Pamätám si, ako ešte v škole upútali moju pozornosť tieto prvé riadky našej ústavy, odvolávajúce sa na „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy“… Boli vtedy hlboké deväťdesiate roky, a naši hurá-patrioti aktívne využívali každú príležitosť, aby „upevňovali korene slovenskej štátnosti“ za pomoci širokého ideologicko-historického inventára. Ako každý voľne prebiehajúci spoločenský proces v sociálnom supersystéme malo aj „uvoľnenie fantázie“ na kultúrno-ideologickom poli svoje pozitíva aj negatíva.

Z tých pozitív spomeniem napríklad publikáciu prvej antológie (súhrnného diela) Ľudovíta Štúra práve v roku 1993, po zrode samostatnej SR. Osoba Ľudovíta Štúra, spolu s cyrilo-metodskou tradíciou, sa stali verejne deklarovanou ideovou a koncepčnou osnovou novodobého Slovenska. Ale čudnou zhodou okolností sú práve tieto dva piliere, politicko-duchovné dedičstvo Štúra a „solúnskych bratov“, ich adekvátne a „pozitivistické“ vnímanie (t.j. také, ktoré je schopné konštruktívne ovplyvňovať proces budovania štátnosti a ideových osnov viacnárodnostného slovenského národa) slabo zakotvené v masovom povedomí Slovákov. Nehľadiac na verejne deklarované úsilie o „kultiváciu a zušľachťovanie“ týchto dvoch pilierov, existenciu istej úzko špecializovanej frakcie akademickej obce, ktorá sa výhradne zaoberá týmito témami, netvoria posledné predmet širokého, permanentného verejného diskurzu, unikajú pozornosti prevažnej väčšiny mladej generácie – a to znamená, aj budúcich občanov podliehajúcich ustanoveniam Ústavy SR.

Vypoviem teraz svoj číro osobný názor a prosil by som možných nesúhlasných či zaujatých čitateľov nehnevať sa na mňa – ale odjakživa som mal pocit, že sa práve tieto dva fenomény profanujú, je o nich „veľa rečí, lež málo pochopenia“, že sa v istom zmysle stávajú tým, čo Štúr opisoval v svojom politickom testamente „Slovanstvo a svet budúcnosti“ ako „premieňajúce sa na prázdny obrad, spoločensky tolerované v rámci dodržovania tradícií, ale nemajúce čo povedať a neprehovárajúce do duší svojich farníkov katolícke náboženstvo Západu“. Tým, že sa Štúr a „solúnski bratia“ pomaly premieňajú na permanentnú, no pozbavenú „modernistickej aktualizácie“, istého súčasného drive-u, komponentu spoločenského života, súc zahalené navyše závojom politickej posvätnosti (priame odkazy v Ústave), stávajú sa zároveň nástrojom v rukách politických manipulátorov, ktorých ciele sú bezpochyby na míle vzdialené tomu, o čom pravdepodobne sníval Štúr či kázali „solúnski bratia“. Adekvátnemu masovému pochopeniu celej veľkosti štúrovského odkazu bránila za „císaře pána“ Budapešť, neskôr Praha, keďže Štúr bol všetko, len nie čechoslovakistom a ostro kritizoval svojich českých súčasníkov, vrátane tamojších velikánov obrodeneckého hnutia. Nepriazeň, ktorú k slovenskému „Otcovi národa“ (a otcom je práve on, a nie Ján Hlinka) prechovávali komunisti, ako aj príčina relatívnej „nedostupnosti“ jeho politicko-filozofických traktátov masovému čitateľovi, sa stáva zrejmou, keď si prečítame, čo Štúr tvrdil o ideoloógii Fourriera, Babeufa a Proudhona:

„…Náboženstvo, na vykorenenie ktorého je v skutočnosti orientovaný Západ, nie je ničím iným, než kresťanstvom samotným. Jeho „odpratanie na smetisko dejín“ pateticky predpovedajú socialisti a komunisti, sekty Marxa a ich početní pomocníci…“ (zachycujete analógie s dneškom, kedy sa celá EU nechala vyfotiť vo fake-ovej photoshow, ktorou chceli vyjadriť úctu k Charlie Hebdo – zjavným kresťanofóbom, islamofóbom, bohorúhačom a satanistom? – pozn.aut.)

„…Azda sa od čias kresťanstva zjavilo niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, než je ľudský vzťah k Bohu a všetkým jeho blížnym?..“

„…Nech by sa akokoľvek komunizmus snažil, predstierajúc nacielenosť na získanie ľudských práv, nemá poňatia o ľudstve, ponižuje ho a, vinou priviazanosti k prakticky neuskutočniteľným projektom, patrí k najdivokejším výmyslom ľudského mozgu…“

A napriek tomu, že politicko-filozofické dedičstvo Štúra bolo nedávno znovuoživené vďaka oslavám 200. výročia jeho narodenia a širokej dostupnosti jeho predtým masovo nepublikovaných prác na internete, zostáva cyrilo-metodská komponenta doteraz nedotknutou, inertnou dogmou, posvätenou autoritou Vatikánu a trnavského arcibiskupstva (viď Univerzita Cyrila a Metoda v Trnave – pozn. Aut.).

Zároveň ma na preambule našej Ústavy vždy zarážalo (a nechápem, prečo sa to akoby schválne nerozoberá), že sa tam spomína „národ slovenský“. Ani dnes, po 23 rokoch nie je súdržnosť a budúcnosť „slovenského národa“ istá, avšak na rok 1993 to bolo dosť odvážne tvrdenie. Každopádne, učiteľka nám v škole na hodine NOS-ky onehdá zdôraznila, že v predmetnom riadku je napísané „národ slovenský“ namiesto „občania slovenskí“ preto, lebo sa hovorí o väčšinovom obyvateľstve Slovenska „slovenskej národnosti“. Už vtedy ma napadlo, že prečo Preambula našej Ústavy nie je sformulovaná tak, aby vyhovovala a zahŕňala všetkých bez výnimky občanov, nie len tých „slovenskej národnosti“. Obzvlášť, ak práve pôvodne ne-slovenskí (maďarskí, poľskí, rusínski, ruskí, ukrajinskí, českí, rómski) občania nemusia práve byť zástancami „veľkomoravských“ a „cyrilometodských hodnôt“, spomínaných v preambule… Veď jednoducho povedané, na rozdiel od slovenského „etnosu“, ktorý skutočne je majoritným a štátotvorným v našej krajine, existuje pojem slovenský národ, t.j. moderná forma politickej existencie a spolunažívania spoločnosti všetkých bez výnimky občanov Slovenskej republiky, ktorí požívajú jej práva a plnia si svoje občianske povinnosti. V Preambule k slovenskej Ústave však to vyzerá, akoby sa medzi národ mohli rátať len tí, ktorí vyznávajú „veľkomoravské hodnoty“. A pritom stačilo len použiť neutrálne „občania“ SR. Z tohto dôvodu je obsiahnuté v ústave nevyhnutné vysvetliť do konca, aby sme vedeli, aký údel nám možno chystajú duchovní otcovia „veľkomoravského“ rozmeru slovenskej Ústavy. VIAC O POROVNANI ROSSIJSKIJ NAROD / MNOGO NACIONAL’NOSTEJ – ODNA POLITICHESKAJA OBS’CHNOST‘ – NAROD.

Z Preambuly nadobúdame dojem, že je písaná akoby pre „slovenských“ Slovákov, ktorých Preambula priamo stotožňuje so slovenským národom, čo je zjavná nadsádzka. Obzvlášť, ak uvážime, že napríklad „maďarskí“ Slováci, takí istí občania SR ako ostatní, svoje „pokresťančenie“ odvodzujú od svätého Štefana a nemajú, aspoň podľa oficiálnej histórie, dôvod prechovávať vrelé city voči Veľkej Morave, ktorej sa ich predkovia zmocnili pri ťažení do Európy, resp. počas „nadobudnutia“ či „získania Vlasti“, ako sa v maďarskej historiografii zvykne označovať príchod starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Z pohľadu oficiálnej histórie teda v sebe text preambuly obsahuje zjavné protirečenie – nezodpovedá ideovo-koncepčnej orientácii, takpovediac, „maďarských“ Slovákov, hlásiacich sa k svätoštefanskej tradícii. Tým, že je preambula písaná v mene „slovenských“ Slovákov, vyznávajúcich „svoje slovenské“ – cyrilometodské a veľkomoravské – tradície, je do nášho politického života prinášaný konfliktogénny potenciál, ktorý môže byť v budúcnosti inštrumentalizovaný na privodenie istej futuro-archaizácie regiónu. Preto, ak už naši „otcovia Ústavy“ všetkých občanov SR obligatórne podpisujú pod jednanie a sebaidentifikovanie sa „v zmysle cyrilometodského kultúrneho dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy“, mali by s nami byť do konca úprimní. A ak takí k sebe budeme a otvorene si položíme otázku, čože je to za „historický odkaz a duchovné dedičstvo“, mnohí sa bezpochyby dostanú do rozpakov.

Ba čo viac, jednotlivé pokusy bárs aj najvyšších úradných činiteľov prilákať pozornosť a oživiť ono „dedičstvo“ sú častokrát našimi „slovenskými“ médiami nevyberavo zosmiešňované, znevažované, cielene a bezostyšne diskreditované. Akoby Veľká Morava a kráľ Svätopluk boli niekomu z našich transatlantických patrónov tŕňom v oku.

Ten istý ústavný činiteľ však veľmi obratne apeloval na „veľkomoravský historický odkaz“ v prejave v nitrianskom arcibiskupstve, a v prítomnosti samotného doyena bratislavského diplomatického zboru, pápežského nuncia na Slovensku, hovoril o inštitucionalizovaných vzťahoch s Vatikánom už od 9 st.n.l. Táto problematika je teda nanajvýš politicky háklivá, nebezpečná, ale aj skrývajúca nebývalé perspektívy. Potvrdzuje to aj nedávna návšteva novozvoleného predsedu NR SR A. Danka a podpredsedu B. Bugára u pápeža Františka, a následná vatikánska recepcia pri príležitosti štátneho sviatku SR – dňa svätých Cyrila a Metoda, ktorá sa pre vysokých slovenských hostí konala  už v dvojtýždennom predstihu (!). Navyše Slovenská republika preberá predsedníctvo v EU 1. júla, a 5. júla Slovensko slávi deň sv. Cyrila a Metoda. Ako ukážeme nižšie, sú tieto dve udalosti navzájom prepojené oveľa intenzívnejšie, než sa zdá na prvý pohľad. Predbiehajúc udalosti povieme len, že ide o hru na úrovni symboliky, zrozumiteľnej len tým, ktorí vedia, kto v skutočnosti boli svätí Cyril a Metod. Príbeh o slovanských apoštoloch je totiž najdôležitejším elementom psycho-egregoriálnej matrice, ktorá na konceptuálne-svetonázorovej úrovni stelesňuje „koncepčnú“, t.j. svetonázorovú nadvládu Vatikánu nad Slovenskom a západnými Slovanmi vo všeobecnosti. Skutočnosť, že SR preberá predsedníctvo nad EU práve na pozadí „cyrilo-metodského“ sviatku, môže symbolizovať, že nastávajúca predsednícka krajina EU sa sotva zmôže na samostatnú politiku, keď nie je ideologicky ani historicky „suverénna“, kompetentná ani sebestačná.

Vráťme sa však k ústave… Ak nás už všetkých podpisujú pod „cyrilometodské dedičstvo“ v prakticky treťom riadku Preambuly, asi je vhodné, aby sme ako občania vedeli, o čo sa v skutočnosti jedná. Tak ako sme v minulom roku spoznávali Štúra nielen cez Správy RTVS a fanfáry oficiálnych „spomienkových“ ceremónií na námestiach, ale aj cez čítanie a vnímanie toho, čo tento velikán slovenského národa písal, na čo myslel a čím žil, tak aj v prípade „cyrilometodského duchovného dedičstva“, ktorého 1150. výročie sme si pripomenuli roku 2013, nebude na škodu „trošku rozšíriť svoj horizont chápania“, pretože, ako hovorí jedna ruská múdrosť – „Každý v rámci svojho chápania pracuje pre seba, a v rámci svojho ne-chápania pre toho, kto chápe viac, ako on“…

Keďže sa tunajšia komunita v poslednej dobe zoširoka rozhovorila o neuveriteľnej podobnosti toho, čo sa deje v súčasnom svete, s obrazmi z filmu Matrix, doplním, že ak pod ovládaním, resp. riadením rozumieme štruktúrny/neštruktúrny spôsob vykonávania moci nad konkrétnym spoločenstvom ľudí regionálnej, nadnárodnej a globálnej úrovne, potom moc podľa jej efektivity členíme na tzv. „stupne priority riadenia“:

– vojenské, ekonomické……….štruktúrne/operatívne priority riadenia, t.j. (armáda, ekonomika)……. operatívne, ale v dlhodobom horizonte najmenej účinné;

– neštruktúrne/neoperatívne priority riadenia, t.j. všeobecne uznávaná faktológia vied, náboženstiev, svetských ideológie a technológie, všeobecne uznávaná chronológia a história ľudstva, a nakoniec najsilnejšia úroveň – konceptuálna (čo je dobré a čo zlé…).

Rebríček „priorít riadenia“ teda vyzerá nasledovne:

1. svetonázorovo-koncepčná;

2. historicko-chronologická;

3. faktologicko-metodologická;

4. ekonomicko-finančná;

5. genocidálna (…..);

6. vojenská.

Ako vidíme, história a chronológia sú druhou prioritou riadenia, a preto znenie, výklad a interpretácia našich dejín je jedným z najúčinnejších nástrojov ovládania. V tomto zmysle napríklad nami spomínaný prejav R. Fica v nitrianskom arcibiskupstve v prítomnosti pápežského nuncia má väčší význam, než jeho jednačky s bábkami z NATO.  Rovnako aj Vatikán prostredníctvom svojho zastúpenia na Slovensku a predovšetkým cez monopol nad výkladom histórie (a v nijakej inej oblasti to nie je zreteľnejšie, než v problematike Cyrila a Metoda…) uskutočňuje nad nami a „hlásiacimi sa k cyrilometodskej tradícii“ väčšiu a efektívnejšiu moc, než NATO so všetkými jeho nastrčenými neziskovkami, kyjevskými koláčmi od Nulandovej, Hríbmi a Smatanou a inými fast-food materiálmi rýchlej spotreby. A hoci si to možno väčšina z nás nepripúšťa, práve historické dogmy, s ktorými sme sa zoznámili v škole a vnímali skrz „posvätenú autoritu“ akademických kruhov, v značnej miere formujú našu identitu. Psychológia a identita však podlieha zmenám v čase, a momentálne sme svedkami enormnej energetizácie slovenského informačného poľa rôzneho druhu špekuláciami, navodenia atmosféry podozrievavosti, netolerancie  iných názorov zo strany mainstreamu, na druhej strane však zároveň sa prebúdza k aktívnemu „informačnému pôsobeniu“ širšia internetová obec a slovenský segment siete sa obohacuje o svieže a úprimné info. Môžete mi veriť, že ak by na mňa netlačil čas, neuverejnil by som nasledujúcu štúdiu inak, než v knižnej forme.

História „svätých bratov“ Konštantína (Cyrila) a Metoda vábila rozum a predstavivosť mnohých slovanských mysliteľov a dejateľov národno-obrodeneckého hnutia, myšlienka mala v sebe veľký zjednocovací potenciál, viedla akoby k stredobodu podvedomého stotožnenia sa s akýmsi prehistorickým spoločenstvom jednotného jazyka a jednotnej viery Slovanov.

Je známe, že Konštantín a Metod počas prípravy a výkonu svojej misijnej cesty k Moravanom spolu s učeníkmi preložili Sväté Písmo, údajne zo starogréčtiny do staroslovanského jazyka pomocou hlaholického písma. Údajne práve hlaholika bola prvým písmom Slovanov. Slavisti z rôznych (aj západných krajín) sa však nezhodujú hneď v niekoľkých principiálnych aspektoch „cyrilometodského duchovného dedičstva“, v dôsledku čoho je namieste povedať, že dnes neexistuje v tejto otázke strohý vedecký konsenzus. Skôr naopak, tradičný výklad histórie života „svätých bratov“ oplýva mnohými neznámymi, záhadami a protirečeniami.

Napríklad, okrem bulharskej školy slavistov existovala aj česká škola (spomedzi jej zakladateľov – P.J. Šafárik), zastávajúca v otázke „solúnskych bratov“ názor, že použili pri zostavení hlaholiky len jedno z mnohých regionálnych nárečí staroslovanského jazyka, a že údajne ich bulharskí učenci pri zostavovaní „Života Konštantína“ a „Života Metoda“ (ďalej „Životov“) vychádzali z bulharocentrickosti svojho svetonázoru a náboženskej indoktrinácie. Západoslovanská škola zastáva názor, že Konštantín a Metod použili moravanské nárečie, avšak protirečí to svedectvám, že „solúnski bratia“ už v momente príchodu na Veľkú Moravu mali vyhotovené preklady niektorých kníh Písma. Nie je teda jednoznačne jasné,  aký jazyk poslúžil originálom pre zostavenie hlaholiky a preklad Písma Svätého –  či moravanský, či bulharský alebo solúnsky dialekt „jednotného staroslovanského jazyka“…

Práve s hlaholikou ako prvým slovanským písmom je dnes spojených snáď najviac „bielych dier“… Prakticky absentujú verejne dostupné písomné pamiatky v hlaholike, a tie existujúce sú s dôkladnosťou vlastnou Vatikánskym archívom starostlivo uchovávané v „dôveryhodných“ rukách štátnych a cirkevných inštitúcií, nevynímajúc ani súkromné nadácie a fondy. Naviac prakticky niet špecialistov, ktorí by vedeli verejne vysvetliť, akým spôsobom konkrétne písomné pamiatky, ležiace v osnove literárnej „cyrilometodskej“ tradície (Proglas, Životy…), boli „dešifrované“ a tak implementované do úradne schváleného znenia školských účebníc. Keď autor štúdie svojho času cestoval cez francúzsku Remeš, zastavil sa v tamojšej korunovačnej katedrále francúzskych kráľov, súc uchvátený predovšetkým otvoreným umeleckým stotožnením „francúzskych“ kráľov s kráľmi „starovekej“ Judey na chrámovom portiku.

Stupeň identickosti biblickej a stredovekej tematiky, zobrazenej v Remešskom chráme, je vskutku zarážajúci. Naviac je pre nás, hlásiacich sa k „duchovnému dedičstvu a historickému odkazu“, a naše dejiny Remeš dôležitá tým, že sa tam uschovávala hlaholická staroslovanská „Biblia“ , na ktorú skladali sľub les rois de la belle France… Teda, aspoň som si to myslel. Po viacerých neplodných rozhovoroch s miestnymi guides a doinformovaní sa z wifiny lokálnej predajne šampanského (Remeš je v provincii Champagne) sa zistilo, že spomínaná relikvia sa nachádza v miestnom centre Carnegie. Ukázalo sa, že Carnegie Foundation venovala po Prvej svetovej vojne mimoriadne sumy na obnovu Remešskej katedrály (kam sa hrabe parížsky Notre-Dame…!), ktorá utŕžila seriózne škody počas nemeckého bombardovania. A už pred Druhou svetovou vojnou sa preukázateľne hlaholická „Biblia“ (pravdepodobne len vybrané málopočetné knihy Starého Zákona, Evanjeliá, Žalmy a nejaké katechické spisy) nachádzala „v opatere“ spomínanej Foundation. Necítil som sa síce ako Robert Langdon, keď som sa vyzbrojený novou informáciou vydal smerom k rozpoloženej vľavo od katedrály sférickej stavbe, ktorú som si hneď bol oškatuľkoval ako „zjavne a bezalternatívne slobodomurársku“, ale možné očakávania a Fortsetzung dieser herrlichen Geschichte sa čoskoro vyparili, akonáhle som zistil, že napriek „oficiálnym“ otváracím hodinám je na dverách zámka, a celá budova akoby zjavne zanedbaná a ponorená do tieňa stromov. Žiadny zvonček, nič…

Nerobím okolo toho hluk len tak pre nič za nič. Vec sa má tak, že spôsob, akým je nám prezentovaná úloha a význam prvého písma Slovanov v dejinách, je nanajvýš skreslený a vyžaduje už len z pocitu ukrivdenosti v národnom cítení, resp. „duchovnom dedičstve a historickom odkaze“, kardinálnu nápravu. Hovoria nám, že hlaholiku vynašli „solúnski bratia“, písali v nej a prekladali, učili ju svojich učeníkov, ktorí neskôr, po vyhnaní z Moravy do Bulharska, ju prispôsobili ďalším slovanským jazykom. Údajne už zanedlho po misii „solúnskych bratov“, v X. st.n.l. a neskôr po intronizácii Arpádovcov vo „vyspelom stredoveku“ sa hlaholika nepoužívala, súc vytesnená latinčinou, nemčinou a i. Ale na doleuvedenej mape Gottfrieda Hensela „Europa polyglotta“  orientačne zo XVII. storočia jasne vidíme, ako je autorom pri použití lokálnych jazykov a písiem v každej krajine vygravírovaný text miestneho znenia prvých veršov „Otčenáša“.

A veľactený G. Hensel sa bezpochyby pri svojej tvorbe snažil zachytiť jemu súčasné reálie, aby mal jeho výtvor aj reálnu hodnotu. A vidíme, že hlaholika pod názvom Lingua Glagolitica Illyrica bola v XVII. storočí (!!!) rozšírená v celom obrovskom „lingvistickom“ pásme východnej Európy s názvom Illyrico-Sclavonica. Ba čo viac, je dokonca aj dešifrovaná, pričom vidíme, že hlaholika sedemnásteho storočia  obsahuje cca. 3 hlásky-písmená, ktoré majú aktuálny význam aj v ruštine, totiž [:sh] a [:f/ph] a hneď prvé v rade, ponášajúci sa na staroruské „a“ znak… Hneď pod hlaholikou je znázornená etruština, a na mape zachytený jej etnonym na zodpovedajúcom mieste v Taliansku. Naviac si dovolím ešte upriamiť pozornosť čitateľa na hlaholické nápisy na chráme sv. Víta na Pražskom hrade, ktorý sám osebe je neskorostredoveká stavba. Vidíme na týchto príkladoch, že hlaholika bola používaným a dlho jestvovavším (odvážime sa tvrdiť, že predovšetkým na našom území) stredovekým písmom ešte v XVII., možno aj XVIII.storočí), a že zjavne muselo dojsť k nejakej masovej čistke hlaholických dokumentov a písomností, ak dnes nie sú posledné vystavené v každom regionálnom vlastivednom múzeu Slovenska…

Taktiež nie je úplne jasné, akej boli „solúnski bratia“ národnosti, ak môžeme o takej vôbec hovoriť v tých dávnych časoch. Jedni tvrdia, že Konštantín bol Grékom, iní hovoria, že po matke Slovanke bol Slovan a naučil sa v mladosti miestny solúnsky dialekt. Ako to často býva vo svete prechodných pojmov, pravdu majú všetci a nikto. Korenie celej veci dodáva skutočnosť, že podľa serióznych svedectiev samotných byzanstkých cisárov, napr. Konštantína Porfyrogenneta (De administrando imperio) alebo patriarcha Fotia, súčasníka Konštantína, Byzanc (Grécko) toho času alebo už bola značne osídlená Slovanmi, alebo vystavená ich častým výbojom.

Z akéhosi dôvodu väčšina historikov tento fakt ignoruje, nasledujúc v svojej inertnej pedantickosti svojich nemeckých predchodcov, ktorí ešte v XIX. storočí (epocha inštitucionalizácie tradičnej histórie ako vedy) spomínali, že podľa niektorých byzantských kronikárov bol dokonca sám slávny cisár Justinián Slovanom, hoci ihneď nato zatracovali tieto svedectvá ako a priori omylné fantázie dezorientovaných stredovekých historikov. A hoci súčasní akademickí historici veľmi neobľubujú diskutovať na tému možného Konštantínova „Slovanstva“, otázka zostáva otvorená.

V skutočnosti na úsvite stredoveku nemohlo jestvovať Grécko ani Gréci v súčasnom zmysle toho slova. Taktiež bol neznámy termín „Byzanc“. „Byzantská ríša“ v podstate znamená Bis + Antic, čiže „druhá antická“ ríša. Svedčí to o tom, že tento názov bol vymyslený oveľa neskôr, než existoval jej skutočný historický prototyp, pravdepodobne v období XVII. storočia, kedy jezuitskí historici a chronológovia „organizovali“ históriu, častokrát pridávajúc á l’impromptu do originálneho tkaniva skutočných dejín frivolne storočia a tisícročia podľa toho, ako to vyhovovalo ich záujmom a zodpovedalo technologickej úrovni doby, v súlade s teologickou indoktrináciou a matnými chronologickými vedomosťami, zväčša dopĺňanými o „redakčné doplnenia“ (skrátka – svojvoľné fantazírovanie a „historizovanie“ autorov) ich autorov (chronologicko-historická priorita riadenia). Ríša, ktorú dnes voláme Byzantskou, sa volala Rímskou (Romejskou) ríšou a jej hlavné mesto bolo v Konštantínopole-Carihrade-Ríme na Bospore. Toto mesto zohralo kľúčovú úlohu v dejinách ľudstva, a zanechalo stopy v mnohých historických a literárnych prameňoch pod rôznymi názvami. V skutočnosti je dnešný Istabul opísaný v dejinách aj ako Homérova Trója a novozákonný biblický Jeruzalem. Predchádzajúc pokračovanie našej štúdie si dovolíme obrátiť Vašu pozornosť na pozoruhodnú podobizeň vyobrazení Konštantínopolu a Jeruzalema v Norimberskej kronike Hartmanna Schedela.

Stanislav Slabeycius

Druhú časť článku si môžete prečítať TU