Bratislava 27. júla 2014 (TASR/HSP)

Zväčšia to zapríčiní kolízia právnych noriem jednotlivých štátov

Nemôcť sa legálne zamestnať, oficiálne uzatvoriť manželstvo, zaregistrovať narodenie svojho dieťaťa, ani nemať právo na verejnú zdravotnú starostlivosť. Takto žijú osoby bez štátneho občianstva v našej krajine, ktorí vlastne nemajú žiadny domov a nemôžu sa nikam vrátiť. Slovensko sa ich neustále snaží vyhostiť, keďže sú tu nelegálne, avšak nemá kam. Žiadna krajina sa k nim nehlási.

Právnička Ligy za ľudské práva Katarína Fajnorová s takýmito ľuďmi pracuje a pozná ich osudy. V rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky porozprávala, ako sa človek môže dostať do situácie, že stratí, či vôbec nezíska štátne občianstvo a čo všetko potom musí podstúpiť. Z mnohých cudzincov sa popri tom stanú ľudia žijúci na okraji našej spoločnosti.

Sme zvyknutí na to, že dieťa na Slovensku automaticky nadobúda štátne občianstvo narodením. Prečo sa teda stávajú situácie, že sa narodí bez neho?

Zväčšia to zapríčiní kolízia právnych noriem jednotlivých štátov. Dieťa sa napríklad narodí na území štátu, ktorý aplikuje iba princíp jus sanguinis a má teda nadobudnúť štátnu príslušnosť štátu svojich rodičov. Lenže štát rodičov zase môže aplikovať len princíp jus soli, ktorý hovorí, že dieťa nadobudne štátnu príslušnosť toho štátu, na území ktorého sa narodilo. Trend je taký, že väčšina štátov Európy dnes aplikuje obidva princípy. Dohovor o znižovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti tiež obsahuje garancie pre deti, aby sa takéto situácie nestávali. Vychádza z neho aj náš zákon. Zákony mnohých štátov sveta však dostatočné záruky pre novonarodené deti neobsahujú.

Ďalšia situácia je taká, že sa dieťa narodí rodičom, ktorí nemajú štátnu príslušnosť a ak sa narodí v krajine, ktorá neobsahuje garancie v zákone, môže sa stať, že ostane bez občianstva. Na Slovensko prichádzajú napríklad Kurdi zo Sýrie, žiadajú u nás o azyl a tvrdia, že sú vo svojej krajine diskriminovaní. Nemať štátnu príslušnosť môže byť totiž tiež jedna z foriem diskriminácie resp. prenasledovania. V 60-tych rokoch tam sýrska vláda robila cenzus a úmyselne nezapočítala desaťtisíce Kurdov ako svojich občanov. Keďže tieto zákony sú naďalej diskriminačné, ani ich deti a postupne ďalšie generácie nenadobúdajú štátne občianstvo a dnes je v Sýrii bez štátnej príslušnosti asi pol milióna Kurdov.

Ak občianstvo osoba pri narodení získala, ako sa jej môže stať, že ho zrazu v priebehu života stratí a už nedokáže preukázať existenciu právneho zväzku so žiadnym štátom?

Stáva sa to v dôsledku rozpadu štátov, napríklad rozpadu bývalej Juhoslávie či Sovietskeho zväzu. Ak novovzniknuté štáty nezabezpečia v ich zákonoch pre všetkých dostatočné garancie a ak sú v nich medzery, niektorí ľudia môžu cez ten filter vypadnúť.

Novovzniknutý štát si tiež môže dať do zákona podmienku, kto budú jeho občania, napríklad osoby, ktoré majú trvalý pobyt na jeho území, alebo aj tie, ktoré sa tam narodili, ale musia sa registrovať. A keď niektorí jednoduchí ľudia nevedia, že sa majú zaregistrovať, alebo sa práve nachádzajú mimo krajiny a nesledujú novoprijaté zákony, tak si povinnosť nesplnia a o niekoľko rokov zistia, že nemajú štátnu príslušnosť.

Jedna naša klientka pochádzala z Moldavskej socialistickej republiky, bola ešte sovietskou občiankou, keď z krajiny odchádzala. Až keď ju po 20 rokoch na Slovensku chcela polícia vyhostiť, zistila, že nemá žiadnu štátnu príslušnosť. Pritom vždy pred úradmi uvádzala moldavskú štátnu príslušnosť, lebo ju ani nenapadlo, že by mohla mať inú.

Ďalšou príčinou môže byť práve prijatie a aplikácia diskriminačných zákonov, ako už bolo spomínané v prípade Kurdov zo Sýrie, ktoré neumožňujú získať štátne občianstvo príslušníkom niektorých etnických či národnostných skupín žijúcich na ich území.

Niektorí ľudia si povedia, aké by to bolo skvelé, nemať štátne občianstvo, lebo by som nemusel platiť dane, alebo nemusel ísť na vojnu. Ľudia si neuvedomujú, aké je občianstvo veľká hodnota.

Takéto osoby sa teda nemajú kam vrátiť, no doma nie sú ani na Slovensku, sú tu nelegálne. Naša krajina sa ich preto snaží vyhostiť, má však kam?

Tu nastáva problém. V rozhodnutí o vyhostení musí byť špecifikované, do akej krajiny má byť osoba vyhostená. Hoci ľudia tvrdia, že odniekiaľ prišli, keď cudzinecká polícia s daným štátom komunikuje, pretože žiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu a o prijatie tejto osoby na územie štátu, zistí, že to nie je občan tej krajiny. Štát proste odpíše, že im občan nepatrí.

Počas toho však polícia cudzinca za účelom jeho vyhostenia umiestni do útvarov policajného zaistenia. Keď potom nevie osobu vyhostiť, účel zaistenia zanikne a tak ju musí prepustiť. Útvar policajného zaistenia je však niečo ako väzenie, osoby sú zbavené osobnej slobody a podľa zákona ich tam môžu držať až rok a pol. Stáva sa, že ľudia v priebehu času, ktorý strávia na Slovensku, sú aj šesť či sedemkrát zaistení, a to často na maximálnu dĺžku.

Vždy, keď polícia cudzincov prepúšťa, dá im poučenie, kde je napísané, že sú povinní vycestovať z územia Slovenska do 30 dní. Ale oni nemajú ako vycestovať, keďže nemajú cestovný doklad. Ak by sa o to pokúsili, už to je neoprávnené prekročenie štátnej hranice. Máme aj takých klientov, ktorí si nesplnili túto povinnosť, boli trestne stíhaní z dôvodu marenia výkonu úradného rozhodnutia a skončili vo väzení. Keď ich po pár mesiacoch prepustia, často sa stáva, že sú potom znova presunutí do toho útvaru policajného zaistenia. Lebo súd vydá trest vyhostenia, no neuvádza do ktorej krajiny, a polícia sa ho snaží vykonávať.

A keď to nakoniec štát vzdá, nevie, čo s takýmito ľuďmi ďalej robiť, buď ich začne nejakým spôsobom ignorovať, alebo im udelí aspoň tolerovaný pobyt.

-Osoby s tolerovaným pobytom sa ale nemôžu legálne zamestnať, ak nemajú potrebné doklady, nemôžu oficiálne uzatvoriť manželstvo ani zaregistrovať narodenie svojho dieťaťa, nemajú tiež právo na verejnú zdravotnú starostlivosť. Na čo vlastne slúži potom tolerovaný pobyt? Lebo zákazov je dosť, má na základe neho osoba aj nejaké práva?-

Majú iba právo sa tu zdržiavať. Tolerovaný pobyt nie je pobyt, ale je to len o tom, že osoby sú na území Slovenska tolerované. Je im vydaný cudzinecký pas, ale ako pas sa to iba volá. Nie je to ani doklad totožnosti, ani cestovný doklad. Slúži im na vycestovanie z krajiny, ale nie na návrat, taký jednosmerný lístok von. Štát im ponúka, že môžu odísť a zároveň dáva signál, že ich tu nechce. Tento pas im však nedáva právo vstúpiť na územie iného štátu.

Na základe tohto pasu si tiež ešte môžu vybaviť dávku v hmotnej núdzi.

Tá je vo výške asi 60 eur mesačne. Keďže sa nemôžu zamestnať, toto je ich jediný legálny príjem?

Tých 60 eur plus 2 eurá príspevok na zdravotnú starostlivosť, čiže dostávajú 62 eur mesačne. No všetci sú bez zdravotného poistenia, lebo nespadajú do systému verejného zdravotného poistenia a na súkromné nemajú peniaze.

Dokáže z tejto sumy niekto vôbec žiť?

Jeden náš klient je úplný bezdomovec, ktorý prespáva väčšinu času na ulici, ďalší klient spí v ubytovni pre bezdomovcov, iná klientka zase žila v bezdomoveckých podmienkach v okolí bratislavského Pentagonu. Takže rozširujeme rady bezdomovcov. Zamýšľala som sa nad tým, čo tým štát asi sleduje, keď týmto osobám neumožňuje pracovať. Asi si myslí, že títo ľudia to vzdajú a aj keď nelegálne, tak zo Slovenska odídu. Alebo akoby štát chcel, aby boli neviditeľní, ale to nie je možné. Z týchto ľudí sa stávajú trosky. Máme klientov vo veku 40, 50 aj 60 rokov a sú odkázaní na život na okraji spoločnosti.

Štát sa na nich nepozerá ako na osoby, ktoré potrebujú ochranu, alebo ako na obete ich životnej situácie či systému, ale pozerá sa na nich ako na páchateľov, porušovateľov zákona, lebo sú tu nelegálne, nelegálne tu pracujú a treba sa ich zbaviť. Ale keď sa ich raz nevieme zbaviť, štát by pred tým nemal zatvárať oči a mal by sa snažiť tú ich situáciu vyriešiť. Ani pre krajinu nie je dobré, aby mala ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti a v konečnom dôsledku sa môžu uchýliť aj ku kriminálnej činnosti. Štát tiež prichádza o dane, ktoré by mohli platiť.

Ak však nechcú takto žiť, chodia si zrejme občas načierno privyrobiť.

Pokiaľ viem, niektorí si chodia privyrábať na rôzne stavby, nájdu si rôzne brigády, avšak zväčša za veľmi nevýhodných podmienok. Ak je totiž niekto nelegálne zamestnaný, často ide o rôzne manuálne podradné práce, kde dochádza k vykorisťovaniu a kde sa pracuje za veľmi malú hodinovú odmenu. A často tiež nedostanú zaplatené. Jeden klient mi nedávno tvrdil, že už tri mesiace nedostal výplatu, pracuje na stavbe. Jediné, čo mu však ja viem povedať, je, že nemá právny nárok na to, aby mu bola vyplatená mzda. Nemôžeme nič robiť, pretože nemá zmluvu. A zmluvu mať nemôže, pretože nemôže legálne pracovať. Štát takto jednak podporuje nelegálne zamestnávanie a aj akési vykorisťovanie týchto ľudí.

Nové ustanovenie v zákone o pobyte cudzincov, ktoré je účinné od roku 2012, hovorí, že osobe bez občianstva možno udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas, ak preukáže, že nemá štátnu príslušnosť štátu, v ktorom sa narodila, v ktorom mala svoje predchádzajúce bydlisko a ktorého štátne občianstvo majú jej rodičia. Možno ho udeliť aj bez splnenia zákonných podmienok, osoba teda nemusí predložiť napríklad platný cestovný doklad. Nie je toto východisko zo situácie?

Pes je zakopaný v tom, že preukázať, že je bez štátnej príslušnosti, musí sám žiadateľ. Dôkazné bremeno je na ňom. Na Slovensku však napríklad nemáme veľvyslanectvá všetkých štátov sveta a sú buď v Budapešti, vo Viedni, v Prahe alebo v Berlíne. Keďže tieto osoby nemajú cestovné doklady, nemôžu na veľvyslanectvo vycestovať. A veľvyslanectvá od nich žiadajú osobnú prítomnosť, čo nie je možné.

Cudzinecká polícia podľa zákona nepreberá žiadnu zodpovednosť a – až na výnimky – nepomáha. Dôkazné bremeno by sa teda malo rozdeliť a polícia by mala poskytovať súčinnosť a snažiť sa sama svojimi prostriedkami zabezpečiť potrebné potvrdenia z veľvyslanectiev. Keď sa snaží niekoho vyhostiť z krajiny, tak veľvyslanectvá kontaktuje, boli by sme radi, aby to robili aj v tomto prípade.

Už sa niekomu za tých dva a pol roka podarilo získať trvalý pobyt?

Minulý rok sa to podarilo dvom klientom. Prvým bola pani z Moldavska. Polícia u nej zobrala na zreteľ, že má na Slovensku dve maloleté deti, ktoré už sú slovenskí občania. Vyše 20 rokov tu bola bez dokladov, žila v hrozných podmienkach, musela sa uchýliť aj k prostitúcii, z humanitárnych dôvodov niekoľkokrát neúspešne žiadala o azyl. Cudzinecká polícia sa ju pokúšala neúspešne vyhostiť a získala potvrdenia o tom, že nie je občianka ani Moldavska, z ktorého pricestovala, ani Ukrajiny, kde sa narodila. Nakoniec sa jej podarilo zabezpečiť si aj odpis rodného listu. Ale bol to veľmi zdĺhavý proces.

Druhým prípadom bol Berber z Maroka. Žije na Slovensku vyše 20 rokov a býva v ubytovni pre bezdomovcov. Tiež sa ho pokúšali neúspešne vyhostiť, bol päťkrát v azylovom konaní, nakoniec dostal tolerovaný pobyt. Keď už potom nevedel, čo má robiť, rozhodol sa požiadať Medzinárodnú organizáciu pre migráciu o dobrovoľný návrat domov, chcel si zabezpečiť doklad z Maroka o tom, či je alebo nie je marocký občan. Sám to totiž nevedel. Konanie prebiehalo asi dva a pol roka a žiadna odpoveď zo strany marockých orgánov neprišla, vôbec nekomunikovali. Cudzinecká polícia nakoniec uznala, že nemá štátnu príslušnosť, keďže jeho štát sa k nemu nehlási.

Myslím si, že boli ešte jeden či dvaja cudzinci, ktorým sa to podarilo, no podľa mňa by sme celkové číslo spočítali na prstoch jednej ruky.

Za vyše dva roky je to malé číslo. Ako by sa dala cudzincom uľahčiť táto situácia?

Chceme, aby bolo zavedené jedno konanie, v rámci ktorého by bolo určené, či daná osoba je alebo nie je bez štátnej príslušnosti. Individuálne si to dnes vyhodnocuje migračný úrad v rámci azylového konania, individuálne cudzinecká polícia v rámci konania o udelenie napríklad trvalého pobytu, individuálne tiež oddelenie štátneho občianstva. Keď raz cudzinecká polícia dospeje k záveru, že osoba je bez štátneho občianstva a dá jej trvalý pobyt, toto nie je relevantné pre oddelenie štátneho občianstva a robí si vlastné zisťovanie. Pre cudzincov je to právna neistota.

Takéto konanie existuje vo viacerých krajinách sveta, napríklad v Španielsku, Británii, Francúzsku, Taliansku i susednom Maďarsku. Výsledkom je rozhodnutie, ktoré potvrdzuje, že osoba je bez štátnej príslušnosti a štát by jej mal garantovať práva, ktoré jej vyplývajú z Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti. Potom by jej mohol byť trvalý pobyt udelený automaticky bez toho, aby osoba musela ešte niečo preukazovať.

Možno povedať, že Slovensko dnes porušuje tento dohovor?

Áno, a to vo vzťahu k mnohým osobám, ktoré sú bez štátnej príslušnosti, len to nie je určené, že nimi sú. Dnes je dohovor iba mŕtvou normou, ktorá sa neuplatňuje, lebo štát nevie vo vzťahu k akým osobám má dohovor uplatňovať. Slovenská republika by si tak zavedením konania splnila záväzky, ktoré jej z dohovoru vyplývajú.

Prečo teda na Slovensku ešte neexistuje takéto konanie?

Takýchto ľudí na Slovensku nie je veľmi veľa, takže možno aj kvôli ich nízkym počtom. V Srbsku napríklad majú problémy s veľkými počtami Rómov bez štátnej príslušnosti, takže je to považované za dôležitý celoštátny problém. U nás je to na okraji záujmu. Štát má buď za to, že to nie je nevyhnutné, alebo sa nad tým naši zákonodarcovia nikdy nezamysleli.

Iným dôvodom môže byť aj finančné hľadisko. Jednotlivé úrady, ktoré by mohli vykonávať takéto konanie, napríklad migračný úrad alebo oddelenie štátneho občianstva, sa nehlásia k tomu, že by o to mali záujem, resp. tvrdia, že nemajú kapacitu a finančné zdroje. Štát možno nemá pocit, že na toto treba vynakladať peniaze.

Ale ak to štát nerieši, jednak musí vynakladať financie na zaistenie osôb bez štátnej príslušnosti v útvaroch policajného zaistenia, jednak im neumožňuje legálne pracovať a tak stráca na daniach. Nebolo by preň teda finančne výhodnejšie konanie zaviesť?

Zbytočne sa stráca skutočne veľa peňazí. Keby všetky osoby, ktoré majú tolerovaný pobyt na Slovensku, pracovali a platili by dane, čomu sa nebránia, tak by štát na tom v konečnom dôsledku ekonomicky získal. Títo ľudia sú tu roky a ja mám klienta, ktorému je tolerovaný pobyt predlžovaný od roku 2005, čiže takmer 10 rokov tu už mohol platiť dane, no štát mu to neumožňuje.

Hovorili ste, že osôb bez štátnej príslušnosti je na Slovensku málo. Koľko ich teda je?

Tolerovaný pobyt má podľa štatistík úradu hraničnej a cudzineckej polície možno niekoľko desiatok až stoviek ľudí. Za minulý rok ich na tomto pobyte evidovali približne 350. Ale nie všetci sú pritom bez štátnej príslušnosti. Neexistujú však relevantné štatistiky.

Pri poslednom sčítaní ľudu vyhlásilo, že je bez štátnej príslušnosti, okolo 1500 ľudí. Ľudia si však formuláre vypĺňajú sami, niektorí možno nie sú spokojní s touto krajinou, a preto uvedú, že nemajú občianstvo. Číslo teda nemá výpovednú hodnotu a nemyslíme si, že to odzrkadľuje realitu.

Nie všetci bez štátnej príslušnosti sú tiež bez pobytu, alebo majú tolerovaný pobyt, sú tu aj osoby s azylom alebo takí, ktorí majú doplnkovú ochranu, či iný typ trvalého alebo prechodného pobytu. Takéto osoby potom majú zvýhodnené podmienky, keď žiadajú o štátne občianstvo.

Ktoré národnosti sú najčastejšie na Slovensku?

Medzi žiadateľmi o azyl sú zväčša Palestínčania a Kurdi zo Sýrie. Dôvody Kurdov sme spomínali, Palestínčania sú národ, kde je početne najviac osôb bez štátnej príslušnosti. Prichádzajú na Slovensko z oblasti pásma Gazy alebo z utečeneckých táborov z okolitých štátov, z Libanonu či Jordánska. Podmienky v nich sú totiž veľmi zlé, preto odtiaľ utekajú do Európy.

Politika arabských štátov, v ktorých sa palestínski utečenci nachádzajú vo veľkých počtoch, je neudeliť im štátne občianstvo. Majú totiž pocit, že ak by ho udelili, akceptovali by existenciu Izraela a asimilovali palestínske obyvateľstvo so svojimi občanmi, čo nechcú. To, že toľké milióny Palestínčanov ostávajú bez štátneho občianstva, znamená, že ten problém je naďalej vypuklý a neupadá do zabudnutia.

Máme tu tiež cudzincov bez štátnej príslušnosti z bývalého Sovietskeho zväzu či bývalej Juhoslávie, ojedinele je klient z Vietnamu či z Maroka.

Dnes sa spisuje petícia na ochranu osôb bez štátnej príslušnosti. V októbri má byť predložená európskym lídrom. Zmení podľa vás niečo?

Cieľom európskej siete na ochranu osôb bez štátnej príslušnosti je poukázať na to, že niečo sa konečne zmeniť musí. Sieť združuje asi 60 mimovládnych organizácií v približne 30 európskych štátoch a snaží sa o to, aby všetky ratifikovali dohovory. To je prvý krok. Nie všetky to urobili.

Uvedomujeme si však, že ratifikácia dohovorov nestačí, treba podniknúť aj konkrétne kroky k ochrane týchto osôb, napríklad zavedenie konania na identifikáciu osôb bez štátnej príslušnosti. To je ďalší cieľ.

Tento rok uplynulo 60 rokov, odkedy bol Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti prijatý a naďalej v rámci Európy žije odhadom 600.000 osôb bez štátnej príslušnosti, často bez garancie práv, ktoré im z tohto dohovoru vyplývajú. Toto sa už mimovládnym organizáciám zdá neudržateľné a myslíme si, že tak, ako sa štáty zameriavajú na ochranu utečencov, každý štát má prijaté konanie o azyle, osoby bez štátneho občianstva by nemali zostávať v zabudnutí. Štáty tomu nevenujú dostatočnú pozornosť.

Dúfame, že do októbra bude mať petícia aspoň 10.000 podpisov. V Bruseli bude 14. októbra konferencia o tejto problematike a tam sa petícia predloží európskym lídrom, aby sa tým začala zaoberať aj Európska únia. Petíciu možno podpísať online na www.hrl.sk.

Rozhovor s Katarínou Fajnorovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.