Európa už dávno nie je centrom svetového diania. Svetu dominujú východná Ázia a Severná Amerika

Bratislava 27. októbra 2017 (HSP/Ďateľ.sk/Foto:pixabay.com)

Východná Ázia je plná globálnych udalostí, Európa má svoje hlboké problémy a nevyriešené vzťahy s Ruskom, len Severná Amerika je zatiaľ oázou pokoja a ekonomického rastu.

Ako už Ďateľ.sk informoval, konferencia Vzostup a úpadok mocností: Rozlíšenie signálu od šumu mala tri panely. Tichomorský, respektíve východoázijský, severoamerický a európsky. Napriek tomu, že na širšom Strednom východe dnes prebieha niekoľko konfliktov naraz, tomuto regiónu nebol venovaný ani jeden panel.

Marazmus Stredného východu

Pripomeňme si, že v tejto oblasti zúria občianske vojny v Líbyi, Jemene, Sýrii a Iraku, pričom vo väčšine z nich sa angažujú regionálne i svetové mocnosti. Kurdský problém navyše dáva dôvod na vznik veľmi nepravdepodobných, a preto dočasných koalícií, akými je napríklad koordinovaný postup Turecka, Iránu a Iraku. Širší Stredný východ zahŕňa aj Afganistan, kde Američania vedú od roku 2001 svoju najdlhšiu vojnu v histórii. A predsa ťažiskom ich strategických úvah sú iné oblasti planéty.

Existuje na to jediné vysvetlenie. Širší Stredný východ je natoľko pohltený svojimi konfliktmi, že v krátkodobom ani strednodobom horizonte sa tu neobjaví žiaden regionálny hegemón, schopný ohroziť záujmy Spojených štátov. Naopak, Turecko a Saudská Arábia budú dôsledne blokovať všetky pokusy Iránu presadiť sa vo východnom Stredomorí a zároveň sa budú navzájom kontrolovať, aby nezískali v regióne dominantné postavenie. Ak by sa aj napokon hegemón z marazmu Stredného východu vynoril, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude Turecko, napriek všetkému americký spojenec.

Čína: námorná či kontinentálna sila?

Ameriku aktuálne najviac zamestnáva západná oblasť Tichého oceánu. Má to niekoľko dôvodov. Prvý – v tejto oblasti sa nachádzajú kľúčové námorné obchodné trasy. Druhý – ležia tu druhá a tretia najväčšia ekonomika sveta, Čína a Japonsko. Tretí – Severná Kórea sa približuje k bodu zlomu, teda k dosiahnutiu schopnosti nasadiť miniaturizovanú atómovú zbraň na medzikontinentálnu raketu a zasiahnuť pevninu Spojených štátov. Napokon – v západnej časti Pacifického oceánu majú USA niekoľko kľúčových spojencov (Japonsko, Južná Kórea, Filipíny), ktorí veľmi bedlivo sledujú, či sú Američania schopní splniť svoje bezpečnostné záväzky.

Samozrejme, po práve zavŕšenom 19. zjazde komunistickej strany sa záujem svetovej verejnosti upiera k Číne, ktorá je z hľadiska populácie, ekonomického významu a narastajúcej vojenskej sily dominantným hráčom východnej Ázie. Bolo by však predčasné považovať Čínu za budúcu super veľmoc. Je nepochybné, že od smrti predsedu Mao Ce-tunga a vďaka reformátorovi Teng Siao-pchingovi a jeho nástupcom zaznamenala Čína obrovský ekonomický rast a počas vlády súčasného vodcu Si Ťin-pchinga sa začala pomaly posúvať z pásma lacnej pracovnej sily a výroby s nízkou pridanou hodnotou k technologicky vyspelejšej ekonomike, avšak vyhliadky Pekingu nie sú zďaleka také ružové, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Predovšetkým je viac než otázne, či sa Číne podarí vrátiť k vysokému ekonomickému rastu. Je to skôr nepravdepodobné. Ešte dôležitejšia je otázka, či sa Si Ťin-pchingovi, ktorý dnes ovláda všetky centrá moci v krajine, podarí zabezpečiť rovnomernejšie rozdelenie bohatstva. Oslnivé mestské aglomerácie na pobreží, profitujúce zo svetového obchodu a obrovských investícií ostro kontrastujú s chudobou a malou mierou rozvinutosti čínskeho vnútrozemia. Okrem toho nad Čínou visí veľký otáznik privátneho i verejného dlhu, čo je síce málo akcentovaný, ale z hľadiska ekonomickej perspektívy vážny problém.

A nakoniec je tu otázka čínskej vojenskej moci. Áno, Čína sa čoraz asertívnejšie prejavuje v Juhočínskom mori, pretože je vydesená predstavou, že by Američania a ich spojenci uzavreli trasu cez Melacký prieliv, kadiaľ vedie hlavná námorná obchodná trasa medzi východnou Áziou, Stredným východom, ale aj Európou a Afrikou. Na to, aby získala Čína námornú kontrolu nad touto životne dôležitou tepnou, potrebuje silnú armádu, respektíve potentné vojenské loďstvo. Dnes však disponuje jedinou lietadlovou loďou schopnou operačného nasadenia. Sám prezident Si Ťin-pching na straníckom zjazde predostrel víziu vybudovania armády hodnej superveľmoci do roku 2050. To implicitne znamená že Čína dnes vojenskou superveľmocou nie je a do vytýčeného roku ani nebude. V tomto kontexte je hlavným zmyslom iniciatívy Jedno pásmo, jedna cesta (či Nová hodvábna cesta) zabezpečiť si ekonomickú infraštruktúru na eurázijskej pevnine, pretože námorným trasám vo svetových oceánoch ešte dlho budú dominovať Spojené štáty americké.

NAFTA prežije aj Donalda Trumpa

Vďaka impulzívnym výrokom prezidenta Donalda Trumpa je predmetom verejnej diskusie o Severnej Amerike budúcnosť Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA). Dokonca sa objavila myšlienka, že Spojené štáty by mohli tento ekonomický blok opustiť. Kanada a Mexiko, ďalší dvaja účastníci NAFTA, prejavili záujem v dohode pokračovať, aj keby z nej USA vystúpili. Navyše obe krajiny veľmi intenzívne spolupracujú v rámci tichomorskej obdoby NAFTA známej pod skratkou TPPA (Trans Pacific Partnership Agreement) a prehlbujú s jej členmi obchodnú výmenu.

Realita je však taká, že napriek vyjadreniam prezidenta Trumpa, Spojené štáty si vypovedanie NAFTA nemôžu dovoliť. Ekonomické prepojenie so severným i južným susedom je enormné. Ukončenie spolupráce zo strany USA by síce významne zasiahlo tak Kanadu, ako aj Mexiko, ale veľké škody by utrpeli aj Američania a najmä také dôležité štáty Únie, akými sú Texas a Kalifornia.

Spojené štáty sa nepochybne budú ešte dlho dohadovať s Mexikom, ale aj s Kanadou o tom, ako ochrániť americké firmy a americké pracovné miesta pred európskym a ázijským importom zabaleným v krabiciach schránkových firiem, ktoré sa tvária ako mexické a americké, aby sa vyhli colným poplatkom. Avšak Severná Amerika je v súčasnosti ekonomicky aj geopoliticky najstabilnejším regiónom sveta. Tvoria ju prvá (USA), desiata (Kanada) a šestnásta (Mexiko) najväčšia ekonomika sveta. Časom sa USA dostanú na druhú priečku za Čínu, Kanada klesne na 17. a Mexiko sa vyšplhá na 11., možno 10. priečku, avšak jedna vec sa až do geologickej katastrofy ontologického významu nezmení. Severná Amerika bude chránená od nestability Eurázie Atlantickým a Tichým oceánom, a preto ešte veľmi dlho ostane pokojným miestom ekonomického rozvoja.

Inou otázkou je skutočnosť, že juh Spojených štátov je čoraz viac osídlený hispánskou populáciou. Populačný vplyv susedného Mexika na tieto oblasti USA je nespochybniteľný. Keď sa táto krajina postupne prepracuje do prvej desiatky svetových ekonomík, môže sa stať oveľa asertívnejšia aj vojensky. A to môže, ale aj nemusí byť začiatok zárodku nového vojenského konfliktu medzi Mexikom a USA.

Pobaltsko-poľsko-rumunská aliancia

Cez západný a východný Tichý oceán, východné pobrežie Spojených štátov a Atlantik sa vraciame späť, domov do Európy. Dlhodobý pohľad stratégov je akoby povznesený nad aktuálne otrasy v Európskej únii, spojené s narastajúcim nacionalizmom, pokusmi Katalánska stať sa 29. členským štátom kontinentálneho bloku, brexitom a hlbokými rozpormi medzi členskými štátmi severu a juhu. Niežeby tieto udalosti neformovali súčasnosť i budúcnosť Európy, no oveľa viac ako budúcnosť EÚ zaujíma amerických stratégov vývoj v bývalom východnom bloku.

Pobaltie, Poľsko a Rumunsko, teda krajiny tvoriace kostru nového Intermaria, sú podľa týchto predstáv nielen základom nového zadržiavania Ruska v Európe, ale aj vzmáhajúcou sa ekonomickou silou. V tomto ohľade je Ďateľ.sk prinajmenšom skeptický, pretože napriek mnohým obmedzeniam, ekonomickými motormi Európy ešte dlho budú Nemecko, Francúzsko a Taliansko. George Friedman argumentuje, že východná Európa disponuje vzdelanou, zručnosťami obdarenou a pomerne lacnou pracovnou silou. To všetko je pravda a najmä impozantný ekonomický rast Poľska mu v mnohom dáva za pravdu. Nič to však nemení na fakte, že technologicky východ Európy ešte stále zaostáva za západom a z pohľadu investícií je východ ešte stále priveľmi závislý od západu. A v tom tkvie slabina argumentácie doktora Friedmana.

Geopoliticky však má George Friedman pravdu. Pobaltie, Poľsko a Rumunsko sú zárodkom budúcej novej koalície týchto krajín a USA. Washington sa bez prílišnej námahy a veľkého nasadenia môže spoľahnúť na to, že štáty tohto balticko-čiernomorského regiónu budú veľmi aktívne v zadržiavaní Ruska. Na rozdiel od krajín zasunutých viac do stredu Európy (Slovensko, Česko, Maďarsko) považujú Rusko za hrozbu. Nie sú ochotné akceptovať argumentáciu, že pokusy prijať Ukrajinu a Gruzínsko do NATO museli nevyhnutne viesť k ruskej nervozite a následnej anexii Krymu. V očiach Pobaltia, Poľska a Rumunska je Rusko agresor. Doktor Friedman však s pozoruhodným nadhľadom upozornil, že Vladimír Putin, vidiac ako západ uplatňuje svoju takzvanú soft power na Ukrajine, bol nútený reagovať. A anexia Krymu spojená so zamrznutým konfliktom v Donbase boli pre vládcu Kremľa jediným riešením, ako zamedziť usadeniu sa NATO na východnej hranici Ruska.

Nech je pravda či interpretácia ukrajinského konfliktu akákoľvek, nič to nemení na fakte, že Spojeným štátom pobaltsko-poľsko-rumunská aliancia proti Rusku vyhovuje. To je geopolitický fakt a zvyšok Európy si z neho musí vyvodiť vlastné závery. A nemusia nevyhnutne korešpondovať so závermi našich pobaltských a čiernomorských priateľov.

Peter Tóth

Pôvodne publikované na ďateľ.sk