Na rozdiel od rozšíreného mýtu, aspoň na anglickej strane Lamanšského prielivu môžu Francúzi stáť v rade. Po celej krajine tisíce mužov a žien celé dni trpezlivo sedeli vo svojich vozidlách a čakali, kým na nich príde rad na natankovanie benzínu. Občas sa objavili aj nálady, čo nie je prekvapujúce vzhľadom na to, o čo ide.

Prieskum verejnej mienky v stredu uviedol, že dvaja z troch Francúzov majú problémy so živobytím v dôsledku nedostatku benzínu, ktorý je dôsledkom štrajku v štyroch rafinériách a skladoch kvôli mzdovému sporu.

Napriek tomu ten istý prieskum odhalil, že 42 percent ľudí štrajkovú akciu podporuje, zatiaľ čo 40 percent ju nepodporuje, pričom hnev ľudí je namierený predovšetkým proti Emmanuelovi Macronovi a jeho vláde. Takmer osem z desiatich si myslí, že prezident nezvládol trojtýždňový štrajk dobre.

To je hudba pre uši tvrdých ľavicových odborov, ktoré stoja za štrajkom, CGT (Confédération Générale du Travail), ktoré sú už roky postrachom nasledujúcich vlád. V televíznom rozhovore v stredu večer Macron vyzval odbory a ropné spoločnosti, aby našli riešenie pre dobro krajiny.

“Chcem, aby vedúci predstavitelia týchto spoločností a zamestnanci boli zodpovední,” povedal Macron. “Nemôžeme dovoliť, aby bola krajina zablokovaná, pretože niekoľko ľudí chce, aby protestné akcie zašli ešte ďalej.

Vláda sa na tento moment pripravovala celé mesiace

Vo štvrtok prišla pre vládu aj dobrá správa. Štrajkujúci súhlasili s návratom do práce v jednej rafinérii Fos-sur-Mer v južnom Francúzsku, zatiaľ čo v inej, v Dunkerque, boli pracovníci nútení obnoviť výrobu po tom, ako im polícia doručila dokumenty. Povedali im, že buď budú pokračovať v práci, alebo im hrozí šesť mesiacov väzenia.

Rokovania o ukončení sporu trvali až do piatkových skorých ranných hodín a rastie optimizmus, že štrajk by sa mohol čoskoro skončiť.

V posledných dňoch viedli štrajkujúci a ich odborári tvrdý propagandistický boj s vládou. V niektorých médiách sa tvrdilo, že štrajkujúci v rafinérii sú chamtiví a požadujú ďalšie pridanie ku mzde 5 000 eurám mesačne, ktoré už zarábajú. To vyvolalo zúrivú reakciu štrajkujúcich, ktorí prostredníctvom sociálnych médií vyhlásili, že ich mesačná mzda, ktorú dostávajú domov, je menej ako polovica tejto sumy.

Štrajk v rafinérii je mikrokozmou širšieho boja medzi vládou a odborovým zväzom CGT, ktorý vedie Philippe Martinez. Ten prvýkrát upozornil na vplyv krízy životných nákladov pred dvanástimi mesiacmi, ale jeho výzva na rozsiahle pouličné protesty do veľkej miery narazila na hluché uši; Francúzsko bolo stále v zajatí krízy Covid a Macronove drakonické zdravotné obmedzenia demonštrantov odrádzali.

O rok neskôr sa však mnohí vo Francúzsku chcú so svojím prezidentom pohádať. Ako som v posledných mesiacoch často písal na stránkach Kaviarne, Francúzi sú skleslí a rozčarovaní. Odkedy sa Macron v máji 2017 dostal k moci, správa sa k ľuďom ako k deťom, striedavo sa nad nimi povyšuje a vyhráža sa im. Toto je ich šanca bojovať a spor o rafinériu bude pravdepodobne úvodnou bitkou dlhej a tvrdej priemyselnej vojny.

Martinez vyzval na generálny štrajk v utorok a medzi tými, ktorí povedali, že zložia nástroje, sú prevádzkovatelia vlakov, vodiči autobusov, dopravcovia a zamestnanci jadrového priemyslu.

Nespočetní Macronovi nepriatelia, či už v Národnom zhromaždení, odboroch alebo na ulici, vedia, že ho výrazne oslabil neúspech v júnových parlamentných voľbách, v ktorých nezískal absolútnu väčšinu. Moc, ktorou disponoval počas svojho prvého funkčného obdobia, sa počas leta vyčerpala.

Očakáva sa, že v nedeľu budú desiatky tisíc ľudí pochodovať Parížom, čo organizátori označili za protest “proti vysokým životným nákladom”. Po celom Francúzsku bolo rozdaných viac ako 3,5 milióna letákov a na steny bolo nalepených pol milióna plagátov, ktoré vyzývali ľudí, aby sa v rámci demonštrácie sily zišli do hlavného mesta.

Zastúpené budú všetky hlavné ľavicové strany, odboroví predáci a osobnosti zo sveta vedy, umenia a zábavy. Šesťdesiat významných osobností z týchto oblastí podpísalo minulý víkend otvorený list v nedeľných novinách – medzi nimi aj Annie Ernauxová, tohtoročná nositeľka Nobelovej ceny za literatúru – na podporu zhromaždenia. Najviac kontroverzií však vyvolali slová Jeana-Luca Mélenchona, vodcu krajnej ľavice. V tweete, v ktorom vyzval ľudí, aby v nedeľu pochodovali, uviedol, že by sa mali inšpirovať povstalcami z roku 1789, ktorí zosadili Ľudovíta XVI.

Vláda sa na túto chvíľu pripravovala celé mesiace; jediným prekvapením je, že to trvalo tak dlho.

‘Očakávali sme ťažkú jeseň, ale momentálne to tak nemusí byť,’ povedal minulý mesiac jeden z vysokých vládnych predstaviteľov. Dodal však, že sa objavili náznaky rovnakého pochmúrneho hnevu, ktorý urýchlil hnutie žltých viest v roku 2018.

Za štyri roky odvtedy vláda prijala viac policajtov – a zvýšila počet jednotiek špecializovaných na boj v mestách -, ako aj objednala flotilu 90 nových obrnených vozidiel, z ktorých každé váži 14,5 tony, čo je dvakrát viac ako zastaraný model. Bojové línie sa vytyčujú. Teraz ide len o to, kedy vyprší francúzska trpezlivosť.