Bratislava 17. novembra 2019 (HSP/Foto:SITA-Ľudovít Vaniher)

Ďalšia várka, a ešte šťavnatejších výrokov Václava Klausa z bratislavskej konferencie: ruská hrozba je nezmysel lúzrov, neexistuje žiadna „centrálna“ demokratická múdrosť a demokracia v EÚ neprichádza do úvahy

Bývalý prezident a bývalý predseda vlády Českej republiky Václav Klaus minulý týždeň na bratislavskej konferencii s názvom „Budúcnosť Európskej únie a postavenie Českej a Slovenskej republiky“ (písali sme o tom TU) vyslovil viacero myšlienok, ktoré by bolo dobré zdôrazniť a trochu rozviesť.

Klaus sa vyjadril k rozširovaniu NATO smerom na východ: „Na jednej strane si myslím, že nejaké prísľuby, že sa NATO na východ nebude rozširovať zazneli, ale myslím, že to boli krátkodyché výroky, o ktorých sa vedelo, že majú len podenkovú platnosť a budú čoskoro zabudnuté,“ povedal Klaus. Inými slovami, podľa Klausa vtedy naši dnešní partneri v oblasti ochrany dali sľuby, o ktorých vopred vedeli, že ich nedodržia. Dobré bude si na tento výrok pána prezidenta spomenúť, keď najbližšie bude reč napríklad o rekonštrukcii našich vojenských letísk, stavaní muničných skladov a o amerických sľuboch o tom, že tam určite nebudú skladovať napríklad jadrové zbrane.

„Podstatnejšia je však otázka Ruska. Ja ,ruskú hrozbu‘ považujem za smiešny výrok, ja nič také ako ,ruská hrozba‘ nevidím. To je únik hlupákov, ktorí nie sú schopní vážne vnímať našu realitu, ktorí stále ešte bojujú staré bitky, stále ešte bojujú s komunizmom, hoci ten už dávno neexistuje,“ pomenoval Klaus diagnózu časti slovenskej politickej scény. Otázka znie: je hlúposť tých ľudí úprimná, alebo iba hraná a používaná ako zámienka, aby mohli otvorene podporovať čísi agresívny militarizmus?

„Démonizácia Putina je hlúposť. Je to politik, ktorý má svoje reálne záujmy a vyjadruje záujmy krajiny, ktorú reprezentuje. Že to nie sú a nemôžu byť záujmy naše, to je druhá vec.“ Teda moskovské záujmy nie sú naše, české, slovenské, hovorí Klaus – do dáva perfektný zmysel. Ale položme si otázku: aký je dôvod si myslieť, že práve záujmy Bruselu by mali byť našim záujmom bližšie ako záujmy Moskvy, Tripolisu alebo Ulanbátaru?

„Neviem ako je to na Slovensku, ale v Čechách je démonizácia Ruska a Putina veľmi rozšírený neblahý jav, ku ktorému sa politici uchyľujú tým častejšie, čím menej obsahu majú vo svojich postojoch,“ dodal Klaus. Žiaľ, nikto sa neozval, aby vzácnemu hosťovi z Českej republiky vysvetlil, že u nás je to ale úplne inak…

V odpovedi na otázku, aké najväčšie hrozby plynú z európskej integrácie, Klaus povedal: „Ja si nedokážem predstaviť, že by mohla existovať demokracia v entite presahujúcej národný štát. Demokracia je založená na slove ,demos‘, čiže ľud. Na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku je ľud, ale neexistuje a z definície nemôže existovať nič také ako európsky ľud. A preto vo všetkých nadnárodných entitách, vo všetkých ríšach, úniách, impériách nikdy v histórii ľudstva nebola žiadna demokracia. A nemôže byť ani teraz. To je absolútne zásadná politologická téza: nadnárodný, supernacionálny útvar vylučuje demokraciu.“

Čo k tomuto Klausovmu zhrnutiu dodať? Základné listiny Európskej únie sa odvolávajú na princíp subsidiarity, ako na jedno z najzákladnejších filozofických východísk demokratickej správy verejných vecí. Poznali ho už Aristoteles aj Tomáš Akvinský. Tento princíp hovorí, že veci, ktoré si môže zabezpečovať nižšia riadiaca úroveň, nemajú sa odovzdávať vyšším úrovniam. Národný štát si však samostatne dokáže efektívne a zmysluplne zabezpečovať takmer všetko. Zbavovanie národných štátov ich suverenity s cieľom sústrediť maximum rozhodovacích právomocí do jedného vzdialeného centra je zjavným porušovaním princípu subsidiarity, zjavným zbavovaním moci volených zástupcov ľudu.

Klaus komentuje aj ideologickú rovinu centralizácie. Liberalistická bruselská propaganda sa tvári (práve tak ako každá iná ideológia), že ona nie je ideológiou, ale všetkému nadradenou definitívnou pravdou. Klaus hovorí: „My sme celé naše búranie komunizmu založili na myšlienke, že neexistuje žiadna centrálna múdrosť, ktorá má zhora vládnuť. A ešte horšia je ,múdrosť‘, ktorá sa ľuďom čoraz viac vzďaľuje, ktorá raz vládla z Viedne, inokedy z Moskvy a dnes vládne z Bruselu. Ale ak to nebolo možné ani z Prahy, ani z Bratislavy, tým menej je to možné z Bruselu.“

Toto hovorí bývalý predseda vlády a dvojnásobný prezident Českej republiky, majiteľ asi štyridsiatich čestných doktorátov z univerzít celého sveta, ktorý prednáša v najrenomovanejších inštitúciách sveta. Čo myslíte, je aj on konšpirátor?

Pozrite si krátku reportáž k problematike. Článok pokračuje pod videom

Klaus, pôvodne ekonóm, sa kriticky vyjadruje aj k ekonomickej dimenzii centralizácie: „Ekonomika vyžaduje decentralizáciu. Ekonomika vyžaduje rozhodovanie autentických ekonomických subjektov, ktorými sú podniky – to sú popri jednotlivcoch jediné autentické ekonomické subjekty. Preto si myslím, že ani v ekonomickej oblasti nie je možné od európskej centralizácie nič pozitívne očakávať.

Viem, že ekonómovia sa v ktoromsi ročníku učia, že okrem súkromných statkov existujú aj verejné statky na rôznych úrovniach spoločenského rozhodovania: existujú statky obecné, na úrovni miest, na úrovni regiónov, na úrovni celého štátu. Myslím, že vytvorenie nadštátneho útvaru predpokladá, že je nejaké obrovské množstvo verejných statkov na úrovni Európy ako celku. Ale ja trvám na tom, že týchto verejných statkov na celokontinentálnej úrovni je nepatrný zlomok. Diaľnica z Bratislavy do Varšavy to nie je celoeurópska vec, o tej nič nevedia v Portugalsku, na Cypre ani vo Fínsku, a ani nie je dôvod, aby o nej niečo vedeli. Tých verejných statkov na nadštátnej úrovni je tak málo, že kvôli tomu netreba organizovať celokontinentálnu entitu, celokontinentálnu vládu, celokontinentálne riadenie. Ja pre vyššiu centralizáciu nevidím žiadne vecné dôvody.

Poznám debaty o tom, že Európa by mala byť v obchodných sporoch konkurentom Ázii. To je nezmysel. Európa nikomu nekonkuruje, tak ako nikomu nekonkuruje ani Ázia. Konkurujú si firma A v Bratislave s firmou B v južnej Ázii. Tam je konkurencia, to sú ekonomické subjekty, a nie štáty či kontinenty.“

Klaus kritizuje prístup Západu k trhovému prostrediu: „My (Európa) brzdíme akýkoľvek obchod netarifnými spôsobmi a práve Slovensko by mohlo povedať ako plakalo po roku 1989, keď sa stretávalo nie s vysokými clami, ale s netarifnými podmienkami, blokujúcimi akýkoľvek náš vstup na európsky trh.“ Vyslovil názor, že práve Európa „zaburiňuje“ medzinárodný obchod tisíckami rôznych podmienok a štandardov, ktoré vnucuje menej rozvinutým krajinám, napríklad Afrike, čím vylučuje Afriku z možnosti podieľať sa na svetovom obchode.

Ak je to tak, ako hovorí Klaus, potom sa zdá, že trhové prostredie, ktoré bolo jedným z hlavných argumentov, prečo v roku 1989 ľudia chceli zmenu režimu, je ďalšou z ilúzií, ktorá sa ukázala ako lživá: trh znefunkčňujú netarifné podmienky, ktorými si západné krajiny selektívne určujú, ktorým tovarom zo zahraničia dovolia konkurovať na domácom trhu, a ktorým nie. Inými slovami, reči „demokratického“ Západu o trhu a trhovom mechanizme sú síce pekné, ale v praxi ich uplatnenie povoľujú iba vtedy, keď to vyhovuje im.

Konferencia Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Budúcnosť EÚ a postavenie Slovenka

Ivan Lehotský