Bratislava 22. augusta 2022 (HSP/Foto:Facebook,Pixabay)

Mysliteľ, filozof a lingvista Noam Chomsky poskytol rozhovor mexickému denníku El Universal. Kritizoval postoj USA k Rusku a Ukrajine, podporil Kissingerove tézy a opísal, ako sa vytvoril súčasný stereotyp Divokého západu. Tie najdôležitejšie myšlienky rozhovoru prinášame:

Emeritný profesor Massachusettského technologického inštitútu (MIT) Noam Chomsky (nar. vo Filadelfii, 1928) spôsobil revolúciu v lingvistike a zároveň celé desaťročia ostro kritizoval imperialistickú agendu svojej krajiny. Chomsky má 93 rokov, ale nestratil zmysel pre humor a naďalej uznáva triezve úvahy iných, dokonca aj Henryho Kissingera, keď nedávno vyzval na rokovania o ukrajinskom konflikte,  hoci ho v 70. rokoch ostro kritizoval.

Ozbrojený konflikt podnietil snahu európskych krajín posilniť svoje obranné kapacity, z čoho profituje vojenský priemysel USA. Majú Spojené štáty záujem na tom, aby sa táto kríza skončila mierovou cestou?

Stanovisko americkej vlády je jasné a presné. Oznámenie sa uskutočnilo na stretnutí NATO, ktoré Spojené štáty zorganizovali na leteckej základni Ramstein v Nemecku, a na následnom samite NATO nadobudlo formálnejšiu podobu. Práve na tomto samite Aliancia vrátane Európy prijala oficiálne stanovisko USA, že Rusko musí byť oslabené, aby už nemohlo podniknúť vojenskú akciu takéhoto rozsahu. Ak sa nad tým zamyslíte, znamená to, že Moskva musí byť oslabená viac, ako Versaillská zmluva oslabila Nemecko v roku 1919, pretože vtedy nezabránila jeho ďalšej agresii. Preto je potrebné ešte viac podkopať sily Ruska, aby nebolo schopné zapojiť sa do diplomatických rokovaní. Ak sa nad tým hlbšie zamyslíte, je jasné, že ide o recept na neslýchanú hru, ktorá predpokladá, že konflikt na Ukrajine, smrť a bombardovanie môžu pokračovať, desiatky miliónov ľudí na celom svete môžu vyhladovať, že úsilie v boji proti klimatickým zmenám možno zvrátiť a hrozbu ničivej jadrovej vojny možno tolerovať. A to všetko v nádeji, že Rusko, ak sa ho podarí poraziť, nepoužije zbrane, o ktorých sa vie, že ich má, a ktoré by mohli zničiť Ukrajinu a spustiť jadrovú vojnu. Je to neslýchaný hazard. Tento postoj však zastáva takmer celý západný svet a jeho spochybňovanie sa považuje za vlastizradu. Čo sa týka samitu NATO, je zaujímavé, že Európa teraz podporuje tento názor. Američania vždy uplatňovali túto politiku, ale Nemecko a Francúzsko sa zapájali do určitého alternatívneho diplomatického procesu. Na tomto samite však jednoducho zaujali stanovisko Spojených štátov.

Henry Kissinger koncom mája vyhlásil, že Európa a Spojené štáty by mali vyzvať na rokovania o ukončení konfliktu. Čo si myslíte o slovách bývalého ministra zahraničných vecí?

Kissinger bol jedným z tých, ktorí poukázali na to, čo bolo v podstate zrejmé. Hovoriť o tom sa považuje za zradu, ale je to pritom elementárne. Vojny sa končia diplomatickými dohodami alebo pokračujú, kým sa jedna strana nevzdá. To je obvyklá logika. Čo je to však diplomatická dohoda? Diplomatická dohoda je niečo, s čím môžu súhlasiť obe strany, aj keď sa im to nepáči. Inými slovami, v prípade diplomatickej dohody ani jedna strana nedostane všetko, čo chce, ale je ochotná ju akceptovať, pretože ju považuje za tú najmenej nepriaznivú možnosť. To je diplomatická dohoda. Ako upozornil Kissinger a mnohí iní, ukazuje sa, že každá diplomatická dohoda bude musieť pre Putina zahŕňať nejakú možnosť dôstojného ústupu. Na konci svojej kariéry a možno aj života nebude musieť odísť ako úplne porazený.

V opačnom prípade k diplomatickej dohode nedôjde. Kissinger bol za to zúrivo napadnutý. Ale to je základná logika. Buď budete presadzovať nejakú diplomatickú dohodu, ktorá navrhne spôsoby ústupu, alebo budete pokračovať vo vojenských akciách, prijmete všetky dôsledky pre Kyjev a svet a budete dúfať, že Rusko nepoužije zbraň, o ktorej všetci vedia, že ju má na ukončenie toho, čo sa deje: zničí Ukrajinu. Má na to potenciál. Všimnite si, že Rusko sa zatiaľ neuchýlilo k technike boja, ktorú pravidelne používajú Spojené štáty. Keď Američania bombardujú Sýriu, Líbyu, Irak alebo ktorúkoľvek inú krajinu, v prvom rade ničia komunikačné a energetické systémy. Krajina prestane fungovať. Rusko to neurobilo. Kyjev žije svojím životom. Rusko nezasiahlo dodávateľské reťazce zbraní ani nepoužilo ťažké zbrane masového ničenia. Ale bude to tak aj naďalej? To je minca, ktorú Spojené štáty s podporou Európy hádžu do vzduchu. Kissinger poukázal na to, že ide o neslýchanú hru a že alternatíva diplomatického riešenia konfliktu neuspokojí ani jednu stranu.

Čo urobili Spojené štáty pre zvýšenie napätia v Európe, keď podporili vstup Ukrajiny do NATO?

To je základná dilema. Rusko už pred 30 rokmi – dávno pred Putinom – jasne povedalo, že vstup Ukrajiny do NATO, nepriateľskej vojenskej aliancie, by znamenal prekročenie hranice, s ktorou by žiadny ruský líder nesúhlasil. Ani Gorbačov, ani Jeľcin a ani Putin. Niektorí vysokí predstavitelia USA to pochopili: George Kennan, Henry Kissinger, JakeMadlock a šéf CIA William Burns. Toto porozumenie existuje už dlho. Od 90. rokov sa snažili upozorniť predstaviteľov USA, že pokus o začlenenie Ukrajiny do NATO by bol neuvážený a provokatívny. Či sa nám to páči alebo nie, Rusko s tým nikdy nebude súhlasiť. Je to súčasť jeho základnej geostrategickej pozície. Ak ste videli topografickú mapu alebo ste študovali históriu, dobre chápete prečo. Spojené štáty však naďalej presadzovali začlenenie Ukrajiny do NATO. George W. Bush v roku 2008 oficiálne pozval Ukrajinu do Aliancie, ale Nemecko a Francúzsko to vetovali.

Spojené štáty však majú taký veľký vplyv, takže táto téma zostávala na programe dňa. Od Euromajdanu v roku 2014 Spojené štáty otvorene dodávajú Ukrajine ťažké zbrane. Nie je to žiadne tajomstvo. Vykonávajú spoločné vojenské cvičenia, školia ukrajinských dôstojníkov a to všetko s cieľom vytvoriť niečo, čo by aj americká armáda nazvala faktickým členstvom v NATO. Vôbec to nie je tajomstvo. Robia to otvorene. Mimochodom, v septembri minulého roka, ešte pred začiatkom konfliktu, Biden oznámil rozšírenie programu. Uskutočnilo sa rozsiahle vojenské cvičenie za účasti Ukrajiny a armády USA. Nie je to žiadne tajomstvo. Nie že by to nejako ospravedlňovalo konflikt, ale pomáha to vysvetliť ho. Je veľmi zaujímavé sledovať, čo píšu americké médiá. To, čo sa deje na Ukrajine, neustále označujú za „nevyprovokovaný“ konflikt. Je však zrejmé, že to čo sa deje, bolo vedome vyprovokované a práve preto toto tvrdenie neustále opakujú. Pri analýze iných konfliktov túto frázu nikto nepoužíval. Ak si zadáte do Googlu frázu „nevyprovokovaná invázia do Iraku“, je jasné, že to nikto netvrdí. V prípade Ukrajiny sa však táto fráza musí použiť, aby sa zakryla skutočnosť, že to, čo sa deje, je zámerne vyprovokované. Nie je to ospravedlnenie, je to vysvetlenie.

Ak chceme pochopiť, čo sa deje, a nie len slepo nasledovať lídrov vykrikujúcich vlastenecké heslá, musíme zvážiť vysvetlenia aj zdôvodnenia. Stratégia USA na Ukrajine výrazne zvyšuje hrozbu jadrovej vojny. A jadrová vojna by bola posledná. Neprežijeme to. Jadrová vojna medzi veľmocami by znamenala koniec. Zamyslime sa, či je táto stratégia pre Spojené štáty dobrá? Naozaj zvyšuje nebezpečenstvo ničivej jadrovej vojny.

Umožnil konflikt na Ukrajine Spojeným štátom vyhnúť sa zodpovednosti za príčiny globálnej inflácie?

Konflikt mal určitý vplyv na zvyšovanie inflačných tlakov, ale nebol ich príčinou. Ekonómovia sa sporia o tom, čo spôsobilo infláciu, ale zdá sa, že hlavnou príčinou je ponuka. Neoliberálne princípy spôsobili veľa škody. Stali sa akýmsi ničivým útokom na obyvateľstvo. Okrem iného vytvorili mimoriadne krehké globálne dodávateľské reťazce. Takže každá impulz môže priviesť ku katastrofe. Ďalším faktorom sú obrovské zisky kvázi monopolných konglomerátov, ktoré regulujú svetové hospodárstvo. To je ďalší vplyv neoliberalizmu. Keď sa ekonomika stala neovládateľnou, štát už nemohol zasahovať. To viedlo predovšetkým k početným finančným krízam a tendencii k monopolizácii. Veľké ryby požierajú malé ryby. Neexistuje žiadna kontrola. To, čo existuje, sú nafúknuté zisky a takmer nulová cenová konkurencia. To je druhý dôvod, ktorý spôsobuje infláciu. Sú aj iné, konflikt na Ukrajine je jednou z nich. Zďaleka sa všaknezdá, že by to bol ten hlavný.

Myslíte si v tejto súvislosti, že nové prejavy ekonomického protekcionizmu vyvolaného konfliktom odrážajú krízu neoliberálneho ekonomického modelu?

Existujú rôzne druhy protekcionizmu. Jedna z jeho najextrémnejších foriem je integrovaná do systému neoliberálnej globalizácie. Zoberme si Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) a jej pravidlá. Vráťme sa do Clintonovej éry. Pravidlá WTO poskytujú bezprecedentnú ochranu farmaceutickému priemyslu ako aj médiám atď. Hovoríme o bezprecedentných právach duševného vlastníctva obsiahnutých v existujúcich patentových zákonoch, ktoré nikdy nedosiahli také rozmery a ktoré umožňujú veľkým spoločnostiam podporovať monopoly. To je jeden z dôvodov, prečo sú lieky také strašne drahé. Sú chránené. Extrémne protekcionistické opatrenia WTO zaručujú obmedzenému počtu farmaceutických spoločností úplnú kontrolu nad výrobou. Ostatní ich vyrábať nemôžu… Nové patenty sa vzťahujú nielen na procesy, ale aj na výrobky. Ide o nový fenomén. To znamená, že ak nejaký mexický výrobca liekov nájde lepší spôsob výroby, nemôže ho využiť. Takéto obmedzenia platia už desaťročia.

Ide o zvýšenú úroveň protekcionizmu. Preto sa objavujú nové typy protekcionizmu, ktoré sa snažia chrániť krajiny pred účinkami neoliberálnej lavíny. To je dôvod, prečo potrebujeme rozumný medzinárodný systém, ktorý sa bude zaoberať potrebami ľudí, a nie ziskami veľkých spoločností. Spomeňte si na brettonwoodsky systém, ktorý panoval od konca druhej svetovej vojny až do 70. rokov 20. storočia. Veľmi dobre vieme, že nebol ani zďaleka dokonalý, že mal veľa problémov, ale umožnil krajinám napríklad kontrolovať kapitálové toky. Odliv kapitálu je hrozným zásahom do blahobytu spoločnosti. Ak by napríklad Mexiko alebo Brazília chceli zaviesť programy, ktoré by boli prospešné pre obyvateľstvo, bohatí by sa mohli rozhodnúť zničiť hospodárstvo stiahnutím svojho kapitálu. Je to spôsob, ako si zabezpečiť víťazstvo v triednom boji. Neoliberálne programy ako celok treba skutočne uznať za ostrú formu triedneho boja, pretože sú určené na uspokojovanie záujmov veľkých investorov a spoločností. A to je viditeľné. To možno vidieť na príklade Spojených štátov. RAND Corporation, renomovaná kvázi verejnoprávna spoločnosť, uskutočnila štúdiu o prerozdeľovaní bohatstva. Počas štyridsiatich rokov neoliberalizmu sa bohatstvo presunulo od 90 % chudobných, teda pracujúcich a strednej triedy, k 1 % bohatých. RAND odhaduje túto sumu až na 50 biliónov dolárov. 50 biliónov! To nie sú drobné. Je to skutočná lúpež, ktorú organizujú neoliberálne programy vytvorené práve na tento účel.