Čaputová opäť jatrí emócie a rozohráva politickú hru okolo Istanbulského dohovoru

Bratislava 27. decembra 2019 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Napriek jasnému a jednoznačnému stanovisku parlamentu a vládneho kabinetu v otázke odstúpenia Slovenskej republiky od ratifikácie tzv. Istanbulského protokolu, z prezidentského paláca sa opäť ozývajú výhovorky, z ktorých je zrejmé, že hlava štátu nemieni počúvnuť hlas ľudu a opäť má v úmysle jatriť emócie a rozohrať nepeknú politickú hru

Národná rada ešte v marci schválila uznesenie, ktorým odmietla kontroverzný dokument. S uznesením NR SR sa stotožnila aj slovenská vláda, ktorá svojim uznesením z polovice decembra zaviazala predsedu vlády, aby požiadal prezidentku o zabezpečenie formálnej notifikácie odmietavého stanoviska Slovenskej republiky k ratifikácii dohovoru jeho depozitárovi.

Namiesto splnenia obligátnej povinnosti však Čaputová prostredníctvom svojich asistentov Slovákom alibisticky zvestovala, že najprv musí posúdiť, či to vôbec patrí do jej kompetencie. Navyše sa jej zdá, že dva mesiace pred voľbami by sa táto záležitosť snáď ani nemala riešiť. Lakonické odkazy prezidentky cez jej asistentov  o to viac povzbudili celú perepúť liberálnych ideológov, ktorí opäť verklíkujú svoju ošúchanú pesničku o tom, ako 99% Slovákov nerozumie textu dohovoru a pletie si dojmy a pojmy. Podľa liberálnej sociologičky Sylvie Porubänovej predsa ide o úplne nevinný dokument, ktorý vraj vôbec nerieši genderovú ideológiu či kreatívnu definíciu manželského zväzku alebo problematiku partnerských vzťahov osôb rovnakého pohlavia.

Liberáli sa oháňajú stanoviskom Benátskej komisie Rady Európy, podľa ktorého vraj signatári Istanbulského dohovoru nemusia prijať opatrenia na uznanie rôznych kategórií osôb na základe rodovej identity a dokonca im vraj ani nemusia udeliť osobitné právne postavenie, avšak musia zabezpečiť zákaz diskriminácie na základe rodovej identity. Logicky sa však natíska otázka, ako sa má tento zákaz zabezpečiť v praxi, pokiaľ nebudú vopred definované a uznané jednotlivé kategórie rodovej identity, ktorých je podľa liberálov omnoho viac než len muž a žena. Ukazuje sa teda, že liberálom nejde o nič iné, než taktikou pomalého varenia žaby, postupne prepašovať do slovenskej legislatívy dogmatické postuláty vlastnej rodovej ideológie, ktorá je v rozpore s tradičným chápaním manželského zväzku muža a ženy tak, ako je to zakotvené v Ústave Slovenskej republiky.

Týmto veciam však bežní Slováci podľa mienky premúdrelých liberálov a kaviarenských odborníkov aj tak nerozumejú a mali by sa preto uspokojiť s interpretáciou, že v Istanbulskom dohovore ide iba výlučne o prevenciu násilia páchaného na ženách a o nič iné. Opäť však vzniká otázka, či na Slovensku nemáme vlastné zákony, ktoré podobné násilie postihujú? Vari je na Slovensku oficiálne dovolené páchať násilie na ženách? Veď ratifikáciou Istanbulského dohovoru by vlastne Slovenská republika de facto aj de iure priznala, že nemá vlastné právne nástroje na prevenciu a postih násilia voči ženám. Inak predsa nie je žiadny logický dôvod na ratifikáciu nejakých duplicitných noriem v Istanbulskom dohovore. Alebo je účelom Istanbulského dohovoru niečo iné?

Gabriel Gačko