Keď sa však Baerbocková vrátila domov, mačka bola vonku – v jej krajine došlo k (údajnému) pokusu o štátny prevrat zo strany krajne pravicového nacionalistického hnutia “Reichsbuerger”, ktoré popiera existenciu moderného nemeckého štátu a jeho trampoty demokracie.

Reichsbürgeri využívajú prvky antisemitských konšpiračných mýtov, ktoré šírili nacisti, a zaklínajú sa predstavou, že hranice Nemecka by sa mali rozšíriť o územia vo východnej Európe, ktoré boli okupované počas nacistickej nadvlády.

Aktívna prítomnosť pravicových sietí v nemeckých bezpečnostných agentúrach a nemeckých ozbrojených silách je známa už roky. V júli minulého roka vtedajšia ministerka obrany Annegret Krampová-Karrenbauerová rozpustila celú rotu elitných špeciálnych jednotiek nemeckej armády po niekoľkých krajne pravicových incidentoch, pri ktorých sa údajne používal zakázaný Hitlerov pozdrav a na večierkoch sa hrala krajne pravicová hudba.

Je verejným tajomstvom, že stúpenci nacistickej ideológie našli v nemeckej spoločnosti v rokoch po druhej svetovej vojne útočisko.

Extrémistická ideológia a revanšizmus našli v 20. a 30. rokoch 20. storočia v Nemecku úrodnú pôdu. Ak sa hospodárska kríza v Nemecku prehĺbi, podobné podmienky môžu vzniknúť znova. Je isté, že extrémizmus je v Nemecku na vzostupe.

Napriek tomu má väčšina ľudí podozrenie, že zásah proti ríšskym sudcom je do veľkej miery politickým divadlom. Je v Nemecku možný krajne pravicový prevrat – ozbrojené povstanie “s cieľom odstrániť slobodný demokratický základný poriadok” útokom na politikov, vtrhnutím do parlamentných budov, zvrhnutím spolkovej vlády, rozpustením súdnictva a uzurpovaním si armády? Nemožné.

Čo teda pripravuje koaličná vláda pod vedením kancelára Olafa Scholza? Úprimne povedané, vytváranie takýchto konšpiračných mýtov slúži na roztrieštenie politickej mienky, ktorá je proti politike Scholzovej vlády ako snehová guľa. Po druhé, zásah proti ríšskym poslancom môže kaskádovito prerásť do potláčania politickej strany Alternatíva pre demokraciu (AfD), ktorá neustále zlepšuje svoje volebné výsledky a je známa svojím odporom voči EÚ a atlantizmu. Po tretie, je to užitočné rozptýlenie v čase, keď sociálne nepokoje v dôsledku hospodárskej krízy (spätný úder sankcií voči Rusku) môžu vyvolať politické nepokoje. Objavili sa správy, že vláda uviedla policajné sily do stavu pohotovosti.

V článku v časopise Foreign Affairs z minulého týždňa sa Scholz otvorene prihlásil k militarizmu. Napísal: “Nemci majú v úmysle stať sa garantom európskej bezpečnosti… Rozhodujúcou úlohou Nemecka v tejto chvíli je posilniť úlohu jedného z hlavných poskytovateľov bezpečnosti v Európe investovaním do našej armády, posilnením európskeho obranného priemyslu, posilnením našej vojenskej prítomnosti na východnom krídle NATO… Nová úloha Nemecka si bude vyžadovať novú strategickú kultúru a stratégia národnej bezpečnosti, ktorú moja vláda prijme o niekoľko mesiacov, bude túto skutočnosť odrážať…

“Toto rozhodnutie znamená najvýraznejšiu zmenu v nemeckej bezpečnostnej politike od založenia Bundeswehru v roku 1955… Tieto zmeny odrážajú nové zmýšľanie nemeckej spoločnosti… Zeitenwende [tektonický posun] viedol moju vládu aj k prehodnoteniu desaťročia zaužívanej zásady nemeckej politiky v oblasti vývozu zbraní. Dnes po prvýkrát v nedávnej histórii Nemecka dodávame zbrane do vojny, ktorá sa vedie medzi dvoma krajinami… A Nemecko bude naďalej dodržiavať svoj záväzok voči dohodám NATO o zdieľaní jadrových zbraní, a to aj nákupom stíhačiek F-35 s dvojitou schopnosťou…”.

Píše: “Nemecko je pripravené dosiahnuť dohody na udržanie bezpečnosti Ukrajiny ako súčasť potenciálneho povojnového mierového usporiadania. Nebudeme však akceptovať nezákonnú anexiu ukrajinského územia… Na ukončenie tejto vojny musí Rusko stiahnuť svoje vojská.”

Scholz preháňa a prehliada nielen minulú históriu agresie Nemecka vo východnej Európe, ale aj jeho slabiny ako vojenskej mocnosti, keď prezentuje krajinu ako hrádzu proti Rusku. Aj za predpokladu, že Scholz nájde peniaze na takýto ambiciózny program militarizácie, Nemecko by spôsobilo šok v celej Európe, ak by takýto plán uskutočnilo.

Zatiaľ čo sa Nemecko vydáva na túto militaristickú cestu, oddeľuje Francúzsko. Francúzsko-nemecká os bola v posledných desaťročiach oporou európskej politiky. Scholzova iniciatíva Európsky štít neba so14 ďalšími európskymi štátmi o vytvorení spoločného systému protivzdušnej obrany v Európe však vylučuje Francúzsko! V otázkach obrannej techniky sa spolupráca Nemecka s Francúzskom rýchlo dostáva do úzadia.

Paríž je tiež rozrušený, že Scholzova dotácia 200 miliárd eur pre nemecký priemysel bola oznámená bez konzultácie s Francúzskom. Scholzova novembrová návšteva Pekingu, ktorá signalizovala pripravenosť prijať čínske investície, zase ignorovala návrh francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona naplánovať spoločnú francúzsko-nemeckú iniciatívu voči Číne.

To všetko signalizuje ambíciu Berlína prevziať zjednotenie európskeho vedenia do nemeckých rúk, a to tak v politickej, ako aj hospodárskej oblasti. Veľký otáznik visí nad budúcnosťou zmluvy z Aachenu z roku 2018, ktorú podpísali Macron a vtedajšia kancelárka Angela Merkelová. Scholz sa zasadzuje za to, aby Európska únia namiesto jednomyseľnosti prešla na väčšinové hlasovanie. Nemecko ako hospodárska veľmoc disponuje obrovským vplyvom a Scholzov plán je využiť ho na vytvorenie dominantného postavenia krajiny v Európe.

Narazí však na odpor. Maďarsko je proti ďalším sankciám EÚ voči Rusku. Vetovalo snahu Komisie EÚ požičať si peniaze (nahromadiť dlh) na financovanie ochabnutého ukrajinského hospodárstva a na boj proti Rusku. Nedávne vyhlásenie francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, že akákoľvek európska bezpečnostná architektúra by mala “garantovať” záujmy Ruska, tiež zvýrazňuje zlomové línie.

Zaujímavé je, že veto proti členstvu Rumunska a Bulharska v Schengene vyslovili Holandsko a Rakúsko. Argumentom je, že obe krajiny nezaviedli dostatočne spoľahlivé systémy na registráciu utečencov na svojich hraniciach s krajinami mimo EÚ. Utečenecká politika je oblasť, v ktorej je Európa najzraniteľnejšia a ktorá ju najviac rozdeľuje.

Medzitým sa ťažisko európskej politiky a geostratégie v poslednom čase presunulo smerom k “Mitteleurope” – Nemecku a jeho východným susedom -, keďže konflikt na Ukrajine sa zrýchľuje. Zatiaľ čo kedysi bol francúzsko-nemecký tandem motorom európskej integrácie, Paríž a Berlín teraz čelia potrebe hľadať nové oporné body v rámci EÚ, dokonca si vyberajú alternatívnych partnerov.

V nasledujúcom období sa hlavné záujmy Nemecka budú sústreďovať na severovýchodné hranice Európskej únie – Poľsko, pobaltské štáty a Fínsko – čo spolu s pokračujúcou vojenskou pomocou Ukrajine bude znamenať väčšiu “atlanticizáciu” nemeckej stratégie.

Z pohľadu Indie Zeitenwende, o ktorej Scholz hovorí vo svojej eseji, tiež znamená, že prístup Nemecka k indo-pacifickej oblasti bude charakterizovaný neochotou usilovať sa o konfrontáciu s Čínou.