Santa Clara 18. marca 2023 (HSP/Braveneweurope/Foto:TASR/AP-Jeff Chiu)

Krach a záchrana banky Silicon Valley Bank, ktoré sú ozvenou roku 2008, ukazujú, že pre bezohľadné finančné subjekty sa toho veľa nezmenilo. Ako dlho to ešte necháme pokračovať? pýta sa Les Leopold, riaditeľ Inštitútu práce v New Yorku, ktorý spolupracuje s odbormi, robotníckymi centrami a komunitnými organizáciami na budovaní národnej ekonomickej vzdelávacej kampane

Ak by sme potrebovali ďalší dôkaz, záchrana banky Silicon Valley (SVB) je ďalším jasným znakom toho, že fungujeme v novej verzii kapitalizmu. Najbohatší z nás majú len malý strach, že prídu o peniaze zo svojich najdôležitejších finančných investícií. Vedia, že ich zachránia a my ostatní to zaplatíme.

Kríza v SVB sa stala výsmechom poistenia bankových vkladov a súkromného bankovníctva. V USA sú bankové vklady poistené do výšky 250 000 dolárov. Ak banka skrachuje, tí, ktorí majú účty nižšie ako táto suma, sú plne chránení. Vklady nad túto sumu však chránené nie sú.

Dôvod je jednoduchý. Ak poistíte všetky účty bez ohľadu na ich výšku, riaditelia bánk budú mať všetky dôvody na to, aby maximalizovali svoje zisky investovaním peňazí vkladateľov do najrizikovejších a najvýnosnejších investícií, aké nájdu.

Ak sa im to podarí, bankoví úradníci a investori zbohatnú. Ak sa im to nepodarí, vláda odškodní vkladateľov. Je to obchodný model s malými nevýhodami.

Túto logiku chápeme už od čias, keď sa v 30. rokoch minulého storočia diskutovalo o prvom bankovom poistení a následne sa zaviedlo. (Prezident Roosevelt sa obával, že poistenie bánk by nespravodlivo dotovalo zle riadené banky). Prečo sa teda toto pravidlo porušuje práve teraz?

Dôvodov sa uvádza mnoho. Malé podniky so sumami v SVB nad 250 000 USD nebudú schopné vyplácať mzdy. Pracovníci budú prepustení. Špičkové high-tech podniky skrachujú. Ľudia stratia dôveru a spôsobia útek z bánk. Naznačuje sa, že celý finančný systém je natoľko prepojený, že zlyhanie jednej banky môže spôsobiť pád mnohých ďalších atď.

V prípade záchrany SVB však možno hlavný dôvod súvisí s veľmi bohatými investormi rizikového kapitálu, ktorí investovali do mnohých technologických startupov, ktoré majú svoje peniaze zaparkované na účtoch SVB. Títo magnáti rizikového kapitálu, z ktorých mnohí sa hlásia k protivládnym libertariánom, dali politickému establišmentu jasne najavo, že záchrana je potrebná – a to okamžite!

Tentoraz im nešlo o záchranu investorov alebo bankových úradníkov. Tieto dni sa skončili. Veľké peniaze boli zabalené vo viac ako 200 miliardách dolárov v nepoistených vkladoch. Ich argument bol jednoduchý – sme pre Ameriku príliš dôležití na to, aby dovolila, aby naše operácie finančne utrpeli. Sme základom špičkových technológií, inovácií, vedúceho postavenia americkej ekonomiky. (A dávame veľa peňazí na vaše politické kampane.)

Vyprázdnenie nariadenia

Zlyhanie SVB a následné zlyhanie Signature Bank so sídlom v New Yorku povedie k mnohým výčitkám o potrebe sprísnenia regulácie, ktorá bola v roku 2018 počas Trumpovej vlády oslabená.

SVB úspešne lobovala, aby nemusela čeliť rovnakým reguláciám ako “systémovo dôležité” megabanky. Vyhli sa niektorým z najsilnejších ustanovení Dodd-Frankovej bankovej legislatívy, keďže prah bankových aktív sa zvýšil z 50 na 250 miliárd USD. (Barney Frank, Frank z Dodd-Franku, neuveriteľne podporil oslabenie svojho vlastného zákona. Sedí v predstavenstve skrachovanej banky Signature Bank, pričom za posledných sedem rokov dostal viac ako 2,4 milióna dolárov v hotovosti a vo forme odmien za akcie).

Hoci v diskusii bude dominovať potreba prísnejších predpisov, chýba nám širší obraz. Finanční baróni a ich partneri v podobe generálnych riaditeľov majú nad naším hospodárstvom kontrolu: Sú príliš veľkí na to, aby zlyhali, a príliš politicky dôležití na to, aby utrpeli akúkoľvek citeľnú finančnú ujmu. Vždy ich zachránime, inak sa hospodárstvo zrúti a poškodí milióny pracujúcich ľudí.

Nebolo to tak vždy

Po Veľkej hospodárskej kríze bolo bankovníctvo v USA prísne regulované. Jedno z meradiel tejto vládnej kontroly sa prejavuje v príjmoch, ktoré dostávajú bankári. Medzi druhou svetovou vojnou a približne rokom 1980 nebol prakticky žiadny rozdiel v príjmoch medzi profesionálmi vo finančníctve a vo výrobe.

To sa narýchlo zmenilo po tom, ako sa Reaganova a Thatcherovej myšlienka vlády zmocnila väčšiny politikov. Cieľom bolo dostať vládu z ekonomiky a dať jej nohu z krku finančníkov z Wall Street/mesta. Nechali ich slobodne tvoriť, slobodne budovať, slobodne poháňať hospodárstvo vpred. Nech financujú fúzie a nepriateľské prevzatia, ktoré odstránia slabých. Nechajú ich používať peniaze podnikov na spätný nákup akcií, manipulovať s cenami akcií a napĺňať si vlastné vrecká. Nech sa stávajú bohatšími a bohatšími, keď nás vedú k lepšiemu a svetlejšiemu svetu.

Keď sa začala deregulácia, peniaze prúdili na vrchol. V USA bol v roku 1980 rozdiel medzi 100 najvyššími výkonnými riaditeľmi a priemerným pracovníkom približne 40 ku 1. Dnes je to takmer 1000 ku 1. A keďže peniaze prúdili nahor, nasledovala ďalšia deregulácia.

Obe politické strany sa predbiehali v boji o peniaze z Wall Street. Demokrati pod vedením Billa Clintona prelomili Glass Steagall – múr vytvorený počas New Deal, ktorý oddeľoval rizikové investičné bankovníctvo od poisťovníctva a komerčného bankovníctva.

A deregulovali deriváty, ktoré umožnili finančné stávky v hodnote desiatok biliónov dolárov. Tvrdilo sa, že tieto stávky stabilizujú finančný systém tým, že sa riziko rozšíri do veľkej vzdialenosti.

Namiesto toho však systém položili na kolená. V roku 2008 celý finančný systém zamrzol, čo spôsobilo, že šesť miliónov amerických pracovníkov prišlo v priebehu niekoľkých mesiacov o prácu bez vlastného zavinenia.

Vláda reagovala záchranou týchto bánk a v podstate im zaručila zisky. Umožnila skrachovaným bankovým manažérom, aby zostali pod kontrolou, a nikto z finančných zločincov nebol stíhaný. To oznámilo všetkým, ktorí si to chceli všimnúť, že sme vstúpili do fázy kapitalizmu, ktorú by sme mohli nazvať miliardárska záchranná spoločnosť.

Pre istotu sa museli prijať nové predpisy, aby sa upokojila rozzúrená verejnosť. Dodd-Frank prinútil veľké banky držať viac hotovosti v pokladni a pravidelne absolvovať záťažové testy. Ale ak by tieto banky postihla kríza, naozaj niekto verí, že im bude umožnené skrachovať?

Otázka, ktorú si treba teraz položiť, musí ísť nad rámec toho, ako opätovne regulovať obrovské súkromné ziskové banky. Skutočnou otázkou je, čo bude potrebné urobiť na to, aby sa miliardárska záchranná spoločnosť rozpadla?

Udalosť SVB nám hovorí, že každá banka, ktorá je dobre prepojená alebo jednoducho dostatočne veľká na to, aby spôsobila finančný chaos, bude mať svojich vkladateľov zachránených – všetky. Ale ako sú potom takéto banky slobodnými podnikmi?

Ďalší krok by mal byť zrejmý. Jedinou reálnou cestou, ako sa vyhnúť tomu, aby sme ich museli znovu a znovu zachraňovať, je znárodniť veľké časti bankového systému. Ak sú tieto finančné inštitúcie natoľko prepojené, že ich nemôžeme nechať skrachovať, mali by byť riadené ako verejnoprávne podniky.

V závere knihy Vyrabovanie Ameriky, napísanej v roku 2009, som to vyjadril takto:

Dúfajme, že nezahodíme veľkú časť dedičstva našich detí, pretože sme nemali odvahu urobiť to, čo je zrejmé: prevziať krachujúce veľké banky, drasticky znížiť ich astronomické platy, kontrolovať ich nebezpečné finančné inžinierstvo a riadiť tieto prekliate veci pre dobro nás všetkých….

Ak sme sa v čase, keď budete čítať tieto slová, vyhli úplnej depresii, mali by sme sa považovať za šťastnejších než múdrych.