Peking 12. februára 2019 (HSP/Foto: TASR/AP- Marcus Yam)

V súčasnosti sa prejavuje mienka, že Čína sa snaží vytlačiť USA z postu jedinej svetovej superveľmoci, čo môže dokazovať aj obchodná vojna aj hrozba priameho vojenského konfliktu, situácia niektorými označovaná ako “studená vojna 2.0”. Ako to však v skutočnosti je, sa snaží zanalyzovať odborník na medzinárodné vzťahy Parag Khanna pre server Foreign Policy

“To, čo sa deje medzi Spojenými štátmi a Čínou, výsledkom nebude ani unipolárny svet, ani americký a ani čínsky,” poznamenáva Khanna hneď na začiatku.

USA sa totiž nechcú, ba ani nemôžu, vrátiť k svojej americkej hegemónii, čo nedovolia ani ostatné krajiny. A to isté platí aj pre Čínu, u ktorej tiež nie je pravdepodobné, že by mohla jednostranne ovládnuť aspoň svoj vlastný ázijský región.

Khanna ďalej vysvetľuje, že Ázia nie je taký homogénny región ako napríklad Európa. Nie je to len Veľká Čína, ako to západný svet často chápe.

Ázia je obrovská oblasť tiahnuca sa od Stredozemného mora až k Japonsku, “difúzna konštelácia unikátnych starobylých civilizácií”: Mezopotámia s riekami Tigris a Eufrat, údolie riek Indus a Ganga, ale aj Žltej rieky, či väčší región Mekongu. A to je len pár s mnohých geografických oblastí a kultúr, ktoré sú medzi sebou tak vzdialené a tak odlišné.

“Ázia zostala multipolárnou počas takmer celej zaznamenanej histórie,” konštatuje Khanna s tým, že namiesto ďalekosiahleho dobývania bolo vo všeobecnosti ázijským postojom “žiť a nechať žiť”.

Stáročia pretrvávajúca “Hodvábna cesta” bola skôr obchodom a kultúrnou výmenou ako dobývaním. Čínska snaha po jej obnove je Washingtonom chápaná ako “neokoloniálna hegemónia”, ktorej cieľom je “zaujať extrateritoriálne strategické body a prístavy a kontrolovať zahraničné ekonomiky”. Khanna však poukazuje, že Čína poriadne nekontroluje ani blízku Malakkskú úžinu medzi Singapurom a Indonéziou a jej “agresívne manévre” v Juhočínskom mori sú snahou zabezpečiť aspoň tieto vody na východnej strane úžiny.

“Ako sa čínsky obchod rýchlo rozvíja s Európskou úniou (vo výške okolo 500 miliárd dolárov ročne viac ako s USA) a s arabským svetom, je len logické, že sa snaží o pozemné koridory smerom do Európy a do oblasti Perzského zálivu a západnej časti Ázie,” píše Khanna.

Podľa neho musí Čína poriadne “žonglovať” v zmätku rôznych postojov susedných 14 krajín: “Dnes si veľmi dobre uvedomuje, že aj keby jej špičkové, ale netestované a neskúsené, vojenské jednotky rýchlo porazili suseda, cena diplomatických úderov od iných susedov by bola vážna.”

Už pri získaní niekoľkých námorných oporných bodov od Červeného mora po Indický oceán sa prebudili multidirekčné protiopatrenia vo forme nových koalícií, ako je Quad (USA, Japonsko, India a Austrália) či aj spojenectvo Vietnamu s Indonéziou.

“Na rozdiel od povrchných koloniálnych analógií používaných na opísanie správania Číny, dnešný svet charakterizuje zastrašovanie a suverenita, demokracia a transparentnosť, čiže nástroje a sily, ktoré vážne obmedzujú schopnosť Číny diktovať záležitosti,” myslí sa Khanna.

Poukazuje však ešte na jednu skutočnosť, analogickú s britskou prítomnosťou v Indii. Briti zjednotili Indiu, vybudovali infraštruktúru, pozdvihli ju takmer po každej stránke. Všetko sa ukázalo ako veľmi užitočné na posilnenie vzdorujúcich síl, aby sa nakoniec britská vláda v Indii skončila.

Podľa Khannu totiž “dnešný svet nie je ani unipolárny, ani bipolárny, ale geopolitický trh síl, ktoré súťažia o poskytovanie služieb potenciálnym spojencom a partnerom”.

Niektoré krajiny, ako Pakistan, Etiópia, Uzbekistan, Mjanmarsko a pod. za svoje celosvetové uznanie vďačia za čínske investície, najmä po finančnej kríze, v ktorom niektorí západní lídri nesprávne uvádzali úsporné opatrenia namiesto stimulov.

Ale Čína vie veľmi dobre aj to, že “väčšina ázijských krajín ju len múdro využíva na to, aby sa dostali na mapu, a ak budú hrať správne karty, obrátia sa potom na Indiu, Turecko alebo aj Nemecko”.

Čína sa teda učí, že “Áziu si nemožno ľahko kúpiť”. Na každú krajinu platí niečo iné. Navyše, o ázijský región sa dostatočne zaujímajú aj USA, Európa, Japonsko, India a iné mocnosti.

“Ak nechcú, aby sa rozvojový svet dostal do čínskych dlhových pascí, jednoducho musia dať svoje peniaze tam, kde sú ich ústa,” konštatuje Khanna.

Ázia má takmer 5 miliárd ľudí, z ktorých asi 3,5 miliardy nie sú Číňania. Ázia sa usiluje žiť v ázijskom svetovom poriadku, nie v čínskom. Takže projekt Hodvábnej cesty “sa nebude vyvíjať ako čínska parná lokomotíva, ale bude sa skôr podobať ťažkostiam pri prekonávaní lukratívnych infraštruktúrnych projektov a obchodných ciest”. Pôjde o náročnú súťaž s mnohými zatáčkami.

“Ázia je nakoniec príliš veľká oblasť pre akúkoľvek jednotku ovládania,” uzatvára Khanna.