V skutočnosti si stačí uvedomiť, že z Mesiaca bol vysielaný niekoľkohodinový priamy prenos. Počas tých niekoľkých hodín nebol jediný strih kamery. Ak by ste tak dlhý záznam v čase cesty na Mesiac chceli sfalšovať, potrebovali by ste dve cievky filmu Kodak veľké ako VolksWagen chrobák. Bolo proste technicky jednoduchšie letieť na Mesiac, než sfalšovať to.

Dnes to už nie je možné. Prečo? Chýbajú dve veci. V prvom rade, miera rizika, ktoré muži misie Apollo podstupovali, je dnes už neprijateľná. Dnes sú všetky systémy zabezpečujúce život zdvojené, niekedy aj strojené. Stena modulu hrubá ako na plechovke s bravčovým mäsom dnes odradí od podobného dobrodružstva ani nie tak ochotných mužov, tí by sa možno našli, ale na celom svete sa nenájde inštitúcia, ktorá by podobné dobrodružstvo zastrešila.

Tým druhým, čo tak veľmi chýba, je motivácia. Rusi v kozmonautike suverénne viedli a to Američania nechceli nechať tak. To prinieslo nesmierne benefity celému ľudstvu. Na prvý pohľad sa môže zdať, že obyčajný človek nemôže mať žiaden úžitok z toho, že sa niekto z Ameriky prechádza po Mesiaci, každá gazdinka však napríklad pozná teflonovú panvicu, ktorá by bez kozmických pretekov nikdy neexistovala.

Dnešné výročie prvého pristátia človeka na Mesiaci pripomenul vo svojom texte Juraj Draxler. A jeho myšlienky sú inšpiratívne:

„Neil Armstrong a po ňom Edwin „Buzz“ Aldrin 20. júla 1969 vyskočili z lunárneho modulu a strávili dve hodiny na mesačnom povrchu. Pokojne sa to dá nazvať jedným z najsvetlejších okamihov v dejinách ľudstva. Sny o kolonizácii vesmíru nie sú len pre sci-fi. Máme na to. Zároveň ide o jeden z najsvetlejších okamihov v dejinách USA. Dlhé roky brali vesmírne prvenstvá Sovieti: prvá družica, prvé zviera vo vesmíre, prvý človek vo vesmíre, prvá žena, prvý výstup z lode do voľného vesmíru.“

Draxler vyzdvihuje úlohu Kennedyho a dobrej politiky, ktorej bol príkladom. Nezabudnuteľné sú jeho slová: Podujali sme sa na to, „nie preto, že je to ľahké, ale práve preto, že je to ťažké.“ Draxler píše: „Zároveň ide o svetlý príklad dobrej vládnej politiky. Prezident John F. Kennedy zobral úspechy Sovietov ako výzvu a v preňho tradične výraznom prejave oznámil ambíciu dotknúť sa Mesiaca. Ako iní veľkí vodcovia nesľúbil národu zaručený úspech, naopak, priznal, že celý program bude veľmi ťažký. Ale majú predpoklady na to, aby to zvládli. A začal sa najnáročnejší, ľudskými aj materiálnymi zdrojmi najrozsiahlejší vesmírny program v histórii. Pre krajinu nakoniec dosiahol oveľa viac ako len prestíž. Kennedyho vláda spustila rozsiahle investície do univerzít a práve v 60. rokoch tie americké v mnohých kritériách výrazne predbehli ostatný svet.“

Súperenie medzi krajinami nemusí byť vždy len zdrojom napätia: „Vesmírne preteky plus preteky v zbrojení pomohli vytvoriť masívne výskumné kapacity a viedli k obrovskému počtu nových postupov a technológií, ktoré boli potom užitočné aj v civilnom živote. A v neposlednom rade to všetko pomohlo zlepšiť vzťahy medzi rivalmi. Američania a Sovieti získali spoločný cieľ – vesmír. Preteky sa zmenili na spoluprácu. Veľkým symbolom sa stala Medzinárodná vesmírna stanica.“

V dnešnej politike je však o ľudí typu Kennedy veľká núdza: „Bohužiaľ v ostatných 20 rokoch sa na veľké sny o vesmíre trochu zabudlo. Dnes ich ale pomáha oživovať aj tlak krajín, ktoré tiež chcú byť vesmírnymi veľmocami – Číny a Indie (pred piatimi dňami India vyslala svoju raketu s cieľom pristáť so sondou na mesiaci). Práve takéto ultra ambiciózne vedecké misie (sú aj iné, nielen vesmírne) dávajú skupinám aj krajinám vyšší zmysel, obohacujú ich, robia silnou súčasťou civlizácie. (Ak to tie krajiny chcú. Predstavme si, že by sme chceli súťažiť napríklad so susedným Rakúskom v nejakých vedeckých pretekoch, napríklad aj v stavbe nejakej vesmírnej sondy. Reakcie mnohých u nás sú asi zjavné: „A načo je to dobré?“ „Aj tak Rakúšanom pomôže Soros.“ „Si to naštudujte u odborníkov: žiaden vesmír neexistuje.“ „Čaputka“.)“

Slovenskí vedci aj študenti sa tešia dobrej povesti nielen v CERNe ale aj v Európskej vesmírnej agentúre. Máme skvelých fyzikov, astronómov aj technikov. Aj to pripomína Draxler: „Aj na Slovensku sa pritom nájdu jednotlivci a dokonca aj firmy, ktoré sa podieľajú na rôznych vesmírnych programoch, v malom ale predsa. Podobne ako v iných oblastiach, aj tu treba tých brilantných podporovať. Aj kvalitnou štátnou politikou, chce to stavať dobré tímy aj aktívne pomáhať vytvárať cesty do medzinárodných programov. A možno nejaká významná technológia, ktorá sa o 15-20 rokov uplatní na Marse, bude pochádzať práve od ľudí od nás. Rozhodne sa na to treba pripravovať. Pretože ľudstvo takmer určite v nasledujúcich desaťročiach objavovanie vesmíru opäť významne rozvinie.“

Pri návšteve Marsu nie som taký optimista ako Draxler. Let na Mesiac je oproti tomu ako grilovačka na záhrade. Základný výskum, a to aj ten kozmický, rovnako ako on považujem za nevyhnutný, aj keď zdanlivo žiadne priame výsledky neprináša. Háčik je totiž práve v tom „zdanlivo.“