Priblížme si niektoré dôležité pasáže tohto dokumentu, predstaveného verejnosti začiatkom júna kardinálom Giuseppem Versaldim, prefektom Kongregácie pre katolícku výchovu a sekretárom kongregácie Mons. Angelom Vincenzom Zanim.  Text v rozsahu 30 strán pozostáva z 57 bodov a člení sa do troch častí:  1. Počúvať, 2. Argumentovať, 3. Navrhnúť.

V úvode dokumentu čítame: „Stále viac sa rozširuje vedomie, že sa nachádzame zoči-voči opravdivej výchovnej kríze, osobitne čo sa týka tém citového života a sexuality. V mnohých prípadoch sa zostavujú a predkladajú výchovné procesy, ktoré «šíria koncepcie osoby a života tváriace sa ako neutrálne, ktoré však odrážajú takú antropológiu, ktorá sa protiví viere a správnemu rozumu» (Benedikt XVI., Príhovor členom diplomatického zboru pri Svätej stolici,10. jan. 2011). Antropologická dezorientácia, ktorá široko charakterizuje kultúrnu klímu našich čias istotne prispela k narušeniu štruktúry rodiny prostredníctvom tendencie zotierania rozdielov medzi mužom a ženou, považovaných jednoducho za výsledky kultúrno-historického podmieňovania.“ (č. 1)

„V tomto kontexte sa výchovná misia nachádza pred výzvou, ktorá «sa vynára z rozličných foriem istej ideológie, všeobecne nazývanej gender, ktorá „neguje rozdielnosť a prirodzenú reciprocitu muža a ženy. Projektuje spoločnosť bez pohlavných rozdielov a vyprázdňuje antropologický základ rodiny. Táto ideológia zavádza výchovné projekty a legislatívne smernice, ktoré podporujú osobnú identitu a citovú intimitu radikálne odčlenenú od biologickej diverzity medzi mužom a ženou. Ľudská identita je ponechaná na individualistickú voľbu, ktorú sa môže časom aj meniť“» (Pápež František: Posynod. apošt. exhortácia Amoris laetitia,19. mar. 2016, č. 56)“. (č. 2)

„Zdá sa evidentné, že táto otázka nemôže byť izolovaná od širšieho horizontu výchovy k láske,“ pokračuje úvod dokumentu „Muža a ženu ich stvoril“ a predkladá argumenty s metodológiou spočívajúcou v postupnosti načúvania, uvažovania a navrhovania. Prv než sa pristúpi k takto nastavenej analýze, ujasňuje sa samotný pojem gender, a to nasledovne:

„Keď sa podujímame na cestu dialógu o otázke genderu vo výchove, je nevyhnutné mať na zreteli rozdiely medzi ideológiou gender a rozličnými výskumami o genderi, rozpracovanými na báze humanitných vied. Zatiaľ čo ideológia, ako to eviduje pápež František, si nárokuje «odpovedať na isté, niekedy pochopiteľné túžby», no snaží sa «presadiť ako jediný spôsob zmýšľania, ktorý má určovať aj výchovu detí» (Amoris laetitia, č. 56) a teda zabraňuje stretnutiu, nechýbajú výskumy o genderi (čiže rode), ktoré sa snažia adekvátne prehĺbiť poznanie spôsobu, akým sa v rozličných kultúrach žije sexuálna rozdielnosť medzi mužom a ženou. Práve vo vzťahu k týmito výskumom je možné otvoriť sa pre načúvanie, zvažovanie argumentov a predloženie návrhu.“ (č. 6)

Kongregácia pre katolícku výchovu adresuje svoj dokument „Muža a ženu ich stvoril“ všetkým, ktorí majú dočinenia s výchovou a vzdelávaním: katolíckym školám i tým, ktorí v kresťanskom duchu pôsobia i na iných školách, rodičom, študentom, vedúcim škôl, ďalej biskupom, kňazom, rehoľníkom, cirkevným hnutiam, združeniam a podobne.

Prvá časť: Načúvať

V prvej z troch častí, s nadpisom „Načúvať“ je čitateľ pozvaný k postoju založenému na dialógu a načúvaní. „Ide tu predovšetkým o vypočutie si a porozumenie, čo sa udialo za posledné desaťročia. Nástup 20. storočia – s jeho antropologickými víziami – prináša so sebou prvé koncepcie genderu, na jednej strane založené na čisto sociologickej interpretácii pohlavných rozdielností, a na druhej strane na zdôraznení individuálnych slobôd. V polovici storočia sa takto zrodil odnož štúdií, ktorá nástojila na zdôrazňovaní vonkajšej podmienenosti a jej vplyvu na danosti osoby. Pri aplikovaní na sexualitu takéto štúdie  chceli demonštrovať, akoby pohlavná identita mala viac dočinenia so sociálnym výtvorom než s prirodzenými a biologickými skutočnosťami.“ (č. 8)

„Týmto prístupom je spoločné popieranie prvotného daru, ktorý nás predchádza a je konštitutívny pre našu osobnú identitu, vytvárajúc nevyhnutný základ pre každé naše konanie. V medziosobných vzťahoch by to, na čom záleží, boli len city medzi indivíduami, bez ohľadu na pohlavnú rozdielnosť a plodenie života (čiže prokreáciu), ktoré sú označované za irelevantné pri vytváraní rodiny. Prechádza sa od inštitucionálneho modelu rodiny – ktorý má štruktúru a cieľ nezávislé na subjektívnych individuálnych preferenciách manželov – k vízii čisto kontraktualistickej (čiže založenej na dohode) a voluntaristickej.“ (č. 9)

V tejto prvej časti dokumentu nachádzame aj upozornenie na chybu v oddeľovaní pohlavia od rodu:

„V tomto kultúrnom kontexte dobre chápeme, že pohlavie a rod už nie sú synonymami, a teda vzájomne zameniteľnými pojmami, keďže opisujú dve rozličné veci. Pohlavie definuje príslušnosť k jednej z dvoch biologických kategórií pochádzajúcich z pôvodného dvojčlena (diády) – žena a muž. Rod (gender) je však spôsob, ktorým sa v každej kultúre žije rozdiel medzi dvoma pohlaviami. Problém nespočíva v samotnom rozlíšení, ktoré môže byť interpretované správne, ale v oddeľovaní, robení separácie medzi pohlavím a rodom (genderom).“ (č. 11)

V dokumente Kongregácie pre katolícku výchovu sa ešte pred systematickým vyjadrením kritiky voči pochybeniam teórií genderu najprv konštatujú možné styčné body v oblasti dobrých úmyslov. Týka sa to najmä boja proti nespravodlivej diskriminácii. V tejto oblasti sa uznávajú „oneskorenia a nedostatky“: „Nemožno totiž poprieť, že v priebehu storočí sa objavovali formy nespravodlivého podriadenosti, ktoré smutne poznačili dejiny, a ktoré mali vplyv aj v rámci Cirkvi. To sa prejavilo v strnulosti a fixácii, ktoré oneskorili potrebnú a progresívnu inkulturáciu rýdzeho posolstva, ktorým Ježiš ohlasoval rovnakú dôstojnosť muža a ženy, aj s obžalobou istého mužského šovinizmu viac-menej maskovaného náboženskými dôvodmi.“ (č. 15)

Spoločným bodom je aj požiadavka „rešpektovania každej osoby v jej osobitnej a odlišnej situácii, aby sa nikto z dôvodu svojej osobnej situácie (hendikep, rasa, náboženstvo, afektívne tendencie, …) nestal predmetom šikanovania, násilia, urážok a nespravodlivej diskriminácie“. (č. 16)

Ďalším spoločným bodom je potreba docenenia ženskosti s jej osobitnými schopnosťami celostného vnímania reality, obetavosť pre dobro ľudských vzťahov, zvlášť v prospech slabších a bezbranných, čím ženy uskutočňujú „nesmierne hodnotné formy citového, kultúrneho a duchovného materstva“. (č. 18)

Po konštatovaní týchto niekoľkých bodov dokument Kongregácie pre katolícku výchovu vyjadruje kritiku chýb spomenutých teórií a ideologických prvkov v ich aplikovaní. Veľmi jasne sa vyjadruje sa proti genderovej ideológii, keď píše:

„Východiskové predpoklady spomínaných teórií sú pripísateľné antropologickému dualizmu:separácii medzi telom zredukovaným na inertnú matériu a vôľou, ktorá sa stáva absolútnou, manipulujúc telo podľa svojej ľubovôle. Tento fyzicizmus a voluntarizmus dávajú priestor relativizmu, kde je všetko rovnocenné a bez rozdielu, bez poriadku a cieľa. Všetky tieto teórie, od ich umiernených foriem až po tie najradikálnejšie, tvrdia, že rod (gender) je v konečnom dôsledku dôležitejší než pohlavie. To na prvom mieste určuje kultúrnu a ideologickú revolúciu v relativistickom horizonte, a na druhom mieste právnu revolúciu, pretože tieto inštancie podporujú špecifické individuálne a spoločenské práva.“ (č. 20)

„V skutočnosti dochádza k tomu, že obrana rozličných identít sa častokrát presadzuje vyhlasovaním ich za vzájomne kompletne indiferentné, a tak sa de facto neguje ich významnosť. To naberá osobitný význam vo veci pohlavnej odlišnosti: často totiž všeobecný pojem „nediskriminácie“ ukrýva ideológiu, ktorá neguje prirodzenú rozdielnosť a vzájomnú reciprocitu medzi mužom a ženou.“

Dokument kongregácie to vyjadruje citovaním slov samotného pápeža Františka, ktorý v prejave adresovanom Generálneho zhromaždenia Pápežskej akadémie pre život  uviedol:

«Namiesto toho, aby sa čelilo negatívnym interpretáciám sexuálnej rozdielnosti, ktoré ubíjajú jej nezvratný význam pre ľudskú dôstojnosť, sa chce v skutočnosti táto rozdielnosť vymazať, navrhujúc techniky a praktiky, ktoré ju urobia nepodstatnou, irelevantnou pre vývin osoby a pre ľudské vzťahy. Ale utópia „neutra“ odstraňuje súčasne ľudskú dôstojnosť založenia na pohlavnej odlišnosti, ako aj osobný charakter plodivého odovzdávania života» (Pápež František, Príhovor Pápež. akad. pre život, b. 3). Takýmto spôsobom sa vyprázdňuje antropologický základ rodiny.“ (č. 21)

Prvú časť s názvom „Počúvať“ uzatvára upozornenie na snahy o ideologizáciu výchovy a legislatívy:

„Táto ideológia zavádza výchovné programy a legislatívne usmernenia, ktoré podporujú osobnú identitu a citovú intimitu ako radikálne vyviazané z biologickej rozdielnosti medzi mužom a ženou. Identita človeka sa zveruje individualistickej voľbe, aj premenlivej v čase, čo je prejavom dnes dosť rozšíreného spôsobu myslenia a konania, ktorý si pletie «skutočnú slobodu s myšlienkou, že každý môže súdiť, ako sa mu zachce, akoby popri jednotlivcoch neexistovali pravdy, hodnoty a princípy, podľa ktorých sa orientujeme; akoby všetko bolo rovnaké a všetko muselo byť dovolené» (Amoris laetitia, č. 34).“ (č. 22)

Druhá časť: Argumentovať

V druhej časti dokumentu s názvom „Argumentovať“ predkladá Kongregácia pre katolícku výchovu racionálne dôvody vo svetle zdravého rozumu. Poukazuje na význam a hodnotu ľudského tela v duchu myšlienok, ktoré nachádzame aj v encyklike Veritatis splendor sv. Jána Pavla II.

„Telo je subjektivitou, ktorá komunikuje identitu bytia. V tomto svetle sa chápe údaj biologických a lekárskych vied, podľa ktorého je „pohlavný dimorfizmus“ (čiže pohlavná rozdielnosť medzi mužou a ženou) dokázaná vedami, ako napr. genetikou, endokrinológiou a neurológiou. Z genetického pohľadu bunky muža (ktoré obsahujú chromozómy XY) sú odlišné od buniek ženy (u ktorých je ekvivalantom XX) už od počatia. Okrem toho, v prípade pohlavnej nejasnosti je to medicína, ktorá zasiahne terapiou. V týchto špecifických situáciách nejde o nejaké arbitrárne rozhodnutia, ktoré by robili rodičia alebo spoločnosť, ale zasahuje tu lekárska veda za účelom liečby, to znamená konajúc čím menej invazívnym spôsobom na základe objektívnych parametrov, aby explicitne určila konštitutívnu identitu.“ (č. 24)

„Proces identifikácie sa sťažuje fiktívnou konštrukciou akéhosi „neutrálneho rodu“ alebo „tretieho rodu“. Takýmto spôsobom sa zatieňuje sexualita ako štruktúrne určujúca mužskú a ženskú identitu. Pokusy prekonať konštitutívnu rozdielnosť muža a ženy, ako k tomu dochádza pri intersexualite a pri tzv. „transgender“, privádza k mužsko-ženskej nejednoznačnosti, ktorá predpokladá rozporuplnosť v tej pohlavnej rozdielnosti, ktorú má v úmysle popierať alebo prekonať. Toto lavírovanie medzi mužom a ženou sa stáva napokon čisto „provokačným“ exponovaním sa proti tzv. „tradičným schémam“, ktoré si neuvedomuje utrpenie tých, ktorí zažívajú stav neurčitosti. Koncepcia tohto druhu sa snaží zrušiť prirodzenosť (t.j. všetko  to, čo sme dostali ako základ predchádzajúci naše bytie a akékoľvek naše konanie vo svete), avšak prirodzenosť sa tým implicitne nanovo potvrdzuje.“ (č. 25)

Po tomto konštatovaní dokument „Ako muža a ženu ich stvoril“ predkladá filozoficky ľudskú identitu ako založenú na mužsko-ženskej diferencii jednak pojmami grécko-latinskej tradície (esencia, osoba), ako aj pojmami hermeneuticko-fenomenologickej tradície, kde sa pohlavná komplementarita interpretuje v symbolickom a metaforickom kľúči:

„Pohlavná rozdielnosť konštituuje vzťahovo osobnú identitu jednak v horizontálnom zmysle (ako dvojčlen: muž-žena), ako aj v zmysle vertikálnom (trojčlen: muž-žena-Boh), rovnako v interpersonálnej oblasti žena-muž (ja-ty), ako aj v rodinnom vzťahu (ty-ja-my).“ (č. 26)

„V rodine konfrontácia s matkou a s otcom pomáha dieťaťu pri vytváraní si vlastnej pohlavnej identity resp. rozdielnosti. Psychoanalytické teórie ukazujú tripolárnu hodnotu vzťahu rodičia-dieťa, nástojac na tom, že pohlavná identita sa naplno dostáva na povrch len v súčinnej konfrontácii pohlavnej diferenciácie.“ (č. 27)

Napokon dokument Kongregácie pre katolícku výchovu poukazuje na aspekty ideológie gender vo veci plodenia nového života:

„Fyziologická komplementárnosť, založená na pohlavnej rozdielnosti, zaisťuje nevyhnutné podmienky pre prokreáciu (plodenie nového života). Na druhej strane, využitie reprodukčných technológií síce umožňuje splodenie jednému z partnerov rovnakopohlavného páru cez „oplodnenie in vitro“ (umelé oplodnenie) a cez „surogátne materstvo“ (prenájom maternice), ale používanie technológií nie je ekvivalentné s prirodzeným počatím, pretože zahŕňa manipuláciu s ľudskými embryami, trieštenie rodičovstva, účelové využívanie a/alebo komercializáciu ľudského tela, a tiež znižovanie dieťaťa na predmet vedeckej technológie.“ (č. 28)

Kongregácia pre katolícku výchovu v tomto bode odkazuje aj na inštrukciu Donum vitae z roku 1987 (č. 4), vydaný Kongregáciou pre náuku viery. Druhú časť dokumentu „Muža a ženu ich stvoril“ venovanú racionálnej argumentácii, uzatvára pripomenutím dôležitosti rozšírenia perspektívy rozumu o transcendentný rozmer. Cituje pri tom aj slová Benedikta XVI. z roku 2008 pri stretnutí s univerzitnými učiteľmi:

„Dialóg medzi vierou a rozumom, «ak sa nechce zredukovať na neplodné intelektuálne cvičenie, musí vychádzať z aktuálnej konkrétnej situácie človeka, a vyvinúť k nej reflexiu, ktorá pojme jej ontologicko-metafyzickú pravdu» (Benedikt XVI., Príhovor VI. sympóziu univerzitných učiteľov, 7. júna 2008). V tejto dimenzii má svoje miesto evanjelizačné poslanie Cirkvi ohľadom muža a ženy.“ (č. 29)

Tretia časť: Navrhnúť

Záverečná kapitola s nadpisom „Navrhnúť“ je zameraná na koncepčné návrhy pre rodinu, školu, spoločnosť a tých, čo sú zodpovední za prípravu učiteľov a formátorov. Prvým z nich je ujasnenie si antropológie, čiže odpovede na otázku „Čo je človek“, a to vo svetle kresťanstva.

„Bez uspokojivého ujasnenia si antropológie, na ktorej sa zakladá význam sexuality a afektivity nie je možné korektným spôsobom usporiadať výchovný proces zodpovedajúci prirodzenosti človeka ako osoby, s cieľom zorientovať ho k plnému uskutočneniu svojej pohlavnej identity v kontexte povolania k sebadarovaniu. A prvým krokom v tomto antropologickom vyjasnení spočíva v uznaní, že «aj človek vlastní prirodzenosť, ktorú musí rešpektovať a s ktorou nemôže manipulovať podľa ľubovôle» (Benedikt XVI., Príhovor v Reichstagu v Berlíne, 22. sept. 2011). A toto je ťažiskovým bodom tej ekológie človeka, ktorá sa odvíja od «uznania osobitnej dôstojnosti ľudskej bytosti» a od nevyhnutného vzťahu jeho života «s mravným zákonom vpísaným v jeho vlastnej prirodzenosti» (Pápež František, Encyklika Laudato si´, č. 144-145).“ (č. 30)

„Kresťanská antropológia má svoje korene v rozprávaní o počiatkoch, ako ho podáva Kniha Genezis, kde sa píše, že «Boh stvoril človeka na svoj obraz, […] muža a ženu ich stvoril» (Gn 1,27). V týchto slovách je jadro nielen stvorenia, ale aj životodarného vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý ich stavia do dôvernej jednoty Bohom. „Ja“ a „ten iný než ja“ sa dopĺňajú podľa ich špecifických identít a stretávajú sa v tom, čo konštituuje dynamiku reciprocity, udržiavanú Stvoriteľom a odvodenú od neho.“ (č. 31)

„Ľudskú prirodzenosť – presahujúc každý fyzicizmus či naturalizmus – treba pochopiť vo svetle jednoty duše a tela, «v jednote jeho tak duchovných, ako aj biologických sklonov i iných špecifických zvláštností nevyhnutných na dosiahnutie jeho konečného cieľa» (Ján Pavol II., Encyklika Veritatis splendor, č. 50).“ (č. 32)

„Je nevyhnutné zdôrazniť metafyzický koreň pohlavnej rozdielnosti: muž a žena sú totiž dve modality, v ktorých sa vyjadruje a realizuje ontologická realita ľudskej osoby. Toto je antropologická odpoveď na popieranie duality muža a ženy, z ktorej sa tvorí rodina. Odmietnutie takejto duality nielen že potiera predstavu stvorenia, ale dizajnuje akúsi abstraktnú osobu, «ktorá si potom sama autonómne niečo zvolí ako svoju prirodzenosť. Muž a žena sa spochybňujú v ich požiadavke ako stvorení vo formách ľudskej bytosti, ktoré sa navzájom integrujú. Ak ale nejestvuje dualita muža a ženy ako danosť stvorenia, potom viac nejestvuje ani rodina ako skutočnosť predurčená stvorením. Ale v takom prípade aj potomstvo stratilo miesto, ktoré mu doteraz prislúchalo a osobitnú dôstojnosť, ktorá je mu vlastná» (Benedikt XVI., Príhovor Rímskej kúrii, 21. dec. 2012). (č. 34)

„V tejto perspektíve, vychovávať k sexualite a citovosti znamená naučiť sa «s vytrvalosťou a dôslednosťou, […] aký je význam tela» (Amoris laetitia, č. 151) v celej pôvodnej pravde o mužskosti a ženskosti; znamená to teda «naučiť sa prijať vlastné telo, starať sa oň a rešpektovať jeho význam […]. Aj vážiť si vlastné telo v jeho ženskosti alebo mužskosti je potrebné na uznanie seba samých pri stretnutí s druhými, ktorí sa líšia […] a navzájom sa obohacovať» (Laudato si´, č. 155).“ (č. 35)

„Rodina je «antropologická skutočnosť, a v dôsledku toho skutočnosťou sociálnou, kultúrnou», v opačnom prípade «posudzovať ju pojmami ideologickej povahy, ktoré majú silu iba v určitom momente dejín a potom upadajú» (Pápež František, Príhovor medzinárodnému kolokviu o komplementárnosti muža a ženy, 17. nov. 2014) znamená zradiť jej hodnotu.“ (č. 36)

„Citová výchova potrebuje adekvátny a uvážený jazyk. Na prvom mieste si táto výchova vyžaduje mať na zreteli, že deti a mladí ľudia ešte nedosiahli plnú zrelosť a so záujmom sa púšťajú do objavovania života. Preto je nevyhnutné pomôcť žiakom k rozvíjaniu si «kritického úsudku vzhľadom na inváziu ponúk, na pornografiu bez kontroly a neúnosný prebytok stimulov, ktoré môžu sexualitu zmrzačiť» (Amoris laetitia, č. 281). Zoči-voči bombardovaniu dvojzmyslenými a vágnymi posolstvami – čoho výsledkom je emocionálna dezorientácia a prekážka v psychologicko-vzťahovej zrelosti – «je potrebné pomôcť im rozpoznať a vyhľadávať pozitívne vplyvy a zároveň zachovať odstup od všetkého, čo deformuje ich schopnosť milovať» (tamtiež). (č. 42)

„Vo výchovnom procese nemôže chýbať ucelený pohľad na aktuálnu spoločnosť. Transformácia medziosobných a sociálnych vzťahov «často mávala „zástavou slobody“, ale v skutočnosti priniesla duchovnú i materiálnu devastáciu nespočetným ľudským bytostiam, zvlášť tým zraniteľnejším. Je stále zrejmejšie, že úpadok kultúry manželstva sa spája s nárastom chudoby a radom mnohých iných sociálnych problémov, ktoré zasahujú v neúmernom pomere ženy, deti a starých ľudí. A sú to zakaždým oni, kto viac trpí v tejto kríze» (Pápež František, Príhovor medzinárodnému kolokviu o komplementárnosti muža a ženy, 17. nov. 2014). (č. 43)

„Z týchto dôvodov rodinu nemožno ponechať samú voči tejto výchovnej výzve. Zo svojej strany Cirkev naďalej ponúka oporu rodinám a mladým ľuďom v spoločenstvách, ktoré sú otvorené a pohostinné. Škola a miestne spoločenstvá sú zvlášť povolané plniť veľké poslanie, hoci aj nenahrádzajú rodičov, ale sú voči nim komplementárne (dopĺňajúce). Závažná naliehavosť výchovno-vzdelávacej výzvy môže dnes predstavovať silný stimul k obnove výchovného spojenectva medzi rodinou, školou a spoločnosťou.“ (č. 44)

„S výhľadom tohto spojenectva sa musí výchovná činnosť držať princípu subsidiarity. «Každý iný účastník výchovného procesu môže konať jedine v mene rodičov, s ich súhlasom a do určitej miery dokonca s ich poverením» (Ján Pavol II., List rodinám Gratissimum sane, č. 16, 2. feb. 1994). Spoločným postupovaním môžu rodina, škola a spoločnosť sformovať procesy výchovy k citovosti a sexualite zamerané na úctu k telu druhého a na rešpektovanie časov vlastného pohlavného a citového dozrievania, berúc ohľad na fyziologické a psychologické špecifiká, ako aj na fázy rastu a neurokognitívneho dozrievania dievčat a chlapcov, aby ich takto sprevádzali v ich raste zdravým a zodpovedným spôsobom.“ (č. 46)

Dokument Kongregácie pre katolícku výchovu „Ako muža a ženu ich stvoril“ kladie v tejto súvislosti dôraz na kvalitu formátorov – učiteľov a vychovávateľov, ktorí potrebujú adekvátnu prípravu ohľadom viacerých aspektov rodovej, čiže genderovej otázky, potrebujú poznať zákony i návrhy, o ktorých sa vedie diskusia v danej krajine, a to za pomoci kvalifikovaných osôb. Univerzitným inštitúciám a výskumným centrám je preto adresovaná výzva poskytovať im v tom svoju službu v rámci celoživotného vzdelávania.

„Dnes  mnohé legislatívy uznávajú autonómiu a slobodu vzdelávania. V tejto oblasti majú školy príležitosť spolupracovať s katolíckymi inštitúciami vyššieho vzdelávania pri prehlbovaní sa v v rôznych aspektoch sexuálnej výchovy aj za účelom tvorby pomôcok, výchovných sprievodcov a didaktických príručiek vychádzajúcich z kresťanskej vízie človeka. V tomto zmysle môžu pedagógovia a učitelia didaktiky, ako aj odborníci na detskú a adolescentskú literatúru prispieť k ponuke inovatívnych a kreatívnych prostriedkov na upevňovanie integrálnej výchovy osoby už od útleho detstva, zoči-voči čiastkovým a skresleným víziám.“ (č. 51)

V záverečnom zhrnutí dokument kladie oproti ideologizujúcim prístupom cestu dialógu, ktorý počúva, argumentuje a navrhuje. Formátori majú voči svojim zverencom „fascinujúcu výchovnú misiu «naučiť ich ceste k rozličným vyjadreniam lásky, k vzájomnej starostlivosti, k rešpektujúcej nežnosti, k bohatej, zmysluplnej komunikácii. Toto všetko človeka pripravuje na integrálne a ušľachtilé sebadarovanie, ktoré – po prijatí verejného záväzku – bude vyjadrené v darovaní tiel. Sexuálne spojenie v manželstve sa tak bude javiť ako znak úplného záväzku, obohatený celým predchádzajúcim napredovaním» (Amoris laetitia, č. 283). (č. 54)

„Tejto kultúre dialógu neprotirečí ani legitímna ašpirácia katolíckych škôl udržiavať si svoju víziu ľudskej sexuality, aby slúžili slobode rodín môcť založiť výchovu svojich detí na integrálnej antropológii, schopnej zladiť všetky rozmery, konštituujúce identitu – fyzický, psychologický i duchovný. Demokratický štát totiž nemôže obmedziť výchovnú ponuku na nejaké unifikované myslenie, zvlášť v takej delikátnej oblasti, ktorá sa týka základnej vízie ľudskej prirodzenosti a prirodzeného práva zo strany rodičov na slobodnú voľbu vo veci výchovy, vždy podľa dôstojnosti ľudskej osoby. Každá školská inštitúcia sa teda musí vybaviť organizačnými prostriedkami a didaktickými programami, ktoré umožnia konkrétnu realizáciu tohto práva rodičov. Takto sa kresťanský pedagogický návrh konkretizuje ako solídna odpoveď na antropológie fragmentácie a provizória.“ (č. 55)

Toľko záverečná časť dokumentu Kongregácie pre náuku viery „Ako muža a ženu ich stvoril“ s podtitulom „Pre cestu dialógu o otázke genderu vo výchove“. Text podpísaný kardinálom Giuseppem Versaldim, prefektom Kongregácie pre katolícku výchovu a sekretárom kongregácie Mons. Angelom Vincenzom Zanim nesie dátum 2. februára 2019.