Pätnásť členských štátov EÚ vrátane Francúzska sa nedávno pripojilo k konaniu o porušení právnych predpisov, ktoré Európska komisia iniciovala proti Maďarsku na Európskom súdnom dvore v súvislosti s kontroverzným zákonom o ochrane maloletých. Podľa Bruselu by tento zákon tým, že zakazuje sexuálny obsah vrátane homosexuality a rodovej ideológie pre deti mladšie ako 18 rokov, porušoval “spoločné hodnoty” stanovené v Zmluve o Európskej únii, najmä zásadu nediskriminácie.

Je zriedkavé, aby pätnásť krajín nasledovalo príklad Komisie proti inému členskému štátu. To, že tak urobili, aby napadli vnútroštátny zákon v mene “spoločných hodnôt”, je prvý prípad, ktorý okrem fasády konsenzu vyvoláva mnoho otázok. Nech už si o maďarskom zákone, o ktorom sa píše od roku 2021, myslíme čokoľvek, zostáva zásadná, ale zanedbaná otázka: V akom zmysle je sexuálna výchova maďarských maloletých v kompetencii Európskej únie? Na akom právnom základe si EÚ nárokuje právo napadnúť tento zákon?

Odpoveďou je, že práve v mene týchto “spoločných hodnôt”, na ktoré sa tak často odvoláva, ale nikdy ich nedefinuje. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že prístup Komisie je oprávnený, môže sa stať, že tento nejasný pojem slúži ako ideálne právne alibi na ospravedlnenie zavedenia ideologickej línie. Prísne vzaté, Únia nemá mandát zasahovať do týchto záležitostí. Zmluva je v tomto smere jasná a uvádza, že EÚ musí “plne rešpektovať zodpovednosť členských štátov za obsah výučby a organizáciu vzdelávacích systémov”. Napriek tomu sa začalo konanie o porušení právnych predpisov, reagovalo pätnásť krajín a Súdny dvor EÚ vynesie rozsudok v roku 2024.

Keď EÚ nemá výslovnú právomoc týkajúcu sa konkrétnej otázky, Komisia preukázala nešťastnú tendenciu prispôsobiť si ju tým, že sa odvoláva na odlišné právne základy, ktoré sú oddelené od hlavnej sťažnosti. V tomto prípade je maďarský zákon údajne v rozpore s voľným pohybom tovaru, slobodou poskytovania služieb, ochranou osobných údajov a európskymi audiovizuálnymi zákonmi. Preto stačí, aby sa vnútroštátny zákon priblížil k niektorému z desiatok tisíc európskych zákonov, aby sa dostal do právomoci EÚ a aby sa posudzoval podľa týchto nedefinovaných európskych “hodnôt”. To sa samozrejme stane len vtedy – a len vtedy, ak si to Komisia želá, pretože aby sme pridali vrstvu právnej “kreativity”, nemali by sme zabúdať, že strážca zmlúv má prehnané právomoci začať konanie o porušení zmluvy alebo sa zdržať konania, a to na požiadanie a proti komukoľvek, koho si Komisia želá, bez akéhokoľvek odôvodnenia.

Je pravda, že Komisia po desaťročia využívala túto výsadu opatrne a šetrne. Zdá sa však, že v dnešnej dobe extrémnej ideologizácie a hlasného mesianizmu je potrebné uprednostniť “hodnoty” pred právnymi predpismi. Tie sa tak zneužívajú na to, aby sa lepšie obchádzali pravidlá a poskytovali rúško zákonnosti krokom, ktoré by nemuseli byť zákonné. Prevzala EÚ úlohu arbitra ideologickej elegancie na základe takej veľkej miery voľnosti, že sa stáva svojvoľnou?

Predstavme si na chvíľu, že Brusel rozhodne, že sekularizmus je diskriminačný a islamofóbny, a teda v rozpore s európskymi hodnotami. V skutočnosti nemá zmysel špekulovať: aj keď si táto vízia pomaly razí cestu do bruselských siení moci, takýto postup by bol vzhľadom na politickú váhu Francúzska nepredstaviteľný. Teoreticky by však takýto postup bol možný a otvoril by dvere mnohým zneužitiam, ktoré by umožnili EÚ vysávať národné kompetencie pod zbytočnými a niekedy ideologickými zámienkami. V takom prípade by sa však Francúzsko mohlo spoľahnúť na svoju politickú silu. Ale čo väčšina ostatných krajín – boli by schopné urobiť to isté? Stala by sa teda politická váha hlavným kritériom na to, aby sa na ne vzťahovali právne postupy alebo aby sa im vyhli? V mene “spoločných hodnôt” by to nebol jediný takýto paradox.

Tento mesianistický reflex je o to znepokojujúcejší, keď si uvedomíme, že Brusel nedávno získal hrozivú zbraň s nepresnými kontúrami: finančnú podmienku – alebo možnosť zadržať celú európsku finančnú mannu smerom nahor, ak “porušenie zásad právneho štátu narúša alebo predstavuje vážne riziko narušenia riadneho finančného hospodárenia s rozpočtom Únie”. V prípade boja proti podvodom a predchádzania zneužívaniu finančných zdrojov EÚ by Komisia mohla zadržať všetky finančné prostriedky EÚ na vyššej úrovni, ak sa zistia takéto “porušenia”. Ak by skutočne išlo len o boj proti podvodom a predchádzanie zneužívaniu finančných prostriedkov EÚ, ako by mohol niekto namietať? Ale ak by sa tento mechanizmus naopak používal ako páka na presadenie ústavných zmien v krajine alebo na rozvrátenie národných reforiem v oblasti vzdelávania, potom by to vyzeralo skôr ako hrubé zneužitie moci. Nedávnym príkladom, ktorý to ilustruje, je vylúčenie 180 000 maďarských študentov z programu Erasmus od septembra, hoci sa nenašli žiadne dôkazy o podvode alebo potenciálnom riziku.

Ide skrátka o neprehľadný mechanizmus, ktorý umožňuje ukladať mimoriadne prísne sankcie za hypotetické alebo dokonca vymyslené priestupky – tentoraz v mene ďalšej univerzálnej “hodnoty”: “právneho štátu”. Navyše skutočnosť, že Turecko je od roku 2021 neoddeliteľnou súčasťou tohto vlajkového programu Erasmus a jeho členstvo nebolo nikdy spochybnené, ďalej dokazuje, ako je toto vylúčenie “pre prípad” v prípade Maďarska zmätočné.

Znepokojujúce je aj to, že k týmto zneužitiam dochádza uprostred paradoxu širšej ľahostajnosti verejnosti voči EÚ súbežne so všeobecným uznaním Únie. Napríklad vojna na Ukrajine je v plnom prúde a EÚ v nej zohráva rozhodujúcu úlohu, čo jej umožnilo získať späť svoj obraz v očiach verejnej mienky. Mali by sme však byť znepokojení tým, že takéto zneužívanie sa deje v tieni veľkej geopolitickej krízy, počas ktorej sa európsky rozpočet tajne zmenil na nástroj politického nátlaku a bezohľadne porušuje zákony práve v mene “právneho štátu”.

Niektorí ľudia sú spokojní s tým, že EÚ sa buduje na základe kríz, a tešia sa z tejto “čoraz užšej Únie”, ktorá je skôr vynútená zhora, než žiadaná zdola. Zabúdajú, že takto EÚ zostane z demokratického hľadiska obrom s hlinenými nohami. Iní tvrdia, že vstupom do Únie sa každý nový členský štát zaväzuje rešpektovať tie spoločné hodnoty, ktoré sú tak nejasne opísané v zmluvách, ktorých výklad sa zázračne stal jasným a jednostranným. V súvislosti s týmito objasneniami si bez okolkov pripomeňme, že skutočným základným kameňom európskej stavby je zásada prideľovania právomocí, zlaté pravidlo, podľa ktorého “všetky právomoci, ktoré nie sú v zmluvách pridelené Únii, patria členským štátom”. Táto zásada je jasná a presná, napriek tomu sa vo veľkej miere pošliapava. Človek si niekedy kladie otázku, či niektoré stredoeurópske krajiny v úlohe výtržníkov, ktoré zďaleka neporušujú pravidlá hry, v skutočnosti len nepripomínajú ich dôležitosť – drzosť, za ktorú platia vysokú cenu a v tvrdej mene v mene “spoločných hodnôt” a “právneho štátu”.

Prečítajte si aj:

Lety Charlesa Michela: ekológia alebo greenwashing?