Čo ak sa priateľstvo “bez hraníc” medzi Ruskom a Čínou zmení na skutočné spojenectvo?, kladie otázku liberálny týždenník. Momentálne existuje len málo dôkazov o tom, že Čína pomáha Rusku vo vojne. Euroázijské autokracie však pravidelne organizujú vojenské cvičenia a niektorí vysokí americkí predstavitelia si myslia, že sa tieto dve krajiny určite zblížia. Keďže Čína do roku 2035 vybuduje svoj jadrový arzenál možno až na 1 500 bojových hlavíc – čo sa blíži k veľkosti amerického a ruského arzenálu – Spojené štáty sa budú musieť naučiť novému umeniu trojstranného jadrového odstrašovania. To môže viesť k novým pretekom v zbrojení, najmä ak začiatkom roku 2026 vyprší platnosť zmluvy New Start, ktorá obmedzuje americké a ruské jadrové zbrane, bez následnej dohody.

Podľa The Economist, táto transformácia prebieha v čase, keď relatívna váha Ameriky v globálnej ekonomike klesá. V minulom storočí bol americký HDP oveľa väčší ako HDP jeho rivalov – Nemecka a Japonska v druhej svetovej vojne, Sovietskeho zväzu a Číny v studenej vojne. V súčasnosti však čínsky hrubý domáci produkt za americkým výrazne nezaostáva a pri meraní podľa parity kúpnej sily ho už prevyšuje. Americké výdavky na obranu, hoci sú v absolútnom vyjadrení obrovské, sú v pomere k HDP takmer na historickom minime. To sa začína meniť po tom, ako 23. decembra Kongres odhlasoval zvýšenie výdavkov na obranu, ktoré je podstatne vyššie, než požadoval Biden.

Heartland proti Rimland

Staré geopolitické teórie sa prehodnocujú, pokračuje The Economist. V roku 1904 britský geostratég Halford Mackinder tvrdil, že ten, kto ovláda jadro Eurázie – približne medzi Severným ľadovým morom a Himalájami – môže vládnuť svetu. Podľa tejto analýzy by spojenectvo medzi Ruskom a Čínou mohlo predstavovať vážnu hrozbu. Naopak, Mackinderov americký súčasník Alfred Thayer Mahan sa domnieval, že kľúčom ku globálnej moci je kontrola obchodných námorných ciest. Ďalší Američan Nicholas Spykman v roku 1942 tvrdil, že nie je dôležité jadro Eurázie, ale jej okraj. Domnieval sa, že námorné pohraničie tiahnuce sa od Atlantiku cez Stredozemné more okolo južnej Ázie až po Japonsko je životne dôležitým územím. “Kto ovláda okrajovú oblasť, vládne Eurázii,” napísal. “Kto ovláda Euráziu, ovláda osudy celého sveta.” Zdá sa, že Amerika, ktorá sa snaží posilniť svoje aliancie, aby vyvážila svojich eurázijských súperov, sa najviac približuje Spykmanovej téze.

Podľa britského The Economist, sa na západnom konci oživila organizácia NATO, aby posilnila Európu a čelila Rusku. Americké a ďalšie spojenecké sily boli posilnené pozdĺž hraníc s Ruskom. Fínsko a Švédsko sa vzdali posledných zvyškov neutrality a požiadali o vstup do NATO. Za predpokladu, že sa podarí prekonať posledné prekážky ratifikácie zo strany Turecka a Maďarska, mali by sa noví členovia pripojiť v roku 2023.

Západní spojenci predovšetkým rozsiahlo vyzbrojili a podporili Ukrajinu, aby začala odrážať ruský nápor, pokračuje The Economist. Napriek reptaniu prívržencov “Amerika na prvom mieste” Donalda Trumpa, Bidenovho predchodcu, Kongres súhlasil s poskytnutím pomoci pre Ukrajinu vo výške o 7 miliárd USD vyššej, ako je 37,7 miliardy USD, o ktoré žiadal Biden, a to vo fiškálnom roku, ktorý sa končí v septembri 2023. Putin západné spojenectvo ani zďaleka neoslabil, naopak, oživil ho, myslí si liberálny týždenník. Aaron David Miller z amerického think-tanku Carnegie Endowment for International Peace uvádza ďalšie dva nezamýšľané dôsledky: “Vytvoril v Amerike moment dvojstrannosti. A Bidenovi ponúkol chvíľu vykúpenia po chaotickom stiahnutí sa z Afganistanu.”

Na východnom okraji sa medzitým zintenzívnili reči o budúcej vojne s Čínou o Taiwan, najmä po augustovej kontroverznej návšteve predsedníčky americkej Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej na tomto ostrove, pokračuje v analýze The Economist. Biden dúfa, že jeho nedávne osobné stretnutie s čínskym vodcom Si Ťin-pchingom “urovná” zhoršujúce sa vzťahy.

Podľa The Economist, Amerika nemá v Ázii alianciu podobnú NATO, ktorá by mohla Čínu obmedziť. Namiesto toho funguje systém dvojstranných obranných dohôd s Japonskom, Južnou Kóreou, Austráliou, Filipínami a Thajskom; tieto krajiny nemajú voči sebe žiadne záväzky. Na vytvorenie väčšej súdržnosti Amerika pracuje na rozšírení ad hoc systémov. “Five Eyes” (s Austráliou, Britániou, Kanadou a Novým Zélandom) si vymieňajú spravodajské informácie; Aukus (s Austráliou a Britániou) sa usiluje o vývoj ponoriek s jadrovým pohonom a iných zbraní; a Quad (s Austráliou, Indiou a Japonskom) diskutuje o všetkom od vakcín po námornú bezpečnosť. Južná Kórea a Japonsko odkladajú staré spory, aby uskutočnili spoločné cvičenia uprostred intenzívnych raketových štartov (a očakávaného jadrového testu) zo strany Severnej Kórey.

Japonsko oznámilo, že v nasledujúcich piatich rokoch plánuje zdvojnásobiť výdavky na obranu, ale stále ho brzdí tradícia pacifizmu. Samosprávny ostrov Taiwan nemá formálne diplomatické vzťahy s väčšinou krajín a je vylúčený z mnohých amerických regionálnych vojenských cvičení. Biden opakovane naznačil, že by bránil Taiwan pred čínskou inváziou, ale mnohé zostáva nejasné, pokračuje The Economist. Podľa doktríny “strategickej nejednoznačnosti” Amerika presne nepovie, za akých okolností by mohla zasiahnuť a čo by urobila, najmä v prípade útokov “šedej eminencie”, ako je blokáda. Rozpočtári v Kongrese zväčša ignorovali dvojstranný návrh zákona, ktorý mal Taiwanu poskytnúť miliardové dotácie na nákup vojenského vybavenia, podobne ako sa poskytuje pomoc Ukrajine a Izraelu.

Podľa The Economist, je stred Spykmanovho okraja zložitý. Bidenova administratíva sa usilovala získať členov ASEAN-u, regionálnej skupiny juhovýchodnej Ázie. Tí však väčšinou nechcú byť nútení vyberať si medzi Čínou, ich hlavným obchodným partnerom, a Amerikou, hlavným garantom regionálnej bezpečnosti.

India zostáva pre amerických stratégov veľkou výhrou, myslí si The Economist. Má tradíciu neangažovanosti a prosovietskych sklonov, ale v dôsledku zhoršenia vzťahov s Čínou sa priblížila k Amerike. Každoročné námorné cvičenia Malabar medzi Amerikou a Indiou sa rozšírili na všetkých členov štvorky. Rozdiely pretrvávajú. India sa zdržanlivo vyjadruje k priamej kritike Putinovho útoku na Ukrajinu. Napriek tomu Kurt Campbell, hlavný poradca Bieleho domu pre Áziu, tvrdí, že ide o “zďaleka najdôležitejší bilaterálny vzťah Spojených štátov v 21. storočí”.

Na Blízkom východe a v strednej Ázii sa medzitým po sebe nasledujúci americkí prezidenti snažili znížiť svoje vojenské záväzky po desaťročiach neplodných vojen v Iraku a Afganistane, pokračuje v analýze The Economist.

Okrem toho prudký nárast cien ropy a zemného plynu začiatkom tohto roka, ktorý zhoršila vojna na Ukrajine, opätovne potvrdil geopolitický význam Perzského zálivu, pokračuje britský týždenník. Biden, ktorý kedysi vyhlásil Saudskú Arábiu za “vyvrheľa”, navštívil v júli túto krajinu a buchol si päsťou s Muhammadom bin Salmánom, korunným princom a faktickým vládcom krajiny. “Neodídeme a nenecháme tu vákuum, ktoré vyplní Čína, Rusko alebo Irán,” povedal Biden arabským lídrom v Džidde. Podľa The Economist, sa mu na oplátku dostalo len málo, či už v podobe zníženia cien ropy alebo normalizácie vzťahov Saudskej Arábie s Izraelom. V decembri vedúci predstavitelia krajín Perzského zálivu prijali Si-ho o poznanie srdečnejšie, poznamenáva The Economist.

Vzťahy Ameriky s Izraelom môže otestovať aj návrat Binyamina Netanjahua na čelo koalície, ktorej súčasťou sú krajne pravicoví ministri, pokračuje v analýze týždenník. Nádej Bidena na obmedzenie iránskeho atómového programu oživením jadrovej dohody vyšla nazmar. Akákoľvek dohoda o zrušení sankcií je teraz nemožná vzhľadom na rozsiahle protirežimové protesty v Iráne. Irán však naďalej pokračuje v obohacovaní uránu, čo predstavuje výzvu pre Bidenov sľub zabrániť mulláhom získať jadrové zbrane.

Pokiaľ ide o širší svet, Amerika a jej spojenci sa na Valnom zhromaždení OSN postarali o sériu nejednotných hlasovaní odsudzujúcich Rusko, konštatuje The Economist. Podpora Západu na globálnom juhu je krehká. Mnohé krajiny sa považujú za obete vzdialenej vojny v Európe, ktorá zvýšila ceny pohonných hmôt a potravín a odvrátila medzinárodnú pozornosť od iných kríz. Okrem toho nechcú, aby sa ocitli uprostred studenej vojny medzi Amerikou a Čínou.

Západ na tieto obavy reagoval viacerými spôsobmi: naliehaním na vytvorenie mechanizmu, ktorý by umožnil Ukrajine vyvážať obilie z čiernomorských prístavov, pokusom o zavedenie stropu na ceny ruskej ropy, podporou globálnych iniciatív v oblasti zdravia a vytvorením západného mechanizmu na financovanie projektov infraštruktúry a výzvou pre čínsku iniciatívu Pásmo a cesta. V širšom zmysle Biden zmiernil svoje počiatočné úsilie rozdeliť svet na demokracie a autokracie. Usporiadal rad veľkých regionálnych samitov, v neposlednom rade s lídrami z Ázie, tichomorských ostrovov, Latinskej Ameriky a Afriky.

Podľa The Economist, veľkou dierou v jeho stratégii je absencia atraktívnej hospodárskej a obchodnej politiky, ktorá by spojencov a priateľov viac zblížila. Rada pre obchod a technológie medzi USA a EÚ je užitočným nástrojom na diskusiu o nových technológiách. Hospodársky rámec pre 14 krajín Indopacifiku sľubuje budúce iniciatívy v oblasti digitálnej ekonomiky, odolnosti dodávateľských reťazcov, čistej energie a spravodlivosti (t. j. pravidlá týkajúce sa daní, prania špinavých peňazí a úplatkárstva). Nejde však o zásadné obchodné dohody, myslí si The Ecnomist. Amerika napríklad nevyslyší želanie ázijských spojencov, aby sa pripojila ku Komplexnej a progresívnej dohode o Transpacifickom partnerstve s 11 krajinami.

Bidenova “zahraničná politika pre strednú triedu” skutočne obsahuje veľa protekcionizmu a priemyselnej politiky, myslí si The Economist. Medzi nedávne opatrenia patria dotácie na ekologické technológie a polovodiče a obmedzenia prístupu Číny k vyspelým čipom. Tieto politiky vyvolávajú napätie s európskymi a ázijskými spojencami tým, že obmedzujú prístup na americký trh, obmedzujú vývoz do Číny a odvádzajú investície. Európska únia môže reagovať dotovaním svojich vlastných ekologických technológií a polovodičového priemyslu. Zdá sa však, že Jake Sullivan, Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť, považuje vyhliadky na dotačnú vojnu za dobrý výsledok. Pre Carnegie Endowment povedal, že Amerika pomáha stredným vrstvám inde tým, že podporuje “priaznivý cyklus investícií v iných častiach sveta”.

Druhá pretrvávajúca obava sa týka demokracie na Západe – najmä v Amerike, takmer dva roky po tom, čo protrumpovský dav vtrhol do Kapitolu, poukazuje ďalej The Economist. Zdá sa, že Amerika sa vzďaľuje od Trumpa a jeho kolegov, ktorí popierajú výsledky voieb, ale jej politika zostáva silne polarizovaná. Zdravie americkej demokracie má zásadný význam pre jej schopnosť získavať priateľov a presadzovať sa ako líder, uzatvára analýzu britský týždenník. Sullivan spomínal, ako v novembri, keď sa Biden zúčastnil na ázijskom samite v Phnom Penhu, ostatní lídri chceli vedieť podrobnosti o voľbách v polovici volebného obdobia na miestach, ako je Nevada. Ako povedal Sullivan, “bolo to pripomenutie, že zvyšok sveta sa pozerá na stav americkej demokracie… a hovorí: ‘Čo nám to hovorí o sile Ameriky na medzinárodnej scéne?