Cerveteri patrilo k najvýznamnejším etruským mestám a bolo obchodnou metropolou Etruskov, ktorá mala až  tri prístavy. V reči Etruskov sa volalo Caere.

Mesto leží na sever od Ríma, vo vzdialenosti 42 kilometrov. V epoche Etruskov bolo 15 krát väčšie, ako je v súčasnosti!  V 7. storočí pr.n.l. (všetky ďalšie časové údaje o Etruskoch sa vzťahujú na čas pr.n.l.) malo až 100 000 obyvateľov!

Dnes v Cerveteri pripomína zašlú starú etruskú slávu len niekoľko nepatrných zvyškov múrov.

Najúžasnejšie čo nám však etruské Cerveteri zanechalo, je jeho dobre zachovaná nekropola, svojou jedinečnosťou v Európe ničím podobným neprekonaná.

Navštívil som ju dvakrát a jej spoznanie patrí k mojim najskvelejším zážitkom, aké som pri mojich potulkách po antických pamätihodnostiach na rôznych  miestach sveta zažil.

Keď som tam bol prvý raz, tak ma sprevádzala dobrá priateľka, renomovaná rímska archeologička, špecialistka na etruskológiu, Alicia. Od nej som sa dozvedel o veľkolepej nekropole v Cerveteri a o Etruskoch všetko čo ma zaujímalo a bolo toho veľmi veľa.

Nekropola je obrovská a hoci sme tam strávili viac ako pol dňa, tak celú sme ju neprešli. Je v nej okolo 3 000 tumulí (hrobiek). Z nich je dosiaľ vykopaných a verejnosti sprístupnených len  približne 550.

Úplne najstaršie hrobky boli vysekané do tufovej kameniny, niekedy začiatkom ôsmeho storočia. História Etruskov sa ukončila ešte pred našim letopočtom, niekedy koncom druhého storočia.

Boli porazení a pohltení rozmáhajúcou sa Rímskou ríšou.

Tie najstaršie hrobky sa nazývajú studňovými, lebo boli budované vo forme studní. Od siedmeho storočia stavali Etruskovia pre svojich zosnulých už len tzv. komorové hrobky, tie boli oveľa priestrannejšie. Na ne nahrnuli veľký kopec hliny. Techniku stavania hrobov vyvíjali ďalej a v štvrtom storočí začali budovať  veľké podzemné hrobové komplexy. Tie pozostávali z hlavnej komory a z niekoľkých vedľajších, spravidla menších komôr.

Alicia ma zaviedla k jednému takému komplexu.

Patril bohatej rodine etruského šľachtica Matunu. Bol zo všetkých hrobov tohto typu najkrajší. Preto dostal meno tomba bella, krásny hrob.

Na stenách veľkolepej hrobky možno obdivovať majstrovské reliéfové maľby. Boli urobené vo veľmi pestrých farbách a ešte stále sú veľmi dobre zachované.

Etruskovia boli dokonalí majstri umenia a architektúry a starí Rimania sa učili všetko od nich.

Mŕtvym dávali ich pozostalí veľmi štedro do hrobov aj bohaté dary.

Všetky veci, ktoré boli v hroboch nájdené, sú umiestnené v početných múzeách, a to aj mimo Talianska.

Mnohé z týchto objektov, ktoré možno obdivovať v múzeách, sú tak perfektne vypracované, že je stále veľkou záhadou, ako to Etruskovia pred troma tisícročiami mohli dokázať.

Keď som si pozeral neskôr v Ríme, v etruskom múzeu, výtvory etruského zlatotepectva, tak som nechcel veriť vlastným očiam, aké to zázraky som mal pred sebou.

Sú vyrobené v nepredstaviteľne jemnej nádhere. Dokonca ani len sám svetoznámy florentínsky zlatotepec zo 16. storočia, Benvenutto Celini, nedokázal rozlúštiť ich výrobné tajomstvo a nebol schopný zhotoviť nič podobné. Imaginárnu súťaž s etruskými majstrami jednoznačne prehral.

Keď sme už podvečer opustili nekropolu, plni skvelých nezabudnuteľných dojmov, tak nás čakali ešte dva kilometre peši naspäť k autu Alicie, ktorým sme prišli z Ríma. Kráčali sme po úzkej skalnatej ceste, ktorá viedla úzkou úžľabinou a v ktorej bolo ešte stále veľmi dobre vidieť hlboké stopy po kolesách vozoch, na ktorých vozili mŕtve telá celé stáročia na pochovanie do nekropole.

Cestou mi Alicia rozprávala:

„Odkiaľ Etruskovia prišli a kto boli, aký bol ich pôvod, na tom sa až dosiaľ historici nevedeli zhodnúť, a tak neexistuje nijaká jednotná vedecká mienka o tom.

Na túto tému existuje len niekoľko hypotéz. A niektoré sú veľmi protichodné. Faktom ostáva, že Etruskovia patria k najzáhadnejším národom staroveku.

Teraz ti prezradím, čo je v tomto prípade moja súkromná mienka, ku ktorej som dospela dlhým štúdiom rôznych písomných dokumentov. Som toho názoru, že Etruskovia boli súčasťou trójskeho etnika a síce tou jeho časťou, ktorá sa zachránila po dobytí legendárnej Tróje mykénskym kráľom Agamemnonom.

Bolo to niekedy v dvanástom storočí pr.n.l.

Táto časť Trójanov putovala ďaleko preč od svojej zničenej Tróje a znova a znova sa usadzovala na niekoľko rokov na rôznych miestach na pobrežiach Stredozemného mora. Napokon niekedy začiatkom desiateho storočia pr.n.l. prikvitli na západné pobrežie Apeninského polostrova. Bolo to pravdepodobne niekde medzi Rímom a La Speziou a založili etruskú civilizáciu na pôde dnešného Talianska.“

Táto nesmierne múdra a inteligentná žena, vedkyňa, iniciovala vo mne trvalý záujem o etruskológiu, ktorej som sa autodidakticky začal venovať a sporadicky to robím už viac ako tridsať rokov.

Roman Bednár