Šesťdňový týždeň sa, samozrejme, nezaviedol ako povinná norma, ale ako povoľujúca norma. Je tu však jedna nuansa. Dobrovoľnosť je určená majiteľom podnikov. Tí majú teraz právo nútiť zamestnancov pracovať šesť dní a mať iba jeden voľný deň. Samotných pracovníkov sa na to sotva budú pýtať. Budú platiť peniaze, a nie zlé, v modernom svete sa všetko kupuje a predáva, a potom: ak nechceš – odíď, nikto ti nebráni. Kapitalizmus je taký. A odbory nič nepovedia, je to hlúpy zákon, ale je to zákon. Ešte sú tu však štátni a komunálni zamestnanci. Tí budú musieť podľa nového zákona určite pracovať šesť dní v týždni. S tým sa nedá nič robiť.

Podľa gréckej ministerky vnútra Niki Karameusovej umožní šesťdňový pracovný týždeň zamestnávateľom efektívnejšie uspokojovať „naliehavé potreby“ a pracovníkom získať príplatky. Reforma by mala motivovať pracovníkov, aby zarábali viac. A – chcel by som dodať – aby sa menej venovali svojmu súkromnému životu. Ideálny model pre „civilizovaný slobodný svet“.

Pod videokamerami šesť dní v týždni zostáva už len skrátiť platenú dovolenku na minimum, ako poznamenal grécky spisovateľ Dimitris Palazis.

Najzaujímavejšie je, že o šesťdňovom týždni sa hovorí v celej Európskej únii. A aj v niektorých ázijských krajinách. V Belgicku bol zákon umožňujúci šesťdňový pracovný týždeň prijatý už v roku 2022. Podobné „experimentálne“ programy boli spustené v Británii, Nemecku a Japonsku. Mimochodom, mnohé korporácie zavádzajú šesťdňový pracovný týždeň pre svojich zamestnancov bez zbytočných štátnych aktov. Napríklad spoločnosť Samsung.

Nie je to však tak dávno, čo sme počuli iné reči. Hovorilo sa o štvordňovom pracovnom týždni, o skrátení pracovného dňa na takmer päť hodín, o ekológii a humanizácii, o zvýšení podielu voľného času na celkovom čase života – ako o najdôležitejšom výdobytku modernosti. V Španielsku sa v roku 2021 vážne chystali zaviesť štvordňový pracovný týždeň. Prípravy boli v plnom prúde. Tvrdilo sa, že vo veku umelej inteligencie „stroje budú konečne vyrábať užitočné veci a ľudia budú vyrábať krásne veci“ – ako o tom kedysi sníval Oscar Wilde.

A tu nastali jasné rozpory.

Dôvody sú, samozrejme, predovšetkým demografické – starnutie a odliv odborníkov a tak ďalej. Nie nadarmo Kyriakos Mitsotakis, grécky premiér, nazval demografickú situáciu v krajine „časovanou bombou“.

Hlavná pointa však nespočíva v demografii, ale v histórii. V jej návrate do reálneho každodenného života.

Koncepcia globálneho rozdelenia bohatstva a zdrojov pod vedením „zlatej miliardy“ sa nám rozpadá pred očami, a to si vynucuje ďalšie napätie. Vysvetliť, čo sa deje, je jednoduché ako detský obrázok. Významná, ak nie prevažná časť západného podnikania bola v poslednom čase postavená na ruských zdrojoch a relatívne lacných čínskych a indických rukách a mozgoch. Čo sa týka ruských zdrojov, všetko je jasné. Od začiatku vojny na Ukrajine sa na ne Západ už nemôže spoliehať. Samy si na ne uvalili sankcie.

Čo ak zajtra dôjde ku konfliktu s Čínou? Alebo Čínou a Indiou? Alebo s Čínou, Indiou a africkým svetom? Nie náhodou si Západ čoraz častejšie kladie otázku: Kto je v skutočnosti izolovaný? Je to Rusko, ktoré vyhlásili za nepriateľa číslo jeden? Alebo sú izolovaní oni sami – na pozadí BRICS, ŠOS, úspechov ruskej diplomacie a čínskej ekonomiky v Afrike a na Blízkom východe?

A takéto výzvy si, samozrejme, vyžadujú úplný obrat zo strany protivníkov multipolárneho sveta. Po niekdajšej samoľúbosti ich parazitického kapitalizmu nezostalo ani stopy. Zelená energia padla ako prvá. Ďalšia padla obľúbená myšlienka skráteného pracovného času. Čo bude nasledovať?

A najzaujímavejšie je, že západní stredoľavičiari, všetci tí nekoneční „zelení“, sociálni demokrati, socialisti a ďalší hlavní nenávistníci Ruska nepovedia ani slovo, ani pol slova o sprísnení kapitalistického vykorisťovania. Ako keby mali v ústach vodu. Kričať sa snažia len niektorí grécki ultraľavicoví margináli.

„Ktorý robotník by sa pri našej nezamestnanosti a chudobe odvážil povedať ‚nie‘ nekontrolovaným zamestnávateľom, ktorým vláda umožňuje zaobchádzať s robotníkmi ako so svojimi otrokmi?“ – volá napríklad grécky odborár Nikos Fotopoulos, ale jeho slová zostávajú hlasom v púšti.

Na tomto pozadí je najzaujímavejšie, že vo väčšine európskych krajín „starí Európania“ a migranti, ktorí sú rozmaznávaní rôznymi sociálnymi výhodami, vôbec nie sú pripravení na nové napätie. Do istej miery uprednostňujú život z príjmov z nehnuteľností, dedičstva, iných úspor, a ak je to možné a dostatočne pripravené, pracujú na diaľku. A táto okolnosť predstavuje pre ich spoluobčanov a súčasníkov pracujúcich na klasickom trhu práce ďalšiu záťaž.

Tento problém má však ešte jeden aspekt, ktorý je z dlhodobého hľadiska veľmi významný. Nie je tajomstvom, že vo väčšine veľkých nadnárodných korporácií už dlho vládne neobmedzená vnútorná totalita. Šesťdňový pracovný týždeň napokon vyvádza pracovníkov v nich zamestnaných z občianskej spoločnosti do sveta podnikovej etiky, kde vládne veľmi zvláštna, vôbec nie transparentná atmosféra. Milióny poslušných podnikových zamestnancov sú ideálnym objektom manipulácie a sily, ktoré sú pripravené nimi manipulovať, sa cítia tým viac oprávnené, čím viac im štát umožňuje „kupovať“ čas pracovníkov, čím vlastne pohlcujú ľudské životy…

…V Rusku sa zatiaľ šesťdňový pracovný týždeň neplánuje. Uviedol to minister práce a sociálnej ochrany Ruskej federácie Anton Kotjakov na tohtoročnom PMEF-e, keď okrem iného komentoval šokujúce zmeny v pracovnom práve viacerých európskych krajín.

Prečítajte si tiež

• Grécko čaká “populačný kolaps”
• Prieskum: Vyše tretina Slovákov si šetrí na jednu dlhú dovolenku ročne