Od marca, keď Čína sprostredkovala mierovú dohodu medzi Saudskou Arábiou a Iránom, sú politické a vojenské ambície Pekingu na Blízkom východe predmetom intenzívnych špekulácií.

Hoci väčšina pozorovateľov súhlasí s tým, že strategické ciele Číny v regióne presahujú tradičné energetické transakcie, diskutuje sa o tom, či sa snaží nahradiť Spojené štáty na Blízkom východe a či môže rozmiestniť vojenské jednotky na projektovanie svojej moci.

Tieto dve otázky sú racionálne a logicky prepojené. S rastúcou angažovanosťou Číny v regionálnych hospodárskych, politických a diplomatických záležitostiach rastie schopnosť Pekingu formovať domácu a vnútroregionálnu dynamiku.

V kontexte veľmocenského súperenia medzi USA a Čínou sa stratégovia nemôžu nepýtať, čo to znamená pre úlohu Ameriky v regióne a bezpečnostnú architektúru, ktorú jej prítomnosť umožnila.

Čína má v regióne bohatom na ropu jednoznačne národno-bezpečnostné záujmy, ktoré musí chrániť. Viac ako 53 % jej dovozu surovej ropy pochádza z Blízkeho východu, čo je tok uhľovodíkov, ktorý si Peking nemôže dovoliť stratiť. Vzhľadom na túto závislosť a zraniteľnosť, ktorú predstavuje v prípade vojenského konfliktu, je logické predpokladať, že Čína bude chcieť mať v regióne vojenské jednotky.

Je to logické, ale je tento predpoklad správny? Možno nie.

Dve oblasti, ktoré ovplyvňujú dodávky energie do Pekingu, sú výroba a doprava. Najväčšie hrozby pre prvú z nich spočívajú v domácej nestabilite alebo v konfliktoch medzi štátmi. Výzvy na zabezpečenie prepravy energie sú rôznorodejšie a zahŕňajú regionálnu nestabilitu, narušenie komunikácií na námorných trasách, pirátstvo alebo v najhoršom prípade námornú blokádu.

Pokiaľ bude závislosť Číny od zdrojov energie na Blízkom východe vysoká, riziko narušenia výroby a dopravy bude naďalej reálne.

Čínski predstavitelia sú však pragmatici a rozlišujú medzi náchylnosťou a zraniteľnosťou. Napriek vysokej závislosti od blízkovýchodných zdrojov energie sa Peking domnieva, že je náchylný, ale nie nevyhnutne zraniteľný. Je to preto, že Čína potrebuje Blízky východ pre svoju ropu rovnako, ako tento región potrebuje Čínu ako zákazníka. Averzia voči narušeniu je obojstranná.

Okrem toho v prípade regionálnej krízy, ktorá by narušila ťažbu alebo dopravu, by Čína nebola jedinou obeťou. Dôsledky by postihli krajiny dovážajúce ropu od Ázie po Európu, čo je scenár, ktorý si Čína ani USA neželajú.

Najväčším potenciálnym ohniskom napätia medzi USA a Čínou je v súčasnosti Taiwan. V prípade nepriateľských akcií by Washington mohol použiť svoju armádu na zablokovanie alebo prerušenie čínskych energetických dopravných trás v snahe potlačiť čínske operácie v Taiwanskom prielive. Čína sa pravdepodobne bude chcieť pripraviť na takúto možnosť tým, že posilní svoju prepravu energie z Blízkeho východu.

Číňania sa však na túto zraniteľnosť pozerajú z dvoch veľmi odlišných hľadísk. Na jednej strane by námorná blokáda dovozu energií zo strany USA bola pre Čínu menším problémom ako možnosť totálnej vojny s jej veľmocenským rivalom. Narušenie globálnych trhov s energiou by bolo významné, ale pravdepodobne by nebolo rozhodujúcim faktorom v akomkoľvek boji medzi USA a Čínou.

Na druhej strane, aj keď sa Peking obáva potenciálnej blokády dovozu energií z Blízkeho východu zo strany USA, pomer nákladov a výnosov nepodporuje čínsku vojenskú prítomnosť v regióne. Na to, aby Čína vyvinula účinné a dostatočné kapacity na boj proti USA, by si Peking vyžadoval minimálne takmer rovnocenné vojenské nasadenie. Čokoľvek iné by aj tak neriešilo zraniteľnosť Číny.

USA v súčasnosti vynakladajú na svoj regionálny vojenský rozpočet viac ako 70 miliárd USD. Celý čínsky rozpočet na obranu v roku 2023 predstavuje 224 miliárd USD. Aby sa Peking vyrovnal súčasnej úrovni vojenských výdavkov Washingtonu v regióne, vyžadovalo by si to najmenej tretinu celkových čínskych výdavkov na obranu.

To zjavne nie je nákladovo efektívne vzhľadom na to, že hlavné divadlo a najvýznamnejšia strategická hrozba Číny sa nachádza v západnom Tichomorí, ktoré absorbuje väčšinu čínskej vojenskej pozornosti.

Vzhľadom na to Čína vyvinula iné, menej nákladné spôsoby, ako zmierniť svoje riziká v oblasti energetickej bezpečnosti. Peking sa snaží ukončiť regionálne konflikty sprostredkovaním mierových dohôd medzi dlhoročnými nepriateľmi.

Zapája sa do budúcej hospodárskej architektúry kľúčových regionálnych hráčov. A snaží sa vytvoriť vzájomnú závislosť medzi štátmi produkujúcimi energiu a 1,4 miliardami obyvateľov Číny.

Spolu môžu byť tieto nástroje oveľa účinnejšie, než by kedy mohla byť vojenská technika.

Americkí stratégovia majú zmiešané pocity z rastúcej prítomnosti Číny na Blízkom východe – nech už má akúkoľvek podobu. Zatiaľ čo Washington je presvedčený, že Peking sa snaží nahradiť USA ako garanta bezpečnosti v regióne, mnohí skúsení americkí diplomati sa tiež potichu tešia, že Čína uviazne v regióne, ktorý sužujú nezmieriteľné konflikty.

A predsa sa Čína bude v regióne angažovať svojím vlastným spôsobom bez ohľadu na to, či to USA považujú za príťažlivé alebo prijateľné. Aj keby sa čínske vojská na Blízkom východe nikdy nerozmiestnili vo veľkom počte, politická, hospodárska a diplomatická prítomnosť krajiny bude silou, s ktorou treba počítať.