Môj profil 
Predplatné
Ako upozorňuje Pikora, možno dnes pomerne často počuť frázu, že nás v roku 1939 nenapadli Nemci, ale nacisti. Podľa ekonóma ide v tomto prípade o typický jav, keď sa vec vykladá tak, ako sa to hodí tým, ktorí teraz vládnu v spoločnosti.
“Najskôr som si myslel, že tak dejiny niektorí interpretujú preto, že sa jednoducho nehodí, aby niekto tvrdil, že nás v roku 1939 napadol dnešný motor európskej integrácie. Podobne ako sa režimu pred rokom 1989 nehodilo v škole hovoriť, že nás v roku 1968 obsadili spojenci z Varšavskej zmluvy,” všimol si Pikora.
Pokračoval potom tým, že cieľom argumentu o nenápadaní Nemcov je pravdepodobne poukázať na to, že nemôžeme použiť kolektívnu vinu, keďže všetci Nemci neboli nacisti a mnohí z nich bojovala len kvôli tomu, že to bolo nariadené politikmi.
Pikora ale upozorňuje, že to je v skutočnosti realita úplne každej vojny.
“Nenašiel sa snáď v rakúsko-uhorskej armáde Čech, ktorému sa priečilo zabíjať Srbov či Talianov? V každej neprofesionálnej armáde je niekto, kto nechce, ale musí bojovať. Ak by som prijal tento argument, nemohol by som hovoriť o žiadnej národnej armáde. Rakúsko-Uhorsko by potom nebolo ani vo vojne, vo vojne bol len cisár. A tie pomníčky padlých v každej dedine? Tam je kto? Nie je to pohŕdanie padlými, ktorí sa už brániť nemôžu?” pýta sa ekonóm.
Dodáva tak, že prijatie tohto moderného relativizujúceho argumentu by sa teda malo vzťahovať aj na ďalšie problematické otázky, ktoré sa týkajú napríklad toho, či nás v roku 1945 Rusi (Sovieti) neoslobodili, ale naopak dobyli a zabrali.
“Tak kto nás obsadil v roku 1968, ak nemôžem hovoriť o Rusoch, Sovietoch ani ďalších? Komunisti? Spriatelené armády? Chudáci, ktorí museli, pretože dostali rozkaz? Rád by som to pochopil. Ako to dnešní progresivisti myslia? Alebo táto interpretácia platí len pre našich nových bratov na večné časy v rámci EÚ? “Pýta sa Pikora s tým, že podobná relativizácia bude viesť len k cenzurovaniu a zákazu vyučovania nepohodlných častí dejín.
Myslí si tak, že to dokonca dnes nemusí byť ľahké nielen pre učiteľov dejepisu, ale aj biológie.
“Učitelia biológie to asi tiež nemajú ľahké, keď vysvetľujú rozdiel medzi 33. a 34. pohlavím. To, čo sme vždy považovali za jasnú pravdu danú fyzikou či biológiou, o ktorej sa nediskutuje, teraz spoločnosť spochybňuje. Otec nie je muž a matka nie je žena. Dôchodca už nie je zrelý voliť, zatiaľ čo dieťa áno,” čuduje sa Pikora.
Vzdelávanie budúcich generácií
Zdá sa mu dokonca, že toto prepisovanie a relativizovanie dejín prichádza hlavne z vysokých škôl.
“Vidíme to po celom svete. Niekde dávajú dole obrazy belochov, niekde tvrdia, že Churchill bol rasista, hoci vyhral vojnu nad najväčším rasistom v dejinách, inde tvrdia, že stalinizmus mal demokratické prvky. Áno, to tvrdí dekan jednej z pražských fakúlt. Do médií k tomu hrdo vykrikuje, že je postmarxista,” poznamenáva Pikora.
Nerozumie však, prečo táto nálepka má vôbec pozitívnu konotáciu, keď marxizmus s najväčšou pravdepodobnosťou vyprodukoval v minulom storočí viac obetí než fašizmus.
“Keby vyhlasoval, že je napríklad postfašista, tiež by boli všetci pokojní, alebo sme si už tak zvykli na vzchopenie ľavicových extrémistov, že nám to pripadá úplne normálne? A je normálne, že ľudia s takými názormi vzdelávajú budúce generácie? Koho asi budú voliť absolventi týchto škôl platených z našich daní? Stranu českých marxistov? Vážne chcem zo svojich daní platiť niekomu také prínosné vzdelanie?” zaujíma sa ekonóm.
Pre Pikoru tak nie je veľmi pochopiteľné, ako je vôbec možné, aby sa vo verejnom priestore seriózne diskutovalo o tom, či bol stalinizmus demokratický.
Všetko je relatívna
Všíma si ale aj to, že sa tak neprepíšu len dejiny, ale dokonca aj všetky zdroje informácií. Odkazuje v tejto súvislosti na knihu Obchodníci so strachom Vítězslava Kremlíka.
“Ten opisuje, ako aktivisti prepísali tisíce odkazov Wikipédie, čím sa stali administrátormi encyklopédie a vybájil si svoju novú realitu, ktorú následne preberali ďalší a ďalší. A tisíckrát omieľaná lož sa mala stať pravdou …” poznamenáva Pikora.
Ekonóm tak dochádza k záveru, že všetko je dnes relatívne a už sa ničomu nedá veriť.
“Takže sa potom nikto nemôže čudovať, že vojnu vyhral úplne niekto iný, než sa kedysi učilo v škole. Celý život sa tak musíte učiť hovoriť to, čo je práve pravdou. A ja to robiť nehodlám,” uzavrel celú vec český ekonóm Vladimír Pikora.
.JPG)
.jpg)
