na základe obvinení, že sú nástrojom ruskej propagandy.

Vojna túto dynamiku zintenzívnila. Zelenskyj okamžite využil konflikt ako ospravedlnenie pre postavenie 11 opozičných strán mimo zákona. Odvolal sa aj na stanné právo, aby vydal prezidentský dekrét, ktorým spojil všetky národné televízne stanice do jednej platformy. Tvrdil, že takéto opatrenie je potrebné na zabezpečenie “jednotného posolstva” o vojne a zabránenie tzv. dezinformáciám. Dňa 29. decembra 2022 Zelenskyj podpísal nový zákon, ktorý jeho strana presadila v parlamente, opatrenie, ktoré ešte viac obmedzilo nezávislú tlač. Najnovší zákon vyžaduje, aby publikácie získali licencie na svoju činnosť, a každá mediálna organizácia bez náležitých dokumentov môže byť okamžite zatvorená. Nie je prekvapujúce, že správny orgán, ktorý povolenia vydáva, bude pod Zelenského kontrolou.

Ani náboženské inštitúcie nie sú v bezpečí pred vládnym prenasledovaním a represiami, ako na jeseň 2022 zistila pravoslávna cirkev spojená s Moskvou. Zelenskyj 2. decembra oznámil, že sa bude usilovať o zákaz všetkých náboženstiev s väzbami na Rusko, pričom tvrdil, že tento krok je potrebný na “zaručenie duchovnej nezávislosti Ukrajiny”. Zákaz by sa dotkol najmä miliónov Ukrajincov, ktorí sa hlásia k ruskej pravoslávnej cirkvi. Kyjev skutočne čoskoro uvalil sankcie na konkrétne pravoslávne náboženské osobnosti. Typická pre postoj na Západe bola reakcia jedného Zelenského obhajcu, že táto otázka je “masívne komplikovaná”. Tento postoj bol čímsi menej ako energickou obhajobou náboženskej slobody.

Celková miazma politických a mediálnych represií sa neustále zahusťuje, pribúdajú správy o svojvoľnom väznení a dokonca rozsiahlom mučení odporcov režimu. Napriek tomu sa zdá, že niektorí priaznivci Ukrajiny dokonca nie sú ochotní odsúdiť pokračujúce koketovanie režimu s neonacistickými živlami. Obzvlášť krikľavé predstavenie sa odohralo v súvislosti s úlohou práporu Azov (teraz pluk Azov) v obrannom úsilí Ukrajiny. Azovský prápor bol roky pred ruskou inváziou neslávne známy ako bašta extrémnych nacionalistov a priamych nacistov.

Tento aspekt mal spôsobiť problém západným obdivovateľom Ukrajiny, keď sa jednotka stala kľúčovým hráčom v bitke o mesto Mariupol. Väčšina správ sa však sústredila len na utrpenie obyvateľov Mariupola, bezcitnú zlobu ruských agresorov a húževnatosť statočných obrancov mesta. Tieto príbehy zvyčajne ignorovali význam bojovníkov Azova medzi týmito obrancami alebo neodhalili ich ideologický pôvod. Spolčenie s príslušníkmi Azova však bolo len jedným z prejavov dlhodobej celkovej tolerancie ukrajinskej politickej elity voči neonacistickým živlom a ich aktivitám.

Azda najviac prezrádza ich pohŕdanie demokratickými normami skutočnosť, že Zelenskyj a jeho najbližší spolupracovníci netolerujú ani tých najpokojnejších oponentov, či už domácich alebo zahraničných. Ochota zamerať sa na zahraničných kritikov a pokúsiť sa ich zastrašiť sa stala úplne jasnou v lete 2022, keď ukrajinské vládne Centrum pre boj proti dezinformáciám (čiastočne financované americkými daňovými poplatníkmi) zverejnilo “čiernu listinu” takýchto oponentov. Na tomto zozname sa ocitlo množstvo významných Američanov vrátane profesora Chicagskej univerzity Johna J. Mearsheimera, moderátora Fox News Tuckera Carlsona, bývalej kongresmanky Tulsi Gabbardovej a Douga Bandowa, vedúceho pracovníka Cato Institute a bývalého poradcu prezidenta Ronalda Reagana.

Hrozivý charakter čiernej listiny sa ešte viac zvýraznil koncom septembra, keď CCD vydala revidovaný zoznam 35 hlavných cieľov vrátane ich adries.

Tento zoznam s vysokou prioritou odsudzoval tieto osoby ako “dezinformačných teroristov” a “vojnových zločincov”. Označovanie kritikov za teroristov a vojnových zločincov povzbudzuje fanatikov, aby podnikli priame kroky na ich poškodenie. Z čiernej listiny sa ľahko môže stať zoznam úkladných vrážd, ale ukrajinská vláda je nanajvýš ľahostajná k nebezpečenstvu, ktoré podnietila.

Napriek týmto varovným signálom horliví obhajcovia Ukrajiny na Západe vytrvalo pokračujú vo svojej propagande. Typickým príkladom bol plamenný stĺpček Breta Stephensa v New York Times, ktorý tvrdil, že Američania “obdivujú Zelenského, pretože vrátil myšlienku slobodného sveta na jej správne miesto”. Členstvo v slobodnom svete, zdôrazňoval Stephens, “patrí každej krajine, ktorá sa hlási k myšlienke, že štátna moc existuje predovšetkým na ochranu práv jednotlivca”. Človek sa pýta, o akej krajine Stephens hovorí; Ukrajina do tohto opisu nezapadá.

Obdivovatelia Ukrajiny na Západe sa musia vyrovnať s nepríjemnou realitou týkajúcou sa ich milovaného zahraničného klienta. Ukrajina nie je demokracia a Zelenskyj nie je ušľachtilý, obletovaný zástanca demokratických hodnôt. Rusko-ukrajinská vojna nie je súčasťou existenčného boja medzi slobodou a autoritárstvom. Je to škaredá vojna medzi dvoma skorumpovanými, represívnymi vládami. Amerika a ostatné západné spoločnosti nemajú – alebo by aspoň nemali mať – v tomto boji prsty, uzatvára Ted Galen Carpenter pre The American Conservative, ktorí situáciu hodnotí optikov Američana.