„Umelci” zo Ztohoven nechali nad Hradom zaviať červené trenírky. Takto s vlajkou nakladá len agresor. V Starých povestiach českých čítame: „Všetkým nepriateľom českej krajiny hlavy dole!” Ani Hitlera nenapadlo rozstrieľať českú štandardu, keď si v Prahe pochutnával na šunke a pive. Nevyfasovali „Ztohovňáci” mierne tresty?

Je to agresívny akt. V každom prípade za neho padli právomocné odsúdenia. Tí ľudia dostali podmienky. Povestné červené trenírky na základe rozsudku prepadli štátu. My sme ich legálne získali. Pri vhodnej príležitosti sme plánovali určitý happening. Pán prezident udalosť nazval „Autodafé”. Chceli sme uzavrieť príbeh, totiž príbeh zneuctenia Hradu, českých kráľov, československých prezidentov a českých prezidentov. Preto došlo minulý týždeň vo štvrtok k spáleniu trenírok v záhrade Lumbeho vily. Keď Hitler vstúpil do Pražského hradu, tak nad Hradom zaviala vlajka s hákovým krížom. To bolo zneuctenie českej štátnosti, jej pošliapanie. Potom sa to opakovalo až v roku 2015. Zatiaľčo zničenie Štandardy prezidenta českej republiky vyvolalo u niektorých politikov zhovievavé úsmevy, tak spálenie červených trenírok u istej časti spoločenského spektra vyvolalo pohoršenie. Komu chcú títo politici vyjadriť úctu, českému štátu, alebo červeným trenírkam?

Keď sme spolu minule v januári 2017 hovorili, tvrdili ste, že prioritou je zotrvanie v EÚ a NATO. Teraz sme svedkami toho, ako NATO i EÚ rozdúchavajú štvavé kampane. Bez dôkazov eskalujú vojenské napätie. Kde sú princípy Washingtonskej zmluvy o založení NATO, kedy štátom bolo zakázané používať silu, ba dokonca aj vyhrážať sa v medzinárodných vzťahoch silou? František Nevařil v stati „Demokracie nebo demokratura?” (2010) píše, že jeden vojak na zahraničných misiách nás stojí toľko, koľko ročné dôchodky 15 dôchodcov. Za čo bojujeme v týchto misiách?

V každom prípade stále platí, čo som hovoril pred rokom. Naše miesto je v NATO a EÚ. Ale to neznamená, že sklapneme podpätky pomyselne a zasalutujeme. Musíme byť kritickým členom oboch organizácií. Musíme byť sebavedomí. Naši partneri nás nebudú brať vážne, keď budeme devótni. Musím vedieť povedať svoj názor. Brániť svoj národný záujem. Teda, áno členstvu, ale za uvedených podmienok. Naše zahraničné misie sa vo väčšine prípadoch týkajú boja s medzinárodným terorizmom a ono to stojí peniaze. Bezpečie je drahé. Chceme bezpečie. Preto misie podporujeme. Ide o bezpečie celej Európy. Misie majú veľký zmysel, majú veľké poslanie. Z tohto hľadiska v žiadnom prípade nie je na mieste ich kritika.

Ruský štát sa tu obviňuje z podpory terorizmu, viď kauza otrávenia Skripalových atď. Západná vojenská technika sa presúva k ruským hraniciam… Keď sme boli v rámci Varšavského paktu, v prepočte sme nemuseli prispievať toľko, koľko teraz prispievame do NATO. Nemuseli sme sa podieľať na misiách, ktoré neboli súčasťou našich dlhodobých historických záujmov. Ako to vidíte?

Varšavský pakt nemusel čeliť islamskému terorizmu, ktorému čelíme teraz. Má zmysel sa podieľať zvýšenými prostriedkami na spoločnej obrane. Je ambíciou, aby sme dosiahli 2 % DPH podielu na obrane. Je to veľmi dôležité práve z toho dôvodu, že súčasný svet je oveľa nebezpečnejší. Čelíme udalostiam, ktoré boli v minulosti nepredstaviteľné. Mám na mysli terorizmus v západnej Európe, ktorého sme my súčasťou. Rusko je naším spojencom v boji proti medzinárodnému terorizmu. Česká pseudodebata o Rusku je príliš ideologizovaná. Považujem to za dôsledok oných 40 rokov komunizmu, ktorý ovládal túto krajinu. Zvykli sme si všetko zjednodušovať. Vďaka tomu povestná „pražská kaviareň” prevzala komunistické videnie sveta a len si nahradila USA Sovietskym zväzom, respektíve Ruskom. Miesto USA je tu nový „nepriateľ” v podobe Ruska. Imperialistov nahradilo Rusko. Takto veci dezinterpretuje pražská kaviareň.

No niektorí predstavitelia NATO otvorene hovoria, že Rusko je nepriateľom

V každom prípade dodávajú, že s Ruskom je nutné komunikovať. I generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg hovorí, že s Ruskom je treba hovoriť a všetci to na Západe robia. Len u nás ideologizácia zabraňuje akejkoľvek rozumnej debate. Dialóg je pritom vždy potrebný. Všetci, ktorí si u nás prajú komunikáciu s Ruskom, ihneď získavajú nálepky vlastizdradcov, dezinformátorov či šíriteľov „fake news”. To je práve ona ideologizácia debaty, ktorá je veľmi nebezpečná. Obmedzuje sa tým sloboda prostredia.

Počas sovietskej okupácie mali prioritu naše zákony. NATO nás neokupuje, aj tak sme súhlasili, že US vojaci, ak spôsobia exces na našom území, nebudú podliehať českým zákonom; US vojaci nie sú súdení inými než US súdmi. Povedané príkladom súčasným a historickým: spomeňme na znásilnenú školáčku z Okinawy trojicou US mariňákov (1995) alebo na zavraždenú pätnásť ročnú Mariu Klímovú zo Zvíkova, viz spis č. 48/45 (17. máj 1945), urobený oddelením bezpečnostnej polície v Klatovoch. Naozaj sme suverénna krajina?

Je tu jeden príklad a ten sa netýka vojakov. Bol tu onen vrah, americký štátny občan (Kevin Dahlgren, pozn.), ktorý vyvraždil u nás rodinu a ktorý bol vydaný do ČR. Je to o dôvere a spojenectve. Musíme dôveru stavať na sebavedomí. Musíme byť tými sebavedomými, ktorí trvajú na svojich národných záujmoch. Potom si nás naši priatelia budú vážiť. Nebudú si vážiť onoho poklonkovania, skloneného chrbta, podliezania. To by bol veľký omyl. Naši partneri si vždy budú vážiť, keď im do očí povieme kritickú pripomienku. Verím, že keby došlo k fatálnemu činu na území ČR, nebude problém, aby sa to riešilo i na území ČR. Dôvera vždy ale stojí na sebavedomí.

Čo únosy občanov iných štátov k US súdom? Inak povedané: nie je prípad s Dahlgrenom skôr výnimkou? Spomeňme na poľutovaniahodné incidenty na Okinawe alebo na úplne zbytočnú tragédiu z talianskej Cavalese, ktorá sa vôbec nemusela stať. Možno ste už ale odpovedal…

Prípad s Nikulinom nie je jednoduchý. Zložitosť je práve v tom, že je to prípad namierený presne proti prezidentovi USA. Proti Donaldovi Trumpovi je vedený, ako on sám hovorí, „hon na čarodejnice”. Upozornili sme, že ten človek (Nikulin), môže byť proti Trumpovi zneužitý. Ak ide o súčasnú situáciu, spolupráca prebieha na výbornej úrovni, či už s USA, Veľkou Britániou alebo s Izraelom.

Onen hacker Nikulin, povedal Miloš Zeman, sa možno raz objaví časom v USA ako úspešný podnikateľ. Ale čo keď osud tohoto človeka bude naozaj poškodený a ČR k tomu prispela?

Celá záležitosť nebola z politického hľadiska domyslená. Je tam niekoľko variant budúceho vývoja. Nad celým prípadom sa naraz zavrela voda. Nie sú informácie. Naposledy sme zaznamenali, že mu bola ponúknutá akási dohoda. Bolo by smutné, keby ČR mala k niečomu takému prispieť. Keď o tom pán prezident hovoril, onou poznámkou myslel to, že keď bude Nikulin „hovoriť”, tak mu bude odpustené. Varovali sme, že ten príbeh nie je jednoduchý. To, čo sa stalo, môže mať naozaj neblahé dôsledky. Boli splnené všetky právne predpoklady pre vydanie? Pán právny zástupca Nikulina tvrdí, že nie. Podobne hovoria niektorí experti. Vždy je treba domýšľať ony dôsledky. Hra nebola o tom, či sme proruskí či proamerickí. Bolo to o tom, či sme schopní pochopiť zložitosť dnešného sveta. Osud nejakého mladého človeka? Zrejme padol za obeť geopolitickým hrám.

Miloš Zeman. Dá sa jeho celkové smerovanie označiť nejakým jasným heslom? Nie je tak trochu „proti všetkým”?

Nepovedal by som „proti všetkým”. To posledné obdobie je logické, pretože prezident republiky môže vykonávať svoj úrad iba po dva mandáty. V každom prípade je to snaha o to, aby Česká republika mala rovnú chrbticu, aby bola hrdou sebavedomou krajinou. I keď to znie ako klišé, hovorím, že je dôležité, aby sme sa na seba vôbec mohli pozrieť do zrkadla. Miloš Zeman sa od roku 1989 snaží o posilnenie dôstojnosti. Či bol Miloš Zeman premiérom alebo potom dôchodcom, alebo keď sa potom stal prezidentom. Teda: dôstojnosť — sebavedomie — hrdosť!

Dôstojný, sebavedomý, hrdý je spravidla ten, kto materiálne netrpí. Miloš Zeman povedal v dialógu s riaditeľom TV Barrandov Jaromírom Soukupom, že v ČR môže pracovať každý, kto chce. Čo si o tom myslíte? Čo o tom súdite v dobe postprivatizačných zázračne rýchlo vykvasených miliardárov, ktorí nás vyhodia z práce, kedykoľvek sa zle vyspia a ktorým asi bolo už vtedy známe, že „žiadny šľachtic poctivou prácou ešte nezbohatol”?

Všetky práce sú dôstojné, či kopete príkopy či pracujete ako manažér, či ste továrenský robotník a vyrábate automobily. Všetky tieto činnosti by sme si mali vážiť. Nikdy neplatilo, že by sa mal štát o každého postarať. Miloš Zeman je v tomto prípade úprimný. Bude hovoriť tak, ako sa domnieva, že je to správne. Dnes je veľmi populárne hovoriť o exekúciách, o pôžičkách… Dokonca pravicoví politici sa snažia tváriť ako záchrancovia dlžníkov. Jednoducho: ľudia by mali šetriť než si požičiavať.

Upresním: u nás funguje „švarcsystém”, ľudia majú čiastočné úväzky, sú vydieraní nevýhodnými zmluvami. Nie každá práca se automaticky rovná dobrému zamestnaniu. Ide mi skôr o pracovné podmienky ľudí. Dnešní oligarchovia rozkradli štátny majetok a teraz bohatnú zo svojho majetku „bez práce”. Určujú podmienky hry. Nakoľko je to vôbec korektné prehliadať?

V takom prípade platí, hovorí to pán prezident, navykli sme si na určité pohodlie a zabudli sme, že sa musí šetriť, že s každou korunou sa má nakladať uvážene. Ľudia majú možnosť sa združovať a brániť v odboroch. I keď sa odborom zvyšuje počet členov, úprimne, je stále nedostačujúci. Ľudia by mali i túto možnosť využívať v každom podniku. Každý podnik by mal mať odborovú organizáciu. Možno je dedičstvom minulého režimu, že je tu antipatia k povinnému ROH. Ale už je to skoro tridsať rokov. To je ono, čo by si ľudia práce mali uvedomiť, že odborové združovanie nie je len o platení príspevkov a jazdení na rekreáciu. Odbory predsa majú stáť za zamestnancom napríklad v situácii, kedy má byť z práce neodôvodnene prepustený. To je to „B”, ktoré pán prezident tiež hovorí, ktoré zdôrazňuje.

Dobre, napríklad takí ústavní sudcovia: rozhodujú o výške svojich platov a tým si zlepšujú vyhliadky na výšku dôchodkov, keby sa teda do úvahy brala len výsluhovosť a onen dlhodobý plat. Tí miliardári, ktorí pracovať nemusia, nie vždy dokážu vysvetliť, ako k majetkom prišli. Samozrejme, nechcem paušalizovať. Aké sú vyhliadky tzv. malého českého človeka? Na pozadí uvedeného kontextu?

Nechcel by som hodnotiť ústavných sudcov. Je to závažná pozícia. Myslím, že nie je treba ich za to kritizovať. Rozhodujú o dôležitých veciach a štát ako taký by v tomto smere mal k nim pristupovať. Máte pravdu v tom, že tu vznikla akási kasta, ktorá nielen že „za hubičku” alebo rôznymi spôsobmi získala veľké miliardy, ale zároveň sa snaží ovplyvňovať politické dianie z pozície finančnej moci. Máme tu príklad veľkej traumy, ktorá sa menuje Zdeněk Bakala. Ten príklad ťaží českú spoločnosť. Skoro to vyzerá ako kasta nedotknuteľných. Vznikla vyšetrovacia komisia, ktorú vedú Piráti, je to dobre. Tú traumu treba vyriešiť. Ide tu o 40 000 bytov, o skutočných ľudí, ktorí boli poškodení s tým, že nič sa dlhé roky nedialo a doteraz nedeje, priznajme si to. A ďalší: páni Kožení, tí sú niekde v zámorí… Ako duch nad vodami tu stále plávajú súdom potvrdení gauneri. Nič sa s tým ale nedeje.

Nakoniec, nemusí ísť ani o miliardárov. Čo napríklad zmanipulované či neférové výberové konania?

Tak samozrejme, je to kľúčový prvok a beh na dlhú trať. Z hľadiska tohoto štátu by tieto procesy mali byť transparentné a čisté. Vplyvy istých ľudí by nemali byť prípustné. Je to o ľuďoch, o ľuďoch v politike. Môžem hovoriť za pána prezidenta. Ten by nikdy nič také nepripustil. Som rád, že máme prezidenta, ktorý dodržuje ústavný sľub a koná podľa svojho svedomia.

Andrej Babiš. Komunistická podpora novej vlády. Len letmo. V akej korelácii je legálnosť, legitímnosť, etika v týchto prípadoch? ČR prevzala socialistické právo, pritom je tu antikomunistický zákon. Nie je to schizoidná situácia?

Vôbec nie. Aj prvá republika prevzala právo Rakúska-Uhorska, naviazala v týchto veciach z hľadiska legislatívneho. V každom prípade, to je práve tá ideologizácia. Mnoho zákonov, ktoré boli prijaté za minulého režimu, boli úplne štandardnými zákonmi, dobovými, avšak neideologickými. Výnimkou, exemplárnym príkladom by snáď bol ústavný článok o vedúcej úlohe strany, ale to sú už iné veci. Štát naväzuje i z hľadiska štátoprávneho na svojich predchodcov. Nezačali sme v roku 1989 novú situáciu. Naviazali sme na predchádzajúcu republiku, tá naviazala na predchádzajúce zriadenie. Pokiaľ sa pýtate na podporu novej vlády zo strany KSČM. Tá je štandardnou politickou stranou, je to parlamentná legitímna strana. Neusiluje o obnovenie článku o vedúcej úlohe tentokrát KSČM. Dnes každý s iným názorom je označovaný za proruského zradcu našej skutočnosti. Je to oveľa nebezpečnejšie než podpora KSČM novej vlády.

Ešte k suverenite, solidarite, „držaniu kroku, úst a basy”: Česko vyhostilo ruských diplomatov — solidárny akt s inými európskymi štátmi v reakcii na situáciu na východnej Ukrajině, ktorá vyhlásila nezávislosť. Keby sme si však pripomenuli medzinárodný pakt o občianskych a politických právach ratifikovaný v OSN 19. decembra 1966 (ďalej viz československá vyhláška č. 120/1976 Sb.). Ide tu o zakotvenie práva všetkých národov na sebaurčenie, vlastný politický štatút, slobodný hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj. Nepanuje v EÚ diktatúra? Keď toto nechce dopriať iným?

Úprimne povedané máme tu precedens Kosova. Hradným stanoviskom je, že aj keď Topolánkova vláda rozhodla inak, Miloš Zeman neuznáva nezávislosť Kosova; v tomto prípade je naším stanoviskom, že Kosovo je súčasťou Srbska. Nemôžeme pripustiť oddeľovanie území. Analogicky vzaté je ukrajinské územie jednotné. Vec sa má riešiť rokovaním. Protiruské sankcie sú neúčinné, kontraproduktívne. Je treba situáciu zmeniť. Ak ide o východ Ukrajiny, pomôže dialóg medzi Kyjevom a skupinami na východe Ukrajiny (Doneck, Luhansk).

Kyjev sa ale nebaví s Donbasom. On tam posiela bombardéry. Ostreľuje tieto enklávy z balistických rakiet Točka-U? Ako by tu mohol byť možný dialóg v tejto situácii? Čo nacistické hnutia na Ukrajine, s ktorými Donbas nesúhlasí?

Situácia nemá vojenské riešenie. Je treba sa držať ako helvétskej viery tzv. minských dohôd. Ukrajinci so mnou budú kruto nesúhlasiť, ale to je fakt, ktorý je daný. EÚ si nemôže dovoliť mať vo svojom jednom krídle dlhodobý konflikt. Teraz cítime zo strany Západu, aby sa situácia zmenila. USA zakázali financovanie takých „vecí” akými sú napríklad Azov. I v USA si uvedomujú, že v Európe nemôže vzniknúť ohnisko takýchto „vecí” (neonacizmu, pozn.). Európa by sa nemala kontaminovať nacizmom! V tomto zmysle ma šokuje europoslanec Štětina, ktorý sa kasal runovým znakom Azovu na tlačovej konferencii. Ten znak bol uvedený v zozname neonacistických symbolov. To je ten problém, ktorý musíme vyriešiť. Na Ukrajine by sa nemali vyvolávať zlí duchovia minulosti.

Azov ale bol súčasťou Majdanu. Na koľko sa domnievate, že udalosti na Majdane boli legitímne? Došlo k legitímnej zmene moci? Veď separatisti z Donbasu argumentujú nelegitímnosť Majdanu?

Jedni tvrdia, že to legitímna zmena bola, druhí hlásajú, že nie. Situácia na Ukrajine dlhodobo nebola a nie je dobrá z hľadiska vnímania verejnosti. Viz korupcia, nedôvera k štátu atď. atď. Skôr sa bavme o tom, čo je teraz. Musíme, a je dobre že to zaznieva zo strany Poľska, odmietnuť adoráciu banderovcov a glorifikáciu neonacistov. Spomeňme si na výroky poľskej strany, že Ukrajina s banderovcami do Európy nevstúpi.

Prezident Porošenko povedal, že Minské dohody sú pre neho mŕtve.

Jediným riešením je dodržanie minských dohôd. Akékoľvek iné riešenie napríklad vojenského charakteru, je neprípustné. Áno, môžeme si predstaviť silové dobytie tých území. Prinieslo by to tisíce a tisíce mŕtvych.

Už tam ale je 10 000 mŕtvych.

Takto by to bolo ešte horšie. Došlo by na nepreklenuteľnú traumu pre celú ukrajinskú spoločnosť. Cez silné slová, ktoré zaznievajú, nakoniec pod tlakom Západných štátov, bude musieť dôjsť k nejakému zmiernenému riešeniu, ktoré bude prijateľné pre všetky strany konfliktu. Čo je dôležité, musí to byť riešenie v prospech obyvateľov východnej Ukrajiny. Nemôžeme povedať, že Donbas nie je ukrajinské územie. Preto by mala Ukrajina k tomuto územiu pristupovať ako k svojmu územiu.

Kyjev nevypláca penzie Donbasu. Nezaregistroval som, že by EÚ poslala významnejšiu humanitárnu pomoc tomuto územiu. Ešte otázka: Je Rusko vôbec súčasťou tohoto konfliktu?

Rusko nie je súčasťou tohoto konfliktu. Preto sa tiež celá situácia rieši v inom formáte, na inej báze.

Prečo protiruské sankcie?

To je dôsledok diania po roku 2014. Urýchlené jednoduché riešenie s Krymom. Jednoduché riešenia niekedy neprinášajú užitok. Západ sa snaží s Ruskom komunikovať. Francúzsky prezident, rakúski predstavitelia, izraelský premiér často jazdia do Moskvy. My to trošku vidíme z pohľadu ČR, kde, ako som hovoril, máme príliš zideologizovanú debatu. Mali by sme premýšľať iným spôsobom. Pražská kaviareň, pseudoelita preklopila to minulé do toho súčasného. Takto to v západnom svete nefunguje. Tam dialóg prebieha, je to vidieť na mnohých udalostiach, napríklad odvetné raketové útoky upokojili situáciu v Sýrii.

Odvetných? USA vystrelili rakety proti suverénnemu štátu (nie Islamskému štátu!), keď už sa tam situácia upokojila, ktorý naviac USA nenapadol. Použitie plynu proti civilistom v Dúme bol fake. Rusko dopravilo civilné obete údajného útoku plynom do Európy, aby si ich Európa vypočula, že šlo o fake. Ale to už nikoho v EÚ nezaujímalo. Mimochodom, tie americké rakety tam všetky ani nedoleteli. Niekoľko desiatok ich bolo zostrelených nie štátom Daeš, ale sýrskou protivzdušnou obranou.

Keď to hovoríte takto, znie to hrozivo.

Nie je to tak?

Na svojom Twitteri som písal, že sú všetci spokojní, nedošlo k žiadnej fatálnej situácii. Nevypukla tretia svetová vojna. Evidentne došlo k širokej komunikácii. USA naplnili to, čo oznámili, vlastne sa nič nestalo. Všetci sú spokojní, vrátane Damasku.

V ústave USA je zakotvené, že každý národ má právo na sebeurčenie od Boha. USA se práve takto secesionisticky odtrhli od Veľkej Británie. Čo sa zmenilo, že to naraz neplatí?

Všetko má svoje hranice, viz exemplárny príklad Kosova. Pokiaľ by sme pripustili niečo iné, tak sa v Európe vrátime do doby pred tridsaťročnou vojnou. Navzdory tomu, že sa Kosovo oddelilo od Srbska, alebo práve preto, prezident Miloš Zeman nebude človekom, ktorý by menoval veľvyslanco Kosova v ČR, nikdy tiež nepríjme kosovského veľvyslanca či veľvyslankyňu na území Českej republiky.

A rozbitie Československa? Navzájom sme sa od seba odtrhli? Bez referenda?

Veľmi dobre si to pamätám, nakoniec sme sa aj tak stretli v EÚ. Buďme radi, že vďaka V. Klusovi a V. Mečiarovi došlo k zmiernenému riešeniu, že sme sa nedostali do situácie ako v Juhoslávii, že sme sa rozišli v dobrom, aby sme sa znovu zišli. Naše priateľstvo a spojenie trvá ďalej. V každom prípade Ukrajina, ak chce do Európy, musí odmietnuť niektoré necivilizované javy. Cieľom je hovoriť s jej legitímnou vládou.

Otázka na záver: aké máte koníčky a záľuby? Vaša obľúbená kniha? Film? Hudba? Herec? Politik?

Z knih mám rád literatúru venovanú histórii. Teraz som napríklad prečítal vynikajúcu biografiu od pána Macháčka o Gustavovi Husákovi. Knižku od nemeckého autora o nacistickej kultúrnej politike protektorátu. Čítal som aj Davida Zábranského. Z filmu by som spomenul Dym zemiakovej vnate, Ucho, Šťastnú cestu (1943), Tri priania… to sú moje obľúbené filmy.

Mojim obľúbeným obdobím je druhá polovica päťdesiatych rokov v českom filme. Sú to také tie neorealistické filmy, ktoré sa začínajú venovať určitému kritickému pohľadu na spoločnosť. Celkovo: neorealistické spoločensko-kritické filmy, predznámenávajúce inak módnu „novú vlnu”, tie mám rád.

Ľudia žili, umierali, vytvorili sa hodnoty, menujme pražské metro. Ak sa bavíme o minulom politickom systéme, potom ten sám seba zničil neumožnením plurality. Počiatok 50. rokov — hrôza. Počiatok 70. rokov — kádrovanie, nemožnosť vyjadriť iný názor. Preto by sme dnes mali o veciach hovoriť, tolerovať iné názory a myslieť kriticky. Nedopúšťať sa minulých chýb. Všimnime si, tie dnešné politicko-kultúrne multiträgerovia (nositelia modernej totality), sú až neuveriteľne podobní komunistom z minulosti, tieto elementy umŕtvujú modernú spoločnosť. Nesmieme to tolerovať, musíme sa snažiť o pravý opak. Kľúčovým slovom je pluralita, ktorá dnes existuje v ČR, len musí zvádzať ťažké boje s mainstreamom.