Bratislava 29. júna 2020 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Politológ Eduard Chmelár ku aktuálnemu politickému dianiu, alebo skôr (ne)dianiu okolo vyvodenia politickej zodpovednosti predsedu Národnej rady Borisa Kollára (Sme rodina) v spojitosti s jeho diplomovou prácou napísal, že „najhorším zločinom v politike je vziať ľuďom nádej“. „Pretože práve sklamaný, rozčarovaný a frustrovaný človek je ten, ktorý prestáva veriť v ideály, hodnoty a osvedčené vzorce správania a hľadá únik v podpore extrémnych riešení, ktoré sa napokon vždy ukážu ako skratka do pekla.“

Tragédia Matovičovej garnitúry spočíva podľa Chmelára práve v tom, že po sto dňoch vzala tým, ktorí verili, že budú iní ako ostatní, poslednú istotu, ktorá je tvorivou silou každej potrebnej zmeny. „Alternatíva, ktorá sa ponúka, je vysoko účelová a je predstieraním skutočnej zmeny. Smeráci – či už tí klasickí za osemnásť alebo tí obrodení bez dvoch za dvadsať – nadobudli neobyčajné sebavedomie, lebo sa nazdávajú, že ľudia zabudli na ich svinstvá a budú si ich želať späť,“ myslí si politický komentátor, ktorý nedávno skončil vo funkcii predsedu ľavicového subjektu Socialisti.sk.

Dodal, že torzo bývalej koalície PS/Spolu sa dnes tvári nesmierne pohoršene, akoby nevedeli, čo sú Matovič a Kollár zač už pred voľbami a akoby s nimi nechceli vládnuť. „Keby sa, pravda, dostali do parlamentu… Preto ma to divadlo, ktoré sa odohráva pred našimi očami okolo Kollárovej diplomovky, necháva chladným. Veď si uvedomte tú frašku: Kollára sa pokúša zdiskreditovať Miroslav Beblavý, ktorý by tieto veci určite nevyťahoval, keby sa mu splnil jeho sen a stal sa predsedom vlády po boku svojho koaličného partnera, bývalého mafiána s oligarchickým pozadím.“

„Zuzana Čaputová moralizujúco napomína vládnych politikov, aby dodržiavali také isté princípy, aké žiadali od svojich oponentov, ale ani ona to tak neurobila. Keď ju v predvolebnej kampani Slovenská advokátska komora upozornila, že pri jej zápise do zoznamu advokátov bol porušený zákon, pretože neoznámila, že popri koncipientskej praxi vykonávala živnosť, jej ľudia vrátane Miroslava Beblavého ju bránili absurdným a navlas rovnakým spôsobom ako dnes bráni hnutie Sme rodina Borisa Kollára: že neporušila nijaký zákon, lebo v tom čase ešte neexistovala komisia, ktorá by jej to mohla dokázať.“

Pripomenul, že Čaputová si zo strachu pred reakciou verejnosti (láskavý tón médií nemožno nazvať tlakom) však nechala pred prvým kolom prezidentských volieb advokátsku činnosť pozastaviť a pred druhým sa dala radšej zo zoznamu advokátov potichu vyškrtnúť.

„Neoprávnené nadobúdanie hodností a titulov však nemôže byť problémom, ktorý sa rieši účelovo, ad hoc, politicky. Nemusíme zdôrazňovať, že takíto politici sú ľahko vydierateľní a manipulovateľní. Kým médiá pomáhali niektorým politikom rozohrávať túto zástupnú hlúpu hru, umožnili Igorovi Matovičovi dostať dovtedy rovnocenného koaličného konkurenta na lopatky.“

Podľa slov Chmelára si môžeme len domyslieť, čo bolo výsledkom štvrtkovej dvojhodinovej „otvorenej debaty“ s Borisom Kollárom, o ktorej premiér na Facebooku napísal, že „nebola márna“. „Keďže šéf parlamentu neodstúpil a za svoj čin sa fakticky ani neospravedlnil, výsledok mohol byť iba jediný: odteraz Sme rodina (ktorej líder sa správal v posledných týždňoch až príliš premiérsky) zahlasuje za všetko, čo mu Matovič predloží a z podceňovaného „šaša“ vyrástol talentovaný technológ moci, ktorý chytil opraty vládnej koalície pevne do rúk.“

„Trochu mi to pripomenulo 90. roky, keď sa na sklonku Mečiarovej vlády rodilo volebné zoskupenie opozičných strán Slovenská demokratická koalícia. Jej líder Mikuláš Dzurinda (vtedy ešte s brčkavými vlasmi, nepristrihnutými fúzmi a špinavými nechtami) mal oficiálny titul „hovorca“, aby sa odlíšil od predsedov koaličných strán. Vladimír Mečiar ním vtedy ešte dosť pohŕdal a odkazoval mu, že hovorcovia nie sú jeho úroveň a nemá sa s ním o čom baviť. Už o niekoľko rokov bol však prekvapený, ako žiačik prerástol svojho učiteľa…“

Eduard Chmelár sa pozastavil nad tým, že najväčší problém dnešných záverečných prác na vysokých školách nespočíva v odhaľovaní plagiátov. „Kollárovo mávanie papierom, že jeho miera originality je 24,45 a že interné smernice školy označujú výsledok do 30 percent ako „bežnú prax“, je úplne smiešne. Nikdy som neodporučil na prijatie prácu, ktorá mala viac ako 20-percentnú zhodu, taký text dostal u mňa vždy FX. Nie preto, že by to bol plagiát – nemusel byť. Mohli ste mať zhodu 70 % a stále nemuselo ísť o plagiát, ak bolo všetko kvalitne zazdrojované – v takom prípade ide totiž o kompilát (rozlišovanie medzi týmito dvoma textami robí doteraz mnohým problém).“

„Ale takto záverečná práca na vysokej škole jednoducho nemôže vyzerať. Problém je v tom, že Boris Kollár naozaj nemusel od nikoho odpisovať, ani nikomu nič ukradnúť. Podľa môjho názoru tú prácu s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nepísal. Na kandidátke mal človeka, ktorý robí biznis s diplomovkami. Áno, priatelia, netvárte sa, že neviete, o čo ide. Moralizujeme nad odhalenými plagiátmi, ale dnes je stále možné, legálne a čoraz rozšírenejšie nechať si prácu jednoducho napísať od niekoho iného, ak máte dosť peňazí. Takých firiem je ako maku, stačí si ich vygoogliť. Pritom, ak to dotyčná firma neodflákne, ste úplne čistý. Táto prax neskutočne dehonestuje hodnotu a význam akademického vzdelania.“

Známy politický komentátor dodal, že Igor Matovič nenavrhol nijaké reálne riešenie, a to, čo ponúkol, je mimoriadne trápne. „Veď dobre, poďme preveriť všetky záverečné práce. Pôjdeme aj preveriť všetkých lekárov, či nebrali úplatky? Rybárov, či nepytliačili? Návštevníkov knižníc, či neukradli knihu? Trhovníkov, či nám odvážili presne? Matovič sa vysmieva mechanizmom spoločenskej dôvery, ale hodiť riešenie na iných a zároveň neriešiť postavenie súčasného predsedu NR SR, je zbabelý a nepresvedčivý úhybný manéver, ktorý sa snaží nechať celú záležitosť potichu vyhniť.“

Pravdou je podľa neho, že potrebujeme riešiť obe veci: kontrolu záverečných prác všeobecne (aby táto téma nebola účelovo zneužívaná nejakými beblavými na politické ciele) a vyvodzovanie politickej zodpovednosti, ktorá musí predchádzať trestnoprávnu, tak ako morálka predchádza zákon. „Zároveň je to absurdné vyvrcholenie slepej uličky súčasného vývoja, keď sa celá diskusia o neudržateľnom systéme redukuje na banálnu epizódu podvodníka v úlohe druhého najvyššieho ústavného činiteľa, ktorý by v normálnych časoch čistil štátnikom topánky. Necítite ten výsmech dejín? Tú pachuť predstierania činnosti ctihodných luhárov, ktorí nás vedú a najatých služobníčkov moci, ktorí tomu dodávajú pozlátko významnej zmeny? To by sa dnes Cicero čudoval, kto všetko je považovaný za štátnika. O tempora, o mores…“