Môj profil 
Predplatné
Slovensko 28. apríla (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Hlučný svet, v ktorom žijeme, nám nedáva veľa príležitostí utiahnuť sa do ticha. Už sme si od neho odvykli. Málokto ho vyhľadáva a veľa ľudí si ticho rýchlo vyplní hudbou alebo televízorom, len aby v ňom nemuseli zotrvať. Podobne je to aj so samotou. Nikto nechce byť sám. Ale z času načas je to nevyhnutné – zotrvať v tichu a v samote. Len tak, sám so sebou. Počúvať svoje myšlienky a sústrediť sa na seba.
Pre niekoho je to príliš nebezpečné. Lepšie si vyjde s partiou kamarátov ako sám so sebou. Ticho a samota dávajú priestor k tomu, aby človek začal uvažovať o sebe. Často sa ozývajú výčitky svedomia, vidíme sa inak, ako v spoločnosti ľudí, kde v podstate hráme určitú rolu a snažíme sa na ostatných zapôsobiť. Keď je človek sám so sebou a v tichu, je taký, aký v skutočnosti je. Pred sebou sa nemusíme na nikoho hrať. Pred sebou neskryjeme svoje myšlienky, slabosti a nedokonalosti. Čelíme pravde o nás samých. A tá je niekedy príliš neznesiteľná.
Vidieť sa odrazu taký, akého ma nikto nepozná – a ani nechcem, aby ma niekto takého poznal – môže niekomu spôsobiť až depresiu, smútok, sklamanie či hnev. Človek sa dostane do konfliktu sám so sebou, pretože nevie prijať pravdu o sebe. A počúvať svoje svedomie, ktoré väčšinou dobre radí – nie, to by som sa musel zmeniť, vyjsť s pravdou von, možno pokoriť sa a to je ťažké nielen pred inými, ale ani sami pred sebou sa neradi pokorujeme.
Je jednoduchšie z ticha a samoty cielene ujsť ako vyhľadávať ich. Jednoduchšie nepracovať na tom, čo nám svedomie vyčíta a tváriť sa, že ja som v pohode a tí ostatní nie. Na oko jednoduchšie vytvárať o sebe obraz, ktorí na iných zapôsobí, ale v skutočnosti je prejavom vlastného zlyhania a nesprávenej sebareflexie. Pretože my vieme pravdu o sebe a nezbavíme sa jej, ani keby sme neviem ako chceli. Tá najlepšia cesta je pravdu o sebe prijať. Vyrovnať sa s tým, akým človekom som, že mám aj svoje chyby a nedokonalosti, ktoré síce úspešne skrývam pred ľuďmi, ale nikdy ich neukryjem sám pred sebou. A táto pravda s človekom pracuje a ovplyvňuje ho práve podľa toho, aký vzťah k nej má.
Ticho a samota patria k sebe a patria k človeku. Sú súčasťou nášho života a mali by sme im dať dostatočný priestor. Nájsť si čas na stretnutie so sebou samým. A vydržať. Počúvať, čo nám hovorí naše vnútro, pozrieť sa na seba v pravde a hľadať spôsob, ako túto pravdu prijať. Ak máme pocit, že treba niečo zmeniť, začať vnútri, vo svojej hĺbke, kam možno nie často chodím na prechádzku, ale je nevyhnutné sa tam pravidelne poobzerať a robiť poriadok na miestach, kam iným vstúpiť nedovolím.
Žijeme v hlučnom svete plnom ľudí. Skúsme ho niekedy cielene opustiť a hľadať ticho a samotu. Zažiť dobrodružstvo so stretnutia so sebou samým. Nuž, ak už to inak nepôjde, nechajte sa inšpirovať touto myšlienkou – len veľkí ľudia dobre znášajú samotu, malí sa jej boja. Povedal to niekto o Štúrovi a skrýva sa v tom kus veľkej pravdy. Čo vy na to?
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
