Jeden z hlavných bojovníkov Denníka N proti „dezinformáciám a hoaxom“ Filip Struhárik vytiahol do boja. Možno aby splnil zadanie svojich chlebodarcov, napísal článok o knihe Prípad Zakázané Hlavné správy, ktorá na jeseň vyšla vo vydavateľstve Torden. Struhárik vo svojom článku, ako sa dalo čakať, obišiel podstatné kapitoly a nevyjadril sa k vážnym výčitkám na adresu globalistov a ich služobníkov, ale namiesto toho si vybral len perličky, ktoré sa mu zdali dostatočne vhodné na prekrútenie.

Článok nájdete na Denníku N tu a ak si tento skvelý denník predplácate, tak si ten článok môžete aj prečítať. Má titulok „Ako vyzerá tajná porada médií a prečo je Kočner obetný baránok? Prečítali sme knihu o Hlavných správach, aby ste vy nemuseli“.

„Aby ste vy nemuseli…“ To je asi hlavným poslaním toho článku: odradiť čitateľov od toho, aby si prečítali opačný pohľad na veci a urobili si vlastný názor – a namiesto toho im predostrieť instantnú slniečkarsku infúziu, po konzumácii ktorej už naisto knihu o Hlavných správach s hrôzou zďaleka obídu.

Struhárik nám v úvode článku oznámi, že občania zmanipulovaní mainstreamom, to sú tí, ktorí „sa radšej spoliehajú na vedomosti získané v škole a na informácie od skutočných novinárov“. A následne sa tak trochu nervózne vysmieva z toho, že v článku týchto ľudí oklamaných brainwashingovou mašinériou ľutujeme. Zdá sa, že tu zafungovalo známe „trafená hus zagágala“.

Struhárikov článok je vlastne sériou podpásoviek. Tak napríklad je tam veľký priestor venovaný rozprávaniu o porade prominentných manipulátorov, šéfov mainstreamových médií pôsobiacich na Slovensku. Struhárik tu úplne natvrdo zavádza: podsúva čitateľovi dojem, že vraj kniha opisuje tú akciu ako tajnú. V knihe je pritom celý odstavec venovaný informácii, že to bola verejná, dokonca agentúrou TASR avizovaná akcia. Úplne inou vecou je, že to malo sprisahanecký charakter, lebo tí ľudia sa cítili byť „medzi svojimi“, a preto tam slobodne rozvíjali svoje „liberálne“ úvahy.

Zavádzajúco je napísaná aj pasáž o Jevgenijovi Paľcevovi, ktorý bol jeden čas externým dopisovateľom Hlavných správ. Struhárik napísal, že vraj to bol prvý novinár Hlavných správ – z toho mohol čitateľ nadobudnúť dojem, že Hlavné správy sa začali Rusom Paľcevom. Ono to však je úplne inak. Pred ním do Hlavných správ prispievalo veľa ľudí, Paľcev bol len prvý, ktorý mal diplom zo žurnalistiky. To boli relatívne začiatky Hlavných správ, odvtedy do nášho denníka prispievalo množstvo ľudí, žurnalistov aj nežurnalistov. Mimochodom, on bol zhodou okolností aj jediným cudzincom, ktorý pre Hlavné správy písal (hoci po desaťročiach života na Slovensku už je viac Slovákom ako Rusom).

Samozrejme, Struhárik nemohol vynechať tradičné obvinenie, že Hlavné správy šíria dezinformácie. Pohoršil sa nad faktom, že Hlavné správy nemajú kapacitu overovať si pravdivosť každého prevzatého článku – ako keby to oni robili. Ako keby si oni overovali každú kačicu, ktorú preberú z „renomovaných“ zdrojov, napríklad o vojne na Ukrajine. Ako keby to vôbec bolo v ľudských silách. Struhárik ani slovom nespomenul fakt, že táto tematika je v knihe obšírne a z rôznych strán rozobratá v niekoľkých kapitolách.

Struhárik kritizuje, že členovia redakcie v knihe vystupujú viacmenej anonymne, že sú menovaní iba krstnými menami. Nuž, prečo asi? Pánovi Struhárikovi prezradíme, že je to práve kvôli demokratom ako je on a jeho súkmeňovci, ktorí sú schopní ľudí aj v osobnom či pracovnom živote šikanovať a ničiť. Boli to ľudia typu pána Struhárika, ktorí vlani bez udania dôvodu, bez upozornenia, totalitným spôsobom na tri mesiace zablokovali alternatívne weby, čím pripravili celý rad ľudí o prácu. Sú to ľudia tohto typu, ktorí v uplynulých rokoch mnohým ľuďom zničili kariéru len preto, že si myslia to, čo nie je režimom povolené. Veď vlastne najmä o tom je tá kniha…

Ďalší odstavec, ďalšie Struhárikovo zavádzanie: v kapitole o Kočnerovi opäť spomenul len to, čo sa mu hodilo, tak aby vo výsledku čitateľ dostal obraz, ktorý nemá s realitou nič spoločné.

A keď sme v knihe napísali, že Kočnera určité kruhy použili ako obetného baránka, keďže dostal obrovský trest za falšovanie zmeniek a nejaká vražda mu už príliš poškodiť nemohla, tak sa Struhárik vysmieva, že nám nesedí časová následnosť. Vraj Kočner bol z vraždy novinára obvinený v marci 2019 a 19-ročný trest za falšovanie zmeniek dostal na Špecializovanom trestnom súde až o rok neskôr, vo februári 2020. Lenže Struhárik si strelil do vlastnej nohy: sám si odpovedal len o niekoľko riadkov vyššie, kde píše, že Kočner bol pre prípad „Zmenky“ zadržaný už v roku 2018. V roku 2019, keď sa hľadal človek, na ktorého by sa dala bezproblémovo hodiť vražda, bol mediálne známy Kočner už ideálnym kandidátom a pán Struhárik to musí veľmi dobre vedieť.

Na viac kritiky sa Struhárik vo svojom článku nezmohol, a tak iba opisuje niektoré časti textu, aby niečo vždy len načal, ale nedopovedal – to si mali urobiť čitatelia sami v duchu, v akom sa nesie celý článok. Nevadí mu, že tie veci vždy boli v knihe vo všetkých prípadoch dopovedané trochu inak, a že jeho článok je tým pádom jedno obrovské zavádzanie čitateľov.

Manipulatívny je napokon aj záver Struhárikovho článku, ktorému dal medzititulok „Nenávisť“. Cituje z knihy výrok o tom, že my by sme boli najradšej, keby vôbec neexistovala tá hlboká priepasť rozdeľujúca národ, a že rozdielne názory by nemali byť dôvodom na nenávisť, a potom „nás pristihol“ pri tom, ako my tú priepasť prehlbujeme, lebo v knihe prestitútov nazývame prestitútmi, kolaborantov kolaborantmi, zapredancov zapredancami.

Takže, pán Struhárik, my vôbec nemáme problém s obyčajnými ľuďmi s opačnými politickými názormi – to o nich bol ten citát z knihy. Ale veru nebudeme sa tváriť prehnane politicky korektne, keď je reč o platených, školených, organizovaných agentoch globálneho neokoloniálneho diaľkového riadenia.

To oni nás dennodenne nazývajú dezinformátormi, šíriteľmi hoaxov, dezolátmi. Ale keby len to – oni robia všetko preto, aby nás umlčali, aby nemohla pravda druhej strany zaznieť. A tá kniha je práve o celej tej kope špiny, ktorú oni kydajú na Hlavné správy a mnohých ďalších, ktorí nemajú „tie správne názory“. Takže, pán Struhárik, v tomto prípade platí biblické porekadlo o smietke v cudzom oku a brvne vo vlastnom.

P.S. Objektívni a statoční novinári a bojovníci proti dezinformáciám a hoaxom z Denníka N vám silne neodporúčajú tú knihu čítať. A takisto aj statoční predajcovia zo sietí Martinus a Panta Rhei (ktoré kontrolujú 80 percent slovenského kníhkupeckého trhu) – oni ju preto odmietajú aj predávať, hoci inak predávajú napríklad aj Mein Kampf.

Kto by si napriek tomuto dôraznému varovaniu od týchto pravých a kovaných demokratov chcel vypočuť aj verziu druhej strany a urobiť si na veci vlastný názor, knihu Prípad Zakázané Hlavné správy si môže zakúpiť tu.