Európa platí cenu za vzdanie sa svojej suverenity

Bratislava 30. januára 2024 (HSP/Ria/Foto:TASR/AP-Christophe Ena)

Posledná bašta odporu proti globalizmu je už pripravená vzdať sa, hoci poľnohospodári sú určite ochotní ešte vzdorovať, začína svoj komentár Elena Karajeva v článku Ria Novosti

Ale vektor, ktorý Brusel a spol. zvolili na ich likvidáciu, je celkom zrejmý a človek musí byť slepý, hluchý a ukameňovaný, aby to nepochopil a nevidel.

Na jednej strane sú tu muži v šatách zašpinených od pôdy a hnoja a na druhej strane tetky, ktoré vylievajú na da Vinciho Monu Lisu polievku z konzervy. Tie tety vôbec nie sú ochrankyne životného prostredia, ale skutočné eko-fašistky.

Fašisti, ktorí sa zaštiťujú “zelenou agendou”, sú ďalším znakom najhlbšej krízy, ktorou dnes prechádza celoeurópska konštrukcia. A pod ktorej heslami sa roľníci zjednotenej Európy dostávajú pod nôž. Ako dobytok.

Roľníci, ktorí zapĺňajú ulice nemeckého hlavného mesta alebo ktorí majú v úmysle od dnešného dňa “spríjemniť” život Parížanom tým, že zablokujú všetky hlavné diaľnice vedúce do francúzskej metropoly, v skutočnosti bojujú v tyle.

Oni, ako aj pol miliardy paneurópanov, boli bezostyšne a podlo oklamaní atlantickými elitami, ktoré im sľubovali “šťastný globalizmus”, veľa peňazí a málo práce, ktorá je týmito peniazmi zaplatená, ako aj takmer neustály voľný čas a dnes tak obľúbený “sebarozvoj”.

Tí, ktorí nemajú vypestovanú ostražitosť (deväťdesiat percent z tých, čo boli v “rajskej záhrade”, ak nie viac), uverili rozprávkam. Dnes musia dôverčiví platiť účty. Mimochodom, vrátane samotných roľníkov.

Boli úplne šťastní, keď dostávali mnohomiliardové celoeurópske dotácie, vlastne platbu za delegovanie rozhodovania o tom, čo, ako a koľko majú na svojej pôde pestovať, ale dnes sa pýtajú: “Na čo nám to je?”. Neuvedomujú si, že pridelené financie sú niekoho iného, a dostali ich iba na nejaký čas a skôr či neskôr ich budú musieť zaplatiť vlastnými peniazmi, minúc ich navždy.

Spotrebitelia poľnohospodárskych produktov, teda všetci Európania, boli podvedení rovnakým spôsobom.

Bolo im povedané: tu je “šťastný globalizmus” a neuveriteľne lacné potraviny, ktoré nemusíte variť (čo je vlastne základná zručnosť všetkých zdravých ľudí). Stačí si v obchode kúpiť krabičky na krátke ohriatie. Tí, prirodzene, na to naleteli. Viete si predstaviť, ako sa im smiali manažéri a iní zodpovední pracovníci globalistických korporácií, ktoré vyrábajú práve tieto potraviny.

A teraz situácia vyzerá takto. Suroviny na výrobu práve tejto “ohrievanej potravy” sa nakupujú tam, kde sú najlacnejšie. Napríklad na Ukrajine – áno, európski poľnohospodári sú veľmi nespokojní s inváziou ukrajinských kurčiat a iných výrobkov na ich spoločný trh, ale ostýchajú sa to povedať. V rámci súčasnej politickej korektnosti nebudú pochopení. Takže veľmi lacné suroviny a obrovské marže prinášajú miliardové zisky. Poľnohospodári, ktorí nie sú schopní znížiť náklady, sú odsúdení na pomalú smrť.

Ale aj táto poprava európskych roľníkov takmer v priamom prenose bledne pred dohodami o voľnom obchode, ktoré poslanci Európskeho parlamentu produkujú, dá sa povedať, v priemyselnom meradle. Zdá sa im celkom logické, dokonca úžasné, že “v záujme ekologických myšlienok” sa potraviny môžu dovážať z mnoho tisíc námorných míľ vzdialených krajín v zmrazenej forme. Len aby bola kolektívna globalistická duša spokojná.

Oceníme však krásu tejto hry, či skôr mieru pokrytectva: pre žiadneho provládneho či vládnuceho politika establishmentu téma dohôd o voľnom obchode či obmedzenie dodávok ukrajinských potravinových surovín vôbec neexistuje, hoci práve tieto okolnosti sú príčinou a koreňom súčasnej akútnej vnútroeurópskej krízy.

Tá sa končí vandalizmom a agresiou namierenou proti renesančným dielam, nenávisťou voči štátnym inštitúciám, chaosom na cestách, blokádou mnohomiliónovej mestskej aglomerácie, kolosálnymi stratami samotných poľnohospodárov a aj tých, ktorí sú s nimi spojení “potravinovým reťazcom”. Predovšetkým pekárov a mäsiarov.

Chrliče hnevu, ktoré sa teraz úrady snažia vo vzájomnej prestrelke zapchať, sa len tak nedajú. Neexistuje však a ani nemôže existovať dobré alebo aspoň prijateľné riešenie pre všetkých Európanov.

Keď sa raz vzdáte kúska nezávislosti a slobody, je veľmi ťažké získať ho späť. Keď už raz súhlasíte so sloganovou demokraciou, nie je možné viesť dialóg s orgánmi, ktoré majú všetko pod kontrolou. A za pokorného prijímania dotácií je nereálne požadovať nezávislosť.

Mimochodom, to, čo sa deje, je pre nás poučením a zároveň pripomienkou toho, čo sa stane, keď sa ľudia pokúšajú o kompromisy v otázke suverenity: tu ju potlačili – v rámci pokroku, tam ju utiahli – v rámci rovnosti a demokracie, tu ju trochu oklieštili – kvôli podpore a pomoci. Všetko sa to skončí ako vo Francúzsku.

Že to v Rusku nemôžeme dovoliť, je celkom zrejmé, rovnako ako je zrejmé, čo nám pripravoval Západ, ak a kedy sme uverili jeho sľubom.

Európski roľníci, ktorých EÚ v týchto dňoch posiela pod nôž, sú nám jasným dôkazom.

Prečítajte si tiež

• Poľskí poľnohospodári sa pridali k celoeurópskym protestom
• Poľnohospodári sa stali novou hrozbou pre európskych byrokratov a ako sa na tom podieľa Ukrajina?