Toto je skvelý model! Počiatočnými finančnými injekciami vychovať prvú generáciu zamestnancov mimovládok, ktoré sa cez svoj politický aktivizmus dostanú do vládnych štruktúr, aby poskytovali ďalšie a ďalšie výživné transfúzie mimovládkam, z ktorých vzišli. Nečudo, že Soroš v ktoromsi zo starých rozhovorov s úsmevom hovorí, že robiť subverziu ja také zábavné! Oficiálne miesta sa názorovo stále tesnejšie primykajú k mimovládkam, časom, ako je to teraz u nás, je problém jedno od druhého odlíšiť. Chmelár k štedrému darčeku píše: “Vôbec nemusíte použiť abstraktného bubáka Sorosa, aby sa vám štedrý darček pre Nadáciu otvorenej spoločnosti (ktorej pristálo na účte takmer 22 miliónov eur) zdal podozrivým. Začnime tým, že niekoľko dní bolo o tomto škandále z oficiálnych miest hrobové ticho. Informácia s konkrétnym výpisom sa šírila internetom, poukazovali na ňu individuálne opoziční politici, ale mlčali médiá, mlčalo príslušné ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a mlčala aj samotná nadácia, ktorá sa ozvala až dnes, krátko pred tlačovou konferenciou strany Smer-SSD. Veľa sme sa od nich nedozvedeli. Skúsili to zahrať na hrdinov, vraj ich „útok“ Smeru zomkol…”

Pritom to nie je tak dávno, čo ministerka vlády odporúčala pre ťažko choré dieťa zbierať vrchnáky od plastových fliaš, medzitým EÚ svojim nariadením aj to znemožnila. Poďme sa však spolu s Chmelárom prizrieť faktom: “Prezidentkina vláda odkázala slovenským občanom v núdzi, že sa im, už tohto roku neujde nič, lebo treba šetriť. Vzápätí prvú vec, ktorú schválila, bolo odklepnutie obrovského balíka peňazí pre Nadáciu otvorenej spoločnosti. Pripomeňme, že ide o približne rovnakú sumu, aká pred niekoľkými mesiacmi chýbala na záchranu štvrtiny železničných tratí na Slovensku. A rovnako pripomeňme, že na čele tejto nadácie stojí Fedor Blaščák, ktorý predtým pracoval pre Progresívne Slovensko. V roku 2018 spôsobil škandál, keď sa ako moderátor verejnoprávnej RTVS objavil na tlačovej konferencii PS. No, škandál – mainstreamové médiá tomu, samozrejme, nevenovali pozornosť, hoci podľa Štatútu programových pracovníkov a spolupracovníkov RTVS je neprípustné, aby ich zamestnanec verejne prezentoval svoje politické názory alebo spájal svoje pôsobenie v RTVS so svojou činnosťou v politickom zoskupení. Blaščák neskôr odišiel robiť prezidentskú kampaň pre Roberta Mistríka, ale keď sa ten vzdal v prospech Zuzany Čaputovej, opäť ho bolo vidieť po boku vtedajšej podpredsedníčky Progresívneho Slovenska.”

Je to jeden z prvých väčších výdavkov vlády, čo spoľahlivo ukazuje na jej priority. “Aká to náhoda,” píše Chmelár, “že práve nadácia, ktorú vedie (Blaščák), dostane jednu z prvých zákaziek, ktorú odsúhlasila vláda, ktorú nielen vymenovala, ale v rozpore s ústavou aj zostavovala Zuzana Čaputová. Je úplne prirodzené, že tu vzniká množstvo otázok o klientelizme a nehospodárnom narábaní s verejnými zdrojmi. Voči pomoci ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou, niet námietok, nemá ich ani spomínaný Smer-SSD. Ide tu skôr o formu, výšku a načasovanie celej transakcie. Dotyčná nadácia sa bráni, že na financovanie aktivít spojených s integráciou ukrajinských utečencov do našej spoločnosti zo strany štátu neexistuje nijaký mechanizmus. To je dosť trápna byrokratická výhovorka. Takúto úlohu mohol zvládnuť aj štát sám a nepredražovať celý projekt prostredníctvom dotácií pre vybrané mimovládky. Je minimálne neetické, ak v čase, keď vyžadujeme od občanov trpezlivosť a uskromnenie sa, tieto pravidlá neplatia pre jednu pochybnú nadáciu s ideologickým podfarbením. Ja tvrdím, že je to zneužívanie predvolebnej situácie.”

Výroky prezidentky ale i predstaviteľov “demokratického” spektra strán naznačujú, že ľudia, ktorí sa nestotožňujú s oficiálnou líniou propagandy, sú hlúpi (zmätení). Pritom to, čo sa v rámci propagandy na Slovensku deje, vyzerá, že práve tá propaganda je určená publiku zloženého z hlupákov. Rozhodne má Chmelár pravdu, ak jej charakter porovnáva s metódami spred roku 89: “Zo všetkých strán sa na nás hrnie neuveriteľná propaganda, aká od roku 1989 nemá obdobu. Verejnoprávna televízia je zneužívaná na to, že v nej ľudia s rovnakým názorom absurdne diskutujú o obavách, že tu po voľbách nebude priestor pre iný názor. Verejnoprávny rozhlas včera napoludnie vysielal rozhovor s Magdou Vášáryovou, prečo je Fico ohrozením demokracie a o tri hodiny neskôr rozhovor s Mikulášom Dzurindom, prečo je Fico ohrozením demokracie. Tí, ktorí demokraciu najviac ohrozujú, nás strašia, že ak si vyberieme zmenu, hrozí vraj zánik demokracie. V uliciach miest sa objavili bilbordy ambasády USA, ktoré nevídaným spôsobom zasahujú do predvolebného diania na Slovensku, NATO tu organizuje demagogickú kampaň a jej generálny tajomník Jeans Stoltenberg sa tvári, že je to súčasť dohody so spojencami. Brusel nás ohlupuje, že každý má rovnaký hlas a je vo svojom rozhodovaní suverénny, ale keď sa niekto pokúsi povedať iný názor (ako to robí napríklad Maďarsko), je na neho vyvíjaný nátlak, stupňujú sa vyhrážky alebo mu stopnú čerpanie eurofondov. Všetci sa tvária, že sú oddaní demokracii, ale keď väčšina našich obyvateľov vysloví v prieskume názor, ktorý sa Washingtonu alebo Bruselu nepáči, zorganizujú nám tu demagogickú kampaň masírujúcu mozgy občanov, aby si slobodný názor jednoducho vytĺkli z hláv. Nechcete radšej vymeniť národ?”

Rolu Čaputovej vidí každý, nielen Chmelár: “Možno by to chcela samotná Zuzana Čaputová, ktorá v rozhovore pre vplyvný bruselský magazín Politico poohovárala našu vlasť takým spôsobom, že to nemá v dejinách Slovenskej republiky obdobu. Nikto, zdôrazňujem nikto zo slovenských prezidentov sa ešte nesťažoval v zahraničí na vlastných občanov. Čaputová to urobila obzvlášť nechutným spôsobom, keď poohovárala Slovákov, že podliehajú ruským dezinformáciám a že po víťazstve Roberta Fica môže Slovensko nastúpiť autoritatívnu cestu vývoja. Ale v tomto prípade ona sama šíri dezinformácie. To, že väčšina občanov Slovenskej republiky nesúhlasí s vojenskou podporou Ukrajiny, neznamená, že podliehajú ruskej propagande, dokonca ani to, že by boli dezorientovaní, kto vojnu rozpútal a už vôbec nie to, že by spochybňovali naše západné politické ukotvenie. Znamená to v prvom rade nesúhlas s politikou Čaputovej, Hegera a Naďa, ktorí Slovensko doslova odzbrojili a po 31 rokoch doviedli na naše územie cudzie vojská.

Tu sa dostávame aj k mojej notoricky známej výhrade voči tomu, ako Zuzana Čaputová uplatňuje mandát prezidentky republiky. Keď zdôrazňujem, že reprezentovať neznamená robiť si starosti s tým, aké šaty od Hanečku si vziať na seba, mám na mysli práve toto. Namiesto toho, aby Zuzana Čaputová západnej verejnosti vysvetlila naše postoje (ktoré zastávajú nielen „zmätení“ občania, ale aj renomovaní ústavní právnici), aby sa zastala vlastných občanov a obhájila ich pred očierňovaním, sama ich pošpinila, dezinterpretovala výsledky prieskumu verejnej mienky a opätovne dokázala, že nie je prezidentkou všetkých obyvateľov Slovenskej republiky, ale len úzkej centristickej skupinky. Slovensko vlastne nemá v pravom zmysle slova hlavu štátu. Už nehovoriac o tom, že pribúda ľudí, ktorí nemajú na nájomné, v lekárňach nedostať základné lieky, prepadli sme sa na chvost chudoby v EÚ – ale magisterku Čaputovú trápia ruské dezinformácie.”

Posledné slová Chmelára patria voľbám: “Nasledujúce voľby snáď ešte môžu byť slobodné, ale už nemôžu byť férové. Toľko lživej propagandy a špinavého očierňovania opozície, ktoré sa na nás valí, tu v povojnovom období ešte nebolo. Apelujem na vás všetkých, aby ste sa nedali zmiasť a vystrašiť. Ako hovorí klasik: každý chce vaše dobro – nenechajte si ho vziať.”