V posledných mesiacoch ruské sily v Donbase pomaly napredujú a v súčasnosti okupujú pätinu ukrajinského územia. Ukrajina a jej zástancovia však hrozia protiútokmi proti údajne preťaženým silám Moskvy. Objavili sa protichodné tvrdenia o počte obetí, o vplyve špičkových spojeneckých zbraní zaslaných na Ukrajinu a o vyhliadkach oboch strán vo vojne.

Rusko aj Ukrajina klamali a budú klamať v snahe získať výhody v budúcnosti. Samozrejme, klamať nepriateľov má zmysel. Britský premiér Winston Churchill poznamenal: “Vo vojne je pravda taká vzácna, že by ju vždy mala sprevádzať ochranka z lží.”

Žiaľ, vlády vrátane Washingtonu klamú aj vlastným ľuďom. Prakticky všetko, čo tvrdila vláda Georgea W. Busha, aby ospravedlnila svoju katastrofálnu inváziu do Iraku, bolo nepravdivé. Predchádzajúce administratívy a ich spojenci zdieľali falošné zverstvá, aby podporili predchádzajúce vojenské intervencie proti Juhoslávii a Iraku. Reaganova administratíva urobila po zostrelení iránskeho lietadla v Perzskom zálive v roku 1988 sériu nepodložených vyhlásení. A Johnsonova administratíva použila falošné tvrdenia o útoku Severného Vietnamu na americké sily, aby získala schválenie rezolúcie o Tonkinskom zálive, ktorá schválila nasadenie do vietnamskej vojny, v ktorej zahynulo 58 000 Američanov.

Ukrajina považovala informácie za nezávislé bojisko. Len na málo z toho, čo verejne povie, sa možno nekriticky spoľahnúť. Falošné príbehy o hrdinstve a nepotvrdené počty ruských obetí patrili medzi najdôležitejšie stratégie Kyjeva. Nie je to prekvapujúce, ale je veľmi dôležité, aby tvorcovia americkej politiky svoje rozhodnutia zakladali na realite, a nie na rečiach prichádzajúcich z Kyjeva.

Zdá sa, že medzi Washingtonom a európskymi hlavnými mestami vládne dohoda, že Kyjev rozhodne, ako dlho sa bude bojovať a za aký cieľ, že o Ukrajine sa nebude rozhodovať bez prítomnosti Ukrajiny a že všetko, čo Kyjev považuje za potrebné, poskytnú USA a Európa.

Zodpovednosťou Washingtonu je však robiť politiku v záujme amerického ľudu. Washington by nemal tieto rozhodnutia prenášať na inú vládu, ale, žiaľ, robí to často. Napríklad koncom 80. rokov 20. storočia etnickí Albánci úspešne lobovali za zatiahnutie USA do partizánskej vojny, ktorá zúrila v Kosove, ktoré bolo vtedy súčasťou Srbska. V 90. rokoch Američania východoeurópskeho pôvodu podnietili katastrofálnu politiku rozširovania NATO až k hraniciam Ruska, čím porušili mnohé záruky poskytnuté Moskve. Nedávna cesta prezidenta Joea Bidena na Blízky východ ukázala, že demokrati aj republikáni sú ochotní dovoliť Saudskej Arábii a Izraelu, aby kontrolovali politiku USA v regióne.

Washington si nemôže dovoliť urobiť podobnú chybu v rusko-ukrajinskom konflikte. Kyjev, obeť neoprávnenej agresie, si zaslúži podporu. Akákoľvek pomoc USA však musí byť v súlade s americkými záujmami, čo znamená, že tvorcovia politiky USA sa musia rozhodnúť, či je v národnom záujme podporovať ciele a stratégie Ukrajiny.

Napríklad na začiatku vojny Zelenskyj naliehal na USA, aby vytvorili nad Ukrajinou bezletovú zónu. To by sa rovnalo vyhláseniu vojny: zostreľovaniu ruských lietadiel a zničeniu ruskej protivzdušnej obrany na Ukrajine aj v Rusku.

Nie je prekvapujúce, že Kyjev prijal prakticky všetky ostatné navrhované americké zapojenie vrátane prijatia Ukrajiny do NATO. Dôvodom, prečo Ukrajina nie je v aliancii teraz, je, že americkí predstavitelia uznali, že postavenie Kyjeva nie je dôležité pre americkú budúcnosť a určite sa nekvalifikuje ako životne dôležitý záujem, ktorý by oprávňoval potenciálnu vojnu s jadrovou mocnosťou. Proti vôli prakticky všetkých členov NATO administratíva Georgea W. Busha pôvodne prisľúbila Ukrajine členstvo, čím demonštrovala, že jej divoká bezohľadnosť sa neskončila inváziou do Iraku. Nasledujúce administratívy zaujali zodpovednejší postoj.

Zelenskyj nedávno vyzval USA, aby označili Rusko za teroristický štát, hoci Moskva terorizmus nepácha. Je to brutálny agresor, ale takým je aj Saudská Arábia, ktorá použila zbrane dodané Spojenými štátmi, aby zneistila, vyhladovala a zabila státisíce Jemenčanov, pričom počet obetí je oveľa vyšší ako na Ukrajine. Ukrajinský prezident chce, aby Európa zakázala ruských turistov, čo by Kyjevu nijako nepomohlo, ale ešte viac by izolovalo ruský ľud a posilnilo moc Putinovej vlády nad ním.

Washington musí rozhodnúť o rozsahu svojej podpory a o svojich konečných cieľoch. Kyjev si môže stanoviť akýkoľvek cieľ, ale Amerika ani Európa nie sú povinné ho podporiť. Zelenskyj napríklad nedávno vyhlásil, že ak Moskva usporiada referendum o anexii dobytého územia, on ani Západ sa nezapoja do mierových rokovaní: “Ak okupanti budú pokračovať v ceste pseudoreferend, sami si uzavrú akúkoľvek šancu na rozhovory s Ukrajinou a slobodným svetom, ktoré bude ruská strana v určitom okamihu jednoznačne potrebovať.” V záujme Západu však nie je viesť nekonečnú zástupnú vojnu s cieľom zachovať každý centimeter ukrajinského územia.

Ďalšia Zelenského požiadavka bude pravdepodobne ešte väčšia. Čo ak zajtra oznámi plány na inváziu do Ruska, anexiu Petrohradu a obsadenie Moskvy, aby prinútil Putina uzavrieť mier? Poskytli by Washington a NATO peniaze a zbrane potrebné na realizáciu tohto plánu?

Hlavným záujmom Ameriky na Ukrajine je pomôcť zachovať jej nezávislosť a suverenitu. Naopak, spojenci nemajú veľký záujem na tom, aby zabránili územným stratám Kyjeva, nehovoriac o znovuzískaní územia, ktoré Ukrajina stratila v roku 2014. Hoci by takáto politika mohla byť pre Kyjev žiaduca, pokračujúca vojna je pre Ameriku hrozbou, pričom by mohla eskalovať a rozšíriť sa cez hranice NATO.

Na stanovenie politiky potrebujú predstavitelia Washingtonu čo najlepšie informácie. Sympatie voči Ukrajine, aj keď sú oprávnené, by nemali USA a ostatných zaslepiť pred realitou konfliktu. Na celom Západe boli napríklad vypnuté spravodajské zdroje priaznivo naklonené Moskve. Twitter zaobchádzal s Rusku priateľsky naklonenými plagátmi, ako keby boli propagandistami režimu, a zakázal ich. Aj keď by bolo hlúpe spoliehať sa na takéto zdroje, nemá o nič väčší zmysel celý informačný ekosystém nastaviť na stranu Kyjeva.

Napriek tomu záväzok USA a spojencov voči pravde naďalej chýba. Televízia CBS vypracovala špeciálnu správu, v ktorej zistila, že viaceré prekážky – najmä byrokracia a korupcia – bránia tomu, aby sa veľká väčšina spojeneckej vojenskej pomoci Ukrajine dostala k určeným príjemcom. CBS sa okamžite dostala pod paľbu kritiky a dokument stiahla, aby ho “aktualizovala”; pôvodné video bez vysvetlenia jednoducho zmizlo z internetu. Ukrajinská vláda bola apoplektická a žiadala “interné vyšetrovanie, kto a prečo to umožnil”, akoby sa americkí novinári zodpovedali Kyjevu.

Podobne bola prijatá aj správa Amnesty International, ktorá podrobne opisuje, ako ukrajinská armáda v podstate používala taktiku ľudského štítu: “Ukrajinské sily vystavili civilistov nebezpečenstvu tým, že vytvorili základne a prevádzkovali zbraňové systémy v obývaných obytných oblastiach vrátane škôl a nemocníc, keď odrážali ruskú inváziu, ktorá sa začala vo februári.” Dôsledky boli predvídateľné: “Takáto taktika porušuje medzinárodné humanitárne právo a ohrozuje civilistov, pretože mení civilné objekty na vojenské ciele. Následné ruské údery v obývaných oblastiach zabili civilistov a zničili civilnú infraštruktúru.”

Kyjev a jeho spojenci opäť prešli do útoku. Dokonca aj Zelenskyj odsúdil túto správu. Amnesty sa však postavila za svojich výskumníkov. Agnes Callamardová, generálna tajomníčka skupiny, uviedla: “Ukrajinská a ruská mafia a trollovia na sociálnych sieťach: všetci dnes útočia na vyšetrovanie Amnesty. Tomu sa hovorí vojnová propaganda, dezinformácia, dezinformácia. To nenaruší našu nestrannosť a nezmení fakty.”

Existujú aj ďalšie správy o nesprávnom postupe Ukrajiny a porušovaní medzinárodného práva, napríklad o zhadzovaní protipechotných mín na Ruskom okupovanom území v Donbase. Takéto tvrdenia nie sú overené a boli napadnuté ako súčasť “veľkého objemu obsahu pochádzajúceho od aktérov, ktorí môžu veľmi rýchlo osloviť obrovské publikum a šíriť prokremeľské dezinformácie bez toho, aby sa štát musel skutočne priamo zapojiť”. Podľa Kyjeva je však každý, kto kritizuje Ukrajinu alebo správanie spojencov, ruským poskokom a mal by byť ako taký odsúdený. (Na krátky čas som sa ocitol na jednom takomto zozname, ale na druhý deň som bol záhadne odstránený. Teraz celá správa zmizla.)

Je ťažké posúdiť obvinenia a protiobvinenia vznesené v každom konflikte. Energia ukrajinskej propagandistickej operácie, odhodlanej vykoreniť akékoľvek otázky o správaní Kyjeva, nie je prekvapením. Tvorcovia politiky USA a spojencov však musia odolávať snahe Ukrajiny nahradiť nepríjemné fakty pohodlnými fantáziami. Washington potrebuje čo najlepšie informácie na ochranu amerického ľudu. Oni, a nie Zelenského vláda, by mali byť hlavnou prioritou Bidenovej administratívy.

Autor: Doug Bandow.

Doug Bandow je starším spolupracovníkom Cato Institute. Je bývalým osobitným asistentom prezidenta Ronalda Reagana a autorom knihy Foreign Follies: New America’s Global Empire (Nové globálne impérium Ameriky).