Môj profil 
Predplatné
“Ja vám chcem však pripomenúť oveľa väčší sviatok a som rád, že vás je čoraz viac, ktorí si osvojili moju iniciatívu spred piatich rokov, aby sa tento deň svätil ako Deň spisovnej slovenčiny. Pred 175 rokmi, 14. februára 1843, sa stretli Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ľudovít Gáber-Lovinský, Samuel Štúr a Samuel Vozár a neoficiálne sa dohodli, že už nebudú používať biblickú češtinu, ale uzákonia kultúrnu stredoslovenčinu za spisovný jazyk všetkých Slovákov,” píše Chmelár.
Tento zámer prítomným oznámil Štúr vo svojom byte na dnešnej Panenskej ulici v Bratislave. Známejší je moment oficiálnej kodifikácie až v lete roku 1843, ale ako uvádza Chmelár, “14. február 1843 možno naozaj považovať za skutočný dátum zrodu spisovnej slovenčiny, nášho rodného jazyka, a básnik Samo Bohdan Hroboň ho označil za ‘deň vzkriesenia slovenčiny’”. A nakoniec, 14. februára 869 zomrel aj Konštantín Filozof, zakladateľ slovanského písomníctva, tvorca hlaholiky a najstaršieho slovanského spisovného jazyka – staroslovienčiny.
Chmelár spomína prednášky profesora Marcelliho, ktorý sa pokúšal presvedčiť, že “slovenčina nie je vhodný jazyk pre filozofiu”, alebo ako sa Martin Šimečka vyjadril o slovenčine, že je to “bačovčina”. No spomína si aj na tých, ktorí rodnú slovenčinu nezatracovali, ale priznávali sa k nej a rozvíjali ju.
“Môj učiteľ španielčiny Jozef Šulhan múdro hovorieval, že človek môže ovládať iba jeden jazyk – vlastný. Tými ostatnými môže nanajvýš výborne rozprávať. Na tieto slová myslím dosť často,” vyznáva sa Chmelár ďalej.
“Človek, ktorý ma presvedčil o tom, že slovenčina je jazyk ako každý iný, bol Vladimír Mináč. Pri čítaní jeho esejí som si spomenul na Šulhana s jedným dodatkom: tento spisovateľ slovenčinu neovládal. On jej vládol. Robil si s ňou čo chcel, ignoroval pravidlá (napríklad “nielen” písal zásadne oddelene vo forme „nie len“), dotváral ju podľa vlastných potrieb, ohýbal ju, maznal sa s ňou ako s milenkou. Keby aj celé jeho dielo nestálo za nič, v tomto ohľade bol neprekonateľný: dokázal veľkosť a možnosti nášho jazyka,” vyjadruje sa Chmelár.
Dodáva, že to isté dokázali aj básnici: “Vzdycháme a nariekame, kedy už dostaneme Nobelovu cenu, akoby to bolo jediné kritérium kvality našej literatúry. Pritom si dovolím tvrdiť, že slovenská poézia šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov (ani nie tak Mihálik, ako Rúfus, ani nie tak Rúfus, ako Válek) patrí k absolútnej svetovej špičke a na to, aby som to povedal, nepotrebujem malomeštiacky čakať na jej symbolické ocenenie. Slovenskí básnici vzdali hold slovenčine takým spôsobom, akým to nedokázali stohy plačlivých národno-obranárskych textov v priebehu dvoch storočí.”
Chmelár pridáva aj meno básnika, ktorý sa priklonil k slovenčine: “Pavol Országh sa rozhodol stať Hviezdoslavom, rozhodol sa stať slovenským básnikom. A rozhodol sa dobre.” Na druhej strane sa však Ján Kollár rozhodol pre češtinu, ale “urobil to vynikajúco”, pretože “bez týchto jazykov by to neboli oni”.
Kým Mináč či Rúfus sa našli v slovenčine, “Alexander Petrovič sa rozhodol stať Sándorom Petőfim a z chlapca slovenského pôvodu vyrástol najvýznamnejší maďarský básnik”. A pridaný je ešte jeden príklad, že “Čech Peter Jilemnický sa stal z vlastného rozhodnutia Slovákom, ale taký náruživý obranca slovenčiny ako Jozef Miloslav Hurban neskôr v roku 1876 navrhol vrátiť sa (aj keď iba dočasne) k češtine”.
Chmelár teda konštatuje: “Každý má právo urobiť rozhodnutia, ktoré mu pomôžu plnohodnotne sa vyjadriť. Ak sa niekto lepšie vyjadruje v angličtine, je nezmyselné, aby trval na tom, že keď sa už raz narodil na Slovensku, bude písať iba po slovensky. Slovenčine to nepomôže a angličtinu to možno ochudobní o výrazný talent. Ale je zbabelé, ak niekto zo svojich vyjadrovacích ťažkostí obviňuje nedokonalosť jazyka.”
On sa cíti v slovenskom priestore dobre. “Narodil som sa na Slovensku, rozumiem mu a keď sa to už takto zbehlo, urobím všetko preto, aby moja výpoveď o svete v tomto jazyku mala zmysel…,” dodáva.
.JPG)
.jpg)
