Chmelár o Matici Slovenskej: “Zdá sa, že ministerka kultúry je ochotná počúvať len požiadavky bratislavských umelcov, a preto ma zaujíma, kto jej píše noty”

Bratislava 23. júna 2020 (HSP/Foto:Facebook)

Politológ Eduard Chmelár kriticky okomentoval aktuálne rokovania medzi Maticou Slovenskou a Ministerstvom kultúry SR, pričom z neochoty pomôcť kľúčovej národnej inštitúcii viní súčasnú ministerku Natáliu Milanovú z hnutia OĽaNO. 

Chmelár pripomenul, že keď sa delili posty v súčasnej vláde, jej predseda Igor Matovič povedal, že kultúru nikto nechce, a tak si ju zobralo pod patronát jeho hnutie. “Máloktorý výrok tak symbolizuje skutočný vzťah dnešnej politickej garnitúry ku kultúre ako práve tento. Na kultúre, ktorá by mala byť základom každej zásadnej zmeny, nikomu nezáleží, a tak to aj vyzerá.”

“Svojim študentom rád pripomínam nasledujúci príklad: za štyri roky vo funkcii povereníka pre osvetu a školstvo Laco Novomeský založil Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu, vybudoval Slovenskú akadémiu vied, sieť regionálnych divadiel, odborných a umeleckých škôl. Ktorý minister sa s ním môže hoci aj vzdialene porovnávať? Od novej ministerky kultúry Natálie Milanovej iste nikto nečakal revolučné zmeny, ale nejaké nároky by sme predsa len mali mať. Jej doterajšie pôsobenie v rezorte však naznačuje, že v ňom vôbec nie je zorientovaná a ak by bol v centre záujmu tejto spoločnosti, už dávno by to bol škandál,” tvrdí komentátor Chmelár.

Dodal, že k činnosti Matice slovenskej bol sám v minulosti veľmi kritický. “Hoci som bezprostredne po revolúcii zakladal či skôr obnovoval miestny odbor Matice slovenskej v Pezinku, veľmi skoro som z nej vystúpil prakticky z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol vo svojom otvorenom liste Milan Rúfus, keď sa vzdal členstva vo Výbore MS (ak ste tento múdry text nečítali, nájdete ho v básnikovej knihe Epištoly staré a nové). Neskôr, keď sa najmä pod vedením Mariána Tkáča presadzovali v Matici otvorene fašizujúce trendy, vydávali sa spisy pohrobkov Tisovho režimu režimu a velebil sa ľudácky satelit nacistického Nemecka, som verejne vyhlásil, že ak toto bude pokračovať, tak by mal štát prestať financovať túto organizáciu. Urobil som tak oveľa skôr, ako sa týmto krokom začal vyhrážať vtedajší minister kultúry Marek Maďarič.”

Odvtedy sa však podľa Eduarda Chmelára veľa zmenilo. Tvrdí, že súčasný predseda Matice slovenskej Marián Gešper nastúpil zložitú, ale jednoznačnú cestu obrody tejto najstaršej celoslovenskej organizácie, ozdravil financie, znížil svoj plat o 1000 eur, rozlúčil sa s niektorými vyslovene fašizoidnými indivíduami, jednoznačne sa prihlásil k odkazu Slovenského národného povstania a pod jeho vedením vzniklo aj niekoľko zaujímavých dokumentov na túto tému. “Nevravím, že tu nie sú problémy, môžeme diskutovať o tom, či niektoré činnosti Matice nie sú duplicitné, ale cestu, ktorú nastúpilo súčasné vedenie Matice slovenskej, treba podporiť, nie apriórne hanobiť.”

“Bol som v šoku z výsledkov minulotýždňového rokovania predsedu Matice slovenskej s ministerkou kultúry. Natália Milanová sa predstavila nielen v svetle, v akom ju nepoznám (až arogantná neochota počúvať argumenty), ale čo je možno ešte horšie, preukázala žalostnú neznalosť rezortu: nerozumie zákonným a inštitucionálnym rozdielom medzi Národným osvetovým centrom a Maticou slovenskou a vo viacerých oblastiach viditeľne len tápa. Zdá sa, akoby bola ochotná počúvať len požiadavky bratislavských umelcov, a preto ma zaujíma, kto jej píše „noty“.”

Chmelár píše, že chce veriť, že Natália Milanová nechce vstúpiť do dejín ako druhá politička, ktorá po Kolomanovi Tiszovi zruší Maticu slovenskú. “Ak sa fungovanie Matice slovenskej správne nastaví, táto organizácia má svoje opodstatnenie. Znalosť slovenských dejín a udržiavanie tradícií, historických medzníkov a osobností, na ktorých stojí naša identita a štátnosť, je u nás stále žalostne malá. Propagácia je sterilná a neúčinná. Je čo zlepšovať, ale vyžaduje si to skôr viac peňazí ako menej.”

“Maďari si na juhu Slovenska doslova značkujú územie sochami, bustami a pamätnými tabuľami často pochybnej kvality. To nie je výčitka voči nim, ale smerom k našim inštitúciám, prečo juh zanedbávajú (podobne aj v ekonomickej oblasti, ale to je iná téma). Najvyšší slovenský vojenský hodnostár a jeden z najväčších vojvodcov 18. storočia poľný maršal Andrej Hadik sa narodil v Dunajskom Klátove, ale v jeho rodnej obci nenájdeme na neho žiadnu pamiatku, stojí tu však socha významného maďarského politika a učenca Istvána Széchenyiho, ktorý tu v živote nebol,” pokračuje Chmelár.

Taktiež tvrdí, že pomoc zahraničným Slovákom je nesystematická a doteraz sa nám nepodarilo vyformovať z nich lobistickú silu, ktorá môže významne pomôcť pri napĺňaní zahraničnopolitických cieľov Slovenskej republiky. “A takto by sme mohli pokračovať. Matica slovenská by mala dvíhať poznanie a vnímanie jedinečnosti slovenských reálií, mala by propagovať to najlepšie zo Slovenska a mala by to robiť spôsobom, ktorý je moderný a príťažlivý nielen pre našincov, ale aj pre cudzincov. Nihilistické opovrhovanie všetkým slovenským považujem za rovnaký komplex ako tupé búchanie sa do pŕs bez vedomia zmyslu našej hrdosti. Ministerstvo kultúry by malo pozvať všetkých ľudí dobrej vôle do verejnej diskusie, ako to zmeniť, nie politikárčiť tam, kde je to nevhodné. Stále chcem veriť, že Natália Milanová má dobré úmysly a niekto by jej mal poradiť, ako sa v tom lepšie vyznať. Každý, kto sa pohybuje v oblasti nášho kultúrneho dedičstva, by mal našľapovať veľmi opatrne.”