Môj profil 
Predplatné
Francúzsky prezident Macron sa snažil o dohodu medzi znepriatelenými skupinami, ktoré po zvrhnutí M. Kaddífího zvádzajú nepriateľský boj o moc v tejto strategicky významnej krajine. Obaja si síce pred kamerami podali ruky, ale to bolo asi všetko, čo Macron dosiahol, lebo hneď po návrate si obaja trvali na svojom. Ťažko uveriť tomu, že sa mal Haftár dohodnúť s islamistami vedenou vládou v Tripolise, aby uvoľnil pozície na obsadených ropných poliach, ropovodoch s ich terminálmi od prístavov v Sidra, Ras Lanúf, Benghazí až po Tobruk, odkiaľ majú zabezpečenú prepravu ropy a zdroj jediného príjmu pre krajinu. Ťažké boje sa viedli a doposiaľ trvajú hlavne v okolí prístavov Sidra a Ras Lanúf, kde končia najvýznamnejšie ropovody z ťažných ropných polí vo vnútrozemí. Tieto boje si vyžiadali tisícky životov a Haftár vie veľmi dobre, čo toto územie pre neho znamená. Teda dohoda medzi hlavnými nepriateľskými skupinami je zatiaľ v nedohľadne.
Vláda národnej jednoty v Tripolise je bábkou v rukách tvrdých islamistov, ktorí sa grupujú z bojových ozbrojených skupín tzv. Islamského štátu, ktoré sú tam ešte od pádu minulého režimu, aby bojovali za pád Kaddáfího, silne podporovaní vojskami NATO, kde aktivitami vynikalo najmä Francúzsko. Nemalé úsilie do tohto pletenca pridali ozbrojené skupiny, ktoré sa odštiepili od legálnej armády a pridali sa ku generálovi Haftárovi, ktorý vo východnej Líbyi pôsobil kedysi ako člen generálneho štábu a veliteľ pozemného vojska nasadené do bojov proti Čadu v pohorí Tibetsi. To bolo ešte v druhej polovici 80. rokoch, kedy si Líbya nárokovala na hraničné pohorie bohaté na urán, zlato iné cenné nerastné bohatstvo a súperila s Čadom, za ktorým stálo Francúzsko. Líbya tam bola porazená, Haftár s tromi veliteľmi padli do väzenia, z ktorého ho nakoniec dostala CIA, pre ktorú následne 20 rokov pracoval až do obdobia „arabskej jari“, kedy prišiel do rodnej Líbye poraziť úhlavného nepriateľa Kaddáfího, čo sa mu nakoniec za pomoci islamistov a NATO aj podarilo. Mimochodom, Haftár nezaostáva v ničom za Kaddáfím, len pôsobí v iných záujmoch, ale pokiaľ ide o hodnosť tam bol Kaddáfí skromnejší, lebo mal armádu a stačil mu len plukovník. Hafár sa nechal menovať za maršála, napriek tomu, že o armáde zatiaľ nemôže byť ani reči. Haftár si uvedomuje, že potrebuje silného spojenca zo svojich radov a nechal sa počuť, že by ním mohol byť Sajf islam Kaddáfí.
Pred pár dňami dolná komora talianskeho parlamentu rozhodla, že Taliansko vyšle k líbyjským brehom svoje námorné loďstvo s cieľom pomáhať „líbyjskej pobrežnej stráži“ chrániť hranice pred prevádzačmi. Na prvý pohľad nádejný krok, ale bez akejkoľvek reálnej podstaty. Treba si uvedomiť, že Líbya je sama v politickom, vojenskom a hospodárskom chaose, nie je schopná si chrániť ani svoje územie nielen na mori, ale ani na súši, odkiaľ denne prichádza nekontrolovateľné množstvo ilegálnych migrantov s cieľom dostať sa do záchytných táborov, kde sú vydieraní prevádzačmi a žijú v krutých podmienkach s nádejou úspešnej cesty do Európy. A potom tzv. „líbyjská námorná stráž“ je v rukách aj islamistov, ktorí majú záujem, aby sa ilegálni migranti čoraz viac dostávali do EÚ, lebo to je cieľom džihádu. Tam si výborne rozumejú s mimovládkami z EÚ, lebo zisky z každého migranta lákajú mnohých predstaviteľov rôznych humanitárnych organizácií ako aj skorumpovaných politikov v EÚ. Toto všetko len podporuje chaos nielen v Líbyi ale aj v celej Európe, čo je cieľom tých globálnych síl, ktoré chcú vyvolať v EÚ sociálne a náboženské nepokoje vedúce možno k vojnovému konfliktu.
Juraj Kiesel
.JPG)
.jpg)
