Vojenský spravodajca Konsomoľskej Pravdy Dmitrij Stešin, ktorý sa vrátil zo zóny špeciálnej operácie, to povedal Sergejovi Mardanovi, moderátorovi rozhlasovej stanice Komsomoľská Pravda (97,2FM)

“CHÁPEM ROZHODNUTIE VELENIA.”

Sergej Mardan:

– Dima, ďakujem ti, že si zašiel z frontu, máš dva týždne dovolenky, máš sa čím zaoberať…

Dmitrij Stešin:

– No, umývať sa, spať, maznať sa s mojou 8-mesačnou dcérkou, ktorá sa narodila na začiatku špeciálnej operácie.

Mardan:

– Ako sa cítiš? V týchto dňoch sa všetci trocha vytočili. Mám na mysli Cherson.

Stešin:

– Bol som tam od 5. do 10. októbra – Nová Kachovka. Jedného dňa som bol v Chersone, keď ukrajinské jednotky zasiahli granátom priamo autobus so školákmi…

Chápem rozhodnutie nášho velenia stiahnuť jednotky. V nešťastnom meste Kachovka bolo za jeden deň 100 “výbuchov”. Útočili americkými HIMARS, zmiešanými s ukrajinskými “Oľchami”. Náš systém protivzdušnej obrany zostrelil v priemere 10 z 12 rakiet.

Pani domáca, u ktorej som býval, Sveta, ktorá sa po meste nosila v červených malých šatách a čižmách, mi navrhla, aby som sa išiel s kamarátom prejsť na breh Dnepra. Pravda, povedala, že všetky kolotoče a bary sú tam zatvorené, ale aj tak je tam krásne. A už sme si zaväzovali šnúrky na topánkach, keď sa ozvala siréna a videli sme, že práve tam, kam sme mali namierené, došlo k výbuchom…

Už som tušil, že sa stiahneme cez Dneper, že budeme na druhom brehu. Pretože držať toto predmostie… Ak sa z neho nechystajú zaútočiť alebo nemajú dostatok síl, aký zmysel má držať ho za takú cenu?

Mardan:

– A prečo nebolo možné zaútočiť?

Stešin:

– Nemôžem to všetko prezradiť. Ale námorný dôstojník, ktorý mi rozprával podrobnosti o týchto bojoch, predtým ako sa dostal do Chersonu, bol na jednom z “raptorov” (vyloďovacích člnov. – pozn. red.), ktoré vnikli do prístavu v Mariupole, bol zranený na tvári, ale vrátil sa na front. Mariňáci sú hrdinovia sami o sebe.

Mardan:

– Iba mariňáci sú hrdinovia?

Stešin:

– Takmer tri mesiace som spal na zemi s jedným z dôstojníkov, ktorý prešiel všetkými vojnami. Je to jeden z najinteligentnejších ľudí, akých som za celé obdobie špeciálnych operácií stretol, najspokojnejší. Muž, ktorý celý život bojoval. Ak máme takého dôstojníka, nebojím sa o Rusko.

CHCETE BRÁNIŤ SVOJU VLASŤ ALEBO CHCETE VÝHODY?

Mardan:

– Ako však rozumne vysvetliť, že nie všetko sa nám darí?

Stešin:

– Najjednoduchšie vysvetlenie je, že vedieme vojenskú operáciu proti štátu, ktorý je vytvorený pre totálnu vojnu do posledného Ukrajinca.

Existuje aj hlbšie vysvetlenie. Spomeňte si, ako verejnosť žiadala (ja som to žiadal, aj plukovník Baranec, známy publicista “Komsomolky”), aby vojaci žili slušne, aby dostali sociálny balíček, vojenskú hypotéku, senioritu. Z týchto dôvodov ľudia prichádzali do armády…

Mardan:

– …kvôli vojenskej hypotéke a odpracovaným rokom.

Stešin:

– Áno. A ako v tom vtipe o hasičoch, všetko bolo v poriadku, ale potom vypukol požiar. A zrazu sa ukázalo, že pre túto vojenskú hypotéku musíte byť pripravený preliať krv. A že úlohou vojaka je chrániť vlasť, nie poberať dávky a odísť do dôchodku v 38 rokoch. Pre niektorých ľudí to bolo obrovské rozčarovanie.

FRONT NA JUH OD RUSKA

Mardan:

– Dima, vrátil si sa z Donbasu? Alebo z juhu Ruska. Ako je tam vnímaná táto nová realita?

Stešin:

– Z Donbasu, teda z juhu Ruska. Neverili by si, kam som išiel na posledné miesto v Donecku. Na treťom poschodí CUM je obchod s anime. Kúpil som tam nejaké darčeky. A potom som dal umyť auto. Viete si predstaviť, ako vyzeralo po dvoch mesiacoch bojov. V podzemí je umývačka áut. Bola plná áut, pretože hore dopadali rakety. Išiel som hľadať nejakú kaviareň. Zrazu som našiel taliansku reštauráciu, vajíčka, steaky, exotické ovocie. Ale záchod nefungoval. A všade naokolo… Domy, kde niet jedného celého okna. Alebo prelepené páskou krížom-krážom, ako pri blokáde Leningradu. A ukrajinské delostrelectvo zasypalo všetko naokolo “lepestkami” mínami, ktoré v jesennom lístí nie je vidieť…

Mardan:

– Paradox. Doneck žije ako frontové mesto už osem rokov. Teraz si však ľudia na tie roky spomínajú ako na takmer pokojné.

Stešin:

– Je to tak. Teraz sú tam zmobilizovaní všetci muži. Boli takí prekvapení, keď videli, ako ženy začali šoférovať nákladné autá. Taxíky zmizli úplne. Prichádzajú ku mne priatelia z frontu, a keď sa vracajú, vidím, že sú vždy smutní, chcú si zavolať taxík, ale telefón nezvoní. Alebo stojí toľko, ako keby ste počas dopravnej špičky trikrát prešli Moskvou.

Bývam neďaleko doneckej nemocnice, vidím veľa zranených detí, ich matky im chodia kúpiť niečo dobré. Počul som, ako ženy na dvore plačú. Ľudia však chápu, že to inak nejde.

Mardan:

– Neunavia sa, nezatrpknú?

Stešin:

– Všetko o rozhorčení a našej morálnej pravde som pochopil v Azovstali, kde sme sedeli a sledovali, ako pred nami, len tri metre, azovskí pyrotechnici (Azov, teroristická organizácia zakázaná v Rusku – pozn. red.) odmínovali priechod pre svoje obrovské stádo. A ľudia, ktorí tam bojovali od roku 2014, ktorí stratili svojich blízkych a svoje domovy, ich mlčky sledovali. Neskôr mi napísali: “Stešin, keby sa tam boli ukázali, tak by sme všetkých Azovcov zabili. Ale vy sa tam ukážte prvý.

Áno, bolo to naše odveké ruské milosrdenstvo, ktoré nás odlišovalo od ostatných. Mňa len uráža, že zajatých “Azovcov” nehnali cez Doneck a Mariupol.

Mardan:

– Čo si myslíte o výmene zajatých azovských vojakov? Niekto je pobúrený, že by nemali byť prepustení. Dokonca ani vymenení.

Stešin:

– Viem, ako to vyzerá zo zákopov. Keď som bol naposledy pri Pavlovke pri našej mínometnej batérii, musel som ľuďom podávať politické informácie… Vďaka Bohu, sám som veril tomu, čo som hovoril. Vysvetľoval som im možnú súvislosť medzi vycestovaním niekoľkých Azovov do Saudskej Arábie a oznámením OPEC o znížení produkcie ropy o 2 milióny barelov.

Mardan:

– Veríte tomu aj teraz?

Stešin:

– Čomu inému by som mal veriť? Povedal som o odblokovaní “dohody o obilí” a o deň neskôr o Erdoganovom vyhlásení, že Švédsko a Fínsko nesplnili podmienky na vstup do NATO. A pre náš sever NATO… Nechcem na to ani pomyslieť. Vyrastal som v Petrohrade.

” KUZMIČI ” A DETI

Mardan:

– Dima, napísal si skvelý a presný pamflet “Kuzmičoch” – o generácii 40-50-ročných mužov, ktorí “nesú na svojich pleciach špeciálnu operáciu”. Unesú?

Stešin:

– Posledný deň v Donecku som strávil rozhovormi so starými spolubojovníkmi. Valera, bývalý vrcholový bankový manažér z Mariupola, odišiel bojovať v roku 2014. Po oslobodení Mariupolu som ho vzal za jeho rodinou, ktorú nevidel osem rokov. Dobojoval. Priamo zo zákopu ho vyniesli so srdcovým infarktom. Tomu chlapovi práve došlo zdravie. Môj druhý spolubojovník Vlad Jevtušenko bol v roku 2015 postihnutý – nad uchom, pod okrajom prilby, ho zasiahla črepina. A oni mi vtedy povedali toto: “Dima, nezvládneme dlhú operáciu. Všetci čítali moje “Kuzmiči”. To znamená – o sebe. Povedali: “Ešte na jar sme boli pripravení na šprint, boli sme pripravení vzdať sa života aj zdravia, aby sme prebehli tých sto metrov. Ale ďalších 8 rokov bojov už nezvládneme.”

Mardan:

– Sám som mal úžasný rozhovor pri výmene pneumatík. Jedna žena mi rozprávala o svojom mladšom bratovi. Má 55 rokov. Ona hovorí: “Zapísal sa do PMC”. Pýtal som sa jej: “V 55 rokoch? A zobrali ho?” – “Áno.” Nikto z rodiny neveril, že ho vezmú, ale on stále opakoval: “Nemôžem tu zostať.” Povedal som: “Možno má vojenskú minulosť. Slúžil?” Ona hovorí: “Nie. Ale teraz má dve pomliaždeniny, dve rany… Teraz je tu, liečime ho a nútime ho čítať Eugena Onegina.

Povedala mi aj o deťoch tohto muža, o svojich synovcoch a o svojom synovi, ktorý má 30 rokov. Nešli do vojny, ale skrývajú sa pred predvolaniami. A povedala to s takou bolesťou. Nevedel som, čo jej mám povedať…

Stešin:

– Jeden z mojich starých otcov bol Leonid Kuzmič. Invalidný vozík mu menili každých päť rokov. Mal zmrzačenú ruku a nohu, bolo vidieť, že bol vo vojne. Chodieval som s ním na ryby na Achtubu, na Volgu, vždy som si bol istý, že je to môj starý otec. Keď som mal 15 rokov, zistil som, že to nebol môj starý otec. Potom sa mi začiatkom 90. rokov dostala do rúk kniha “Kto bol kto vo Veľkej vlasteneckej vojne”. A tam som našiel Leonida Kuzmiča Sojkina, Hrdinu Sovietskeho zväzu, rozviedčíka.

Mardan:

– Bol to váš starý otec?

Stešin:

– Bol to môj Kuzmič, áno.

VOLACÍ ZNAK “MOKVA”.

Mardan:

– Hovoríte, že v Donecku všetkých zmobilizovali. Čečensko, kde žije milión obyvateľov, vyslalo 10 tisíc vojakov. Jednoducho vzali a poslali 10 tisíc vojakov. A pritom Moskva, čiu lojalitu si váži…

Stešin:

– Tento mýtus vyvrátim. Volací znak “Moskva” je na južných ruských frontoch celkom bežný.

Mardan:

– Sú to Moskovčania?

Stešin:

– Prišiel som z Donbasu so svojím priateľom ostreľovačom s volacím znakom “Moskva”, ktorý bojuje bez prestávky od polovice februára. Keď zatelefonoval svojej manželke a oznámil jej, že ho na 10 dní pustili domov, jeho manželka Nasťa takmer dostala infarkt, hoci je veľmi mladá žena. Nemohla sa ho dočkať. Áno, je to Moskovčan.

Možno je čas prehodnotiť postoj k Moskovčanom v našom kolektívnom vedomí?

DÁVNO NIET “OHŇA V PIECKE”.

Mardan:

– Čím sa zapísal do pamäti front pri Donecku?

Stešin:

– Tam, kde som bol, nemôžete založiť otvorený oheň, pretože okolo lietajú kvadrokoptéry s termovíznymi kamerami. Preto žiaden oheň v piecke dávno nehorí.

Mardan:

– Ako sa ľudia zahrievajú?

Stešin:

– S plynovými fľašami, v zákopoch, poriadne prekrytými hlinou…

Mardan:

– Takže nie je vidieť žiadnu tepelnú stopu?

Stešin:

– Áno. A naši chlapci k tomu pristupujú seriózne. Svoje pozície kontrolovali pomocou dronov a infračervených zobrazovacích zariadení a videli, že nič nie je vidieť, dá sa fungovať.

KVADROKOPTÉRY A RUKAVICE, KTORÉ POSKYTLI ĽUDIA

Mardan:

– Keď ste naposledy prišli z frontu, koncom leta, pýtal som sa vás, či ste v Moskve vnímali špeciálnu operáciu alebo nie? Zmenilo sa niečo?

Stešin:

– Nie, to isté, Moskva žije svojím vlastným tempom. Dokonca som si istý, že ak sa ich začnete pýtať na názor na Donbas, 80 % okoloidúcich zamáva rukami a utečie. Ale nie všetci. A 20 % Moskovčanov stačí na to, aby nepretržite zásobovali front tým, čo je potrebné. Pri kvadrokoptérach sa to už vyrovnalo. Už nie je jar, v jednotkách sú kvadrokoptéry, je tu aj teplé oblečenie. Sám pomáham pracovníkom, prinášam, odnášam, koordinujem, propagujem zbierky.

ARZENÁL JE VYČERPANÝ. ALE VERÍME V PRIELOM.

Mardan:

– V prípade kvadrokoptér, chvalabohu, ľudia urobili svoje. A okrem toho? Vidíš svetlo na konci tunela alebo nie?

Stešin:

– Verím, že Rusko pripravuje technologický prielom. Možno práve preto sme potrebovali oddych a stabilizáciu frontu. Vidím, že tieto mesiace bojov vyčerpali arzenál na oboch stranách. Náhle sa ukázalo, že 122 milimetrové náboje sa nevyrábajú od roku 1994.

Mardan:

– U nás?

Stešin:

– U nás. A na Ukrajine sa vôbec nevyrábajú. My ešte môžeme oživovať technologické reťaze a náboje vyrobiť.

Videl som, ako predchádzajúce postavenie našich mínometov úplne zničili fínske mínomety kalibru 120 mm. Je tam ľahká hliníková zmes. Samotná zmes síce pochádza z roku 1940, ale prešla viacerými úpravami.

To znamená, že Ukrajincom došla munícia pre pôvodné, osvedčené sovietske 120 milimetrové mínomety. Také niečo som videl len v zákope v roku 1943 pri stanici Pogostje, kde sa bojovalo o Leningrad. V zákope bolo nábojníc po kolená a na okraji zákopu bolo 6 opustených guľometov vzor 1914. Došla im munícia – guľomety zahodili. V rovnakej situácii sú teraz Ukrajinci.

Vidím, že aj Západ vyčerpal svoj arzenál. A už teraz uvažujú, že možno budú musieť bojovať s Ruskom. A čím budú bojovať? Objavuje sa istá únava. Nie z našej strany. My, zdá sa mi, že sme sa poriadne zahryzli. Nemáme kam ustúpiť.

ČO SA STANE V DECEMBRI A JANUÁRI

Mardan:

– Stala sa mobilizácia pre Rusko záchranou?

Stešin:

– Nemali sme na výber… Mobilizácia nám umožnila aspoň neprehrať. Čo bude ďalej? Máme technologickú výhodu oproti Ukrajine. Viem, že teraz sa v Rusku vyrábajú rakety na 4 zmeny a robí sa veľa. Mali by sme dosiahnuť okamih, keď sa táto výhoda prejaví a budeme ju môcť využiť v prvej línii. Nezávidím teda Ukrajine. Som si istý, že to tak bude, pretože v dejinách Ruska to tak bolo vždy.

Mardan:

– Kedy sa to stane? Pokúsme sa ľudí upokojiť.

Stešin:

– Tipujem koniec decembra až začiatok januára.

Mardan:

– Keď všetko zamrzne a zastane?

Steshin:

– Tam, v južných ruských stepiach seriózne nemrzne, ak je tam mínus 5 stupňov – to je udalosť. Aby analytici z New York Times nepísali, že si tam všetci sadnú do zákopov. Nebránilo nám to v znovudobytí Debaľceva v januári 2015 – bola to obrovská operácia. Takže zima určite nikoho v našich jednotkách nevystraší.