Karol stratil všetkých svojich príbuzných veľmi skoro. Nemal ani 9 rokov, keď zomrela jeho matka Emila (mala iba 45 rokov). O tri roky zomrel jeho o 14 rokov starší brat Edmund, lekár, ktorý po štúdiu na Jagellonskej univerzite pracoval v nemocnici v Bielsko-Bialej a dostal od pacienta šarlach. Otec (Karol Wojtyła) zomrel, keď mal budúci pápež 20 rokov. Karol mal tiež sestru Oľgu, ktorá zomrela krátko po jej narodení v roku 1916.

Po smrti matky a staršieho brata zostal iba otec a syn. Svedkovia tých rokov Loleka (ako ho volali) pripomínajú ich veľké puto a láskyplnú starostlivosť Karola staršieho.

V roku 1938 začal budúci pápež študovať na Jagelonskej univerzite v Krakove, prerušenú druhou svetovou vojnou, počas ktorej profesionálne pracoval v závode Solvay, a nakoniec sa začal vzdelávať v podzemnom seminári umiestnenom v miestnostiach arcibiskupa Adama Stefana Sapiehu v arcibiskupskom paláci. Za kňaza bol vysvätený 1. novembra 1946 v katedrále vo Waweli a krátko nato odišiel na ďalšie štúdium do Ríma.

Po návrate do krajiny v roku 1948 bol pol roka vikárom na vidieckej farnosti v Niegowići, potom obdobnú „funkciu“ zastával v krakovskom kostole sv. Floriána a potom sa usadil na ul. Kanonicza, kde pripravoval svoju habilitačnú prácu. Celé toto obdobie, vrátane vojny, sa živo zaujímal o literatúru a divadlo. Keď pôsobil v Krakove ako kňaz, venoval veľkú pozornosť študentom, o ktorých sa osobitne staral.

Za biskupa a neskôr aj kardinála bol menovaný Pavlom VI.

Od roku 1954 pracoval ako profesor na Katolíckej univerzite v Lubline. Za pomocného biskupa v Krakovskej arcidiecéze bol vymenovaný 4. júla 1958. Menovanie ho zastihlo na  splavu v Mazursku so skupinou študentov tejto univerzity. Vysvätený bol 28. septembra. Svätiteľom bol arcibiskup Eugeniusz Baziak. Keď tento zomrel 15. júna 1962 vo Varšave, krakovská kapitula si vybrala za biskupa Wojtylu. Toto rozhodnutie potvrdil Pavol VI., ktorý oficiálne menoval takmer 44-ročného hierarchu za metropolitného arcibiskupa v Krakove 13. januára 1964. Ten istý pápež ho 26. júna 1967 vymenoval do kardinálskeho kolégia.

Ako pastier sa kardinál Wojtyła veľmi zaujímal o svoju arcidiecézu, navštevoval farnosti, zvolal synodu a to bez toho, aby prestal pôsobiť ako profesor na Katolíckej univerzite v Lubline. Aktívne sa tiež zúčastňoval všetkých zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu.

Po návrate z koncilu venoval značnú časť svojich výstupov propagácii jej ducha a posolstva. Predovšetkým sa však snažil vštepiť ducha koncilovej obnovy cirkvi v Poľsku. Zvolal dve synody: v roku 1972 synodu Krakovskej arcidiecézy a o rok neskôr synodu krakovskej metropoly. Počas svojej návštevy vlasti v rokoch 1979 a 1983 ich obe uzavrel ako pápeža.

Prvý poľský a slovanský pápež

16. októbra 1978 sa počas konkláve v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne zhromaždilo 111 kardinálov, za pápeža zvolili 58 ročného krakovského arcibiskupa, ktorý sa stal 264. rímskym biskupom. Bol prvým netalianom v tomto úrade od roku 1523 a prvým Poliakom a Slovanom. Jeho pontifikát bol najdlhší v 20. storočí a tretí v histórii (vrátane svätého Petra, ktorého roky vládnutia v Cirkvi nie sú presne známe).

Zároveň bol pontifikát Jána Pavla II. rekordným v mnohých aspektoch. Z hľadiska počtu zahraničných ciest – 104 a navštívených krajín – 129, najazdených kilometrov – takmer 1,3 milióna, blahorečenia – 148 a kanonizácie – 51 a počas nich bolo vyhlásená 1343 blahoslavených a 482 svätých.

Ján Pavol II. vydal 14 encyklík. Prvú s názvom „Redemptor hominis“ podpísal pápež Wojtyła 4. marca 1979; poslednú „Ecclesia de Eucharistia“ – 17. apríla 2003.

Jedným z najslávnejších dokumentov pontifikátu bola jedenásta encyklika „Evangelium vitae“ (Evanjelium života) z 25. marca 1995. Je vrcholným výsledkom pápežovej vízie lásky, manželstva, rodiny a predovšetkým hodnoty a nedotknuteľnosti ľudského života “od počatia po prirodzenú smrť.

Svetové dni mládeže

Jednou z mnohých priekopníckych myšlienok Jána Pavla II. boli Svetové dni mládeže, ktoré sa mali stať jedným z fenoménov celého pontifikátu. Programovým dokumentom, v ktorom pápež ohlásil túto iniciatívu, bol „Apoštolský list mladým ľuďom celého sveta“ vydaný 31. marca 1985.

Bol prvým pápežom v histórii, ktorý hovoril otvorene a priateľsky o stúpencoch iných náboženstiev. Bol tiež prvým pápežom, ktorý prekročil prah synagógy – v Ríme 13. apríla 1986. 27. októbra 1986 sa v Assisi uskutočnilo medzináboženské modlitebné stretnutie. Na pozvanie Jána Pavla II. do mesta sv Františka prišlo 47 delegácií zastupujúcich kresťanské vyznania a zástupcovia ďalších 13 náboženstiev sa prišli modliť za mier.

Urýchlený proces blahorečenia

Už 13. mája 2005 bolo oznámené rozhodnutie nového pápeža, Benedikta XVI., odchýliť sa od päťročného obdobia vyžadovaného cirkevnými predpismi od smrti danej osoby v prípade Jána Pavla II. a začať jeho proces blahorečenia. Tempo, ktorým sa začal proces blahorečenia, ako aj jeho trvanie – necelé dva roky po jeho otvorení – sú v našej dobe absolútne jedinečné. 1. mája 2011 bol Ján Pavol II. blahorečený a 27. apríla 2014 vyhlásený za svätého.

V liste pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Pavla II. emeritný pápež Benedikt XVI. napísal o svojom predchodcovi: „V Jánovi Pavlovi II. sme všetci videli Božiu moc a dobrotu. V čase, keď Cirkev znova trpí tlakom zla, je to pre nás znakom nádeje a povzbudenia.“

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.