So znepokojením však možno sledovať i to, že sa stupňuje zneužívanie tejto udalosti rôznymi politickými skupinami a v mene obetí vraždy stále častejšie vystupujú tí, ktorí nemajú morálny kredit na úlohu obhajcov spravodlivosti. V súčasnej vypätej situácii pritom nemožno nechať vládnuť emócie a treba dosiahnuť také ústavné riešenie, ktoré zabezpečí vnútorný mier v krajine.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Vražda a jej motív?
• Novinári a ich solidarita?
• Politické či nepolitické zhromaždenia?
• Možné alternatívy vývoja
• Rozdelené Slovensko a jeho budúcnosť

Vražda a jej motív?

Pokiaľ ide o vraždu J. Kuciaka a M. Kušnírovej, treba tento čin dôrazne odsúdiť a pozostalým obetí vysloviť sústrasť. Rozhodne však treba počkať na závery relevantného vyšetrovania, pretože všetky doterajšie mediálne špekulácie obsahovali obrovské množstvo pochybných tvrdení. Pokiaľ ide o mediálne najväčšmi rozšírenú predstavu, že dôvodom vraždy bol pripravovaný článok J. Kuciaka o talianskej mafii, treba povedať, že v článku o ‘Ndranghete a poľnohospodárskych dotáciách, ktorý po smrti autora publikoval portál aktuality.sk, neboli natoľko nové alebo prelomové informácie, aby to mohlo byť pravdepodobným dôvodom vraždy. ‘Ndrangeta je skúsená zločinecká organizácia, ktorá pozná dôsledky vrážd novinárov a následnú neželanú pozornosť verejnosti.

Mafie obvykle využívajú iné prostriedky na boj proti novinárom. Základným prostriedkom je snaha o korupciu alebo vydieranie, ktoré je možné v mnohých prípadoch. Samozrejme, existujú novinári, ktorí sa kúpiť ani vydierať nenechajú, avšak ani v takom prípade nebýva ďalším krokom vražda. Mafie majú obvykle pod kontrolou významnú časť médií a tie využívajú proti tým, ktorí by chceli ich protizákonné praktiky odhaliť. Pre ‘Ndranghetu by nebol problém, aby do médií vniesla protiargumeny voči článku alebo hoc aj vymyslené informácie o autorovom súkromí, znižujúce jeho dôveryhodnosť. Vzhľadom na tradičnú tému korupcie by táto téma odoznela oveľa rýchlejšie než téma vraždy novinára.

Za podobne nepresvedčivú treba považovať i teóriu, že páchatelia nevedeli, čo všetko J. Kuciak o nich vie a preto sa rozhodli zavraždiť ho. Táto teória je veľmi špekulatívna a snaží sa prekryť nedostatky niektorých mediálnych teórií o vražde. Pri takomto konaní by páchatelia pravdepodobne nechali telá obetí „zmiznúť“. Keby sa telá J. Kuciaka a jeho snúbenice nenašli, mohlo by sa ešte istý čas špekulovať, čo sa vlastne stalo. Keď pred niekoľkými rokmi zmizol novinár P. Rýpal, tak sa o celom prípade informovalo len postupne a oveľa menej. Naopak, nájdenie mŕtvych tiel J. Kuciaka a M. Kušnírovej situáciu vyhrocuje.

Žiaľ, takúto vraždu môžu určité subjekty ľahko zneužiť na to, aby si „vybavili účty“ so svojimi nepriateľmi. Od začiatku bolo zrejmé, že vražda sa dá zneužiť proti tým, o ktorých J. Kuciak písal. Obvinenia sa objavili nielen proti Ndrangete, ale aj proti politikom strany Smer SD. Osobne ma však znepokojili špekulácie, že zavraždený novinár chcel odhaliť prepojenia súdnej moci na organizovaný zločin. Túto verziu musia vyšetrovatelia síce tiež pozorne vyšetriť, ale mali si uvedomiť i možnosť, že snaha pripísať vraždu J. Kuciaka nepohodlným sudcom mohla byť útokom na konkrétnych sudcov. Keďže verejnosť má len veľmi malú dôveru v súdnu moc, dokážu aj takéto nepodložené špekulácie schopné vyvolávať hnev voči konkrétnym sudcom.

Novinári a ich solidarita?

Tieto ani ďalšie teórie o motívoch vraždy nemožno rozvíjať bez presvedčivého dôkazného materiálu, avšak aj ony zvyšujú potrebu nájsť odpoveď, komu vražda a jej následná medializácia pomohli. Je smutné, že po vražde J. Kuciaka sa začali problematickým spôsobom zviditeľňovať viacerí novinári. Keďže novinárske povolanie nemá v spoločnosti vysokú prestíž, objavila sa snaha ťažiť z úcty verejnosti voči zavraždenej dvojici. Ide najmä o snahu vytvoriť dojem, že novinári sú ľudia, ktorí s nasadením života pracujú v prospech verejnosti. Žiaľ, to pre novinárov ako celok vôbec neplatí. Veľká väčšina z nich si získala zlú povesť oprávnene a mnohí pracujú aj pre záujmy veľkých oligarchických subjektov s nie najlepšou povesťou, napr. pre Pentu alebo Eset.

Akokoľvek bola vražda J. Kuciaka strašná a odsúdeniahodná, treba uviesť, že nejde o prvú vraždu novinára v SR. Mimo pozornosti médií bol napr. 2. mája 2007 zavraždený novinár F. Sternmüller, ktorý pracoval pre časopis Život alebo Literárny týždenník, neskôr pre časopis Zubný lekár. Orgány činné v trestnom konaní jeho vraždu klasifikovali ako lúpežnú vraždu a vyšetrili, že vražda nesúvisela s jeho novinárskou prácou. Prípad vraždy J. Kuciaka je určite závažnejší, pretože podozrenia, že vražda súvisí s jeho prácou, sú silnejšie. Napriek tomu treba počkať na závery vyšetrovania.

Pokiaľ ide o vraždy novinárov, zaráža aj to, ako sa na Slovensku stavajú mainstreamové médiá k vraždám novinárov v zahraničí. Tam, kde chcú danú krajinu kritizovať, tam vraždy novinárov podrobne rozoberajú, napr. v Rusku, ale o novinároch zavraždených na Ukrajine po Majdane príliš nehovoria a podobná ignorancia mainstreamových médií platí aj pre masívne vraždenie novinárov v Iraku po roku 2003. Skutočná kritika v našom mainstreame sa neobjavila dokonca ani vtedy, keď Wikileaks zverejnil video ako americké vojská v Iraku zaútočili na neozbrojených novinárov.

Je očividné, že mnohých novinárov, najmä z Denníka N a Sme dnes možno považovať skôr za predstaviteľov opozície než za skutočných novinárov. Veľmi nedôveryhodne však pôsobí aj RTVS. Napr. M. Havran vystupuje ako rečník protivládnych zhromaždení a preto by nemal na túto tému zneužívať svoj priestor vo verejno-právnej RTVS. V diskusii Večera s Havranom zo 6. marca pritom použil neférovú taktiku, keď si zavolal dvoch novinárov, kritizujúcich vládu a policajného prezidenta T. Gašpara. T. Gašpar tak dostal od RTVS dve zlé možnosti: buď nastúpi proti presilovke troch novinárov a keďže kvôli funkcii nemôže ani slobodne hovoriť, tak sa zdiskredituje. Alebo vôbec nepríde a bude vyzerať ako zbabelec…

Politické či nepolitické zhromaždenia?

Žiaľ, reálne hrozí, že nech by bola vražda vyšetrená akokoľvek, určitá skupina neprijme iný výsledok než zodpovednosť vlády R. Fica. Zhromaždenia „za slušné Slovensko“, ktoré sa uskutočnili v piatok 9. marca 2018, sa síce oficiálne deklarovali ako nepolitické, mali však nanajvýš politické požiadavky, vrátane vytvorenia „novej dôveryhodnej vlády“. Je veľmi veľa tém, ktoré súčasnej vláde vyčítam aj ja (od otázky vzťahu k oligarchom až po otázky zbrojenia), voči organizátorom zhromaždení však mám tiež dosť výhrad. Kvôli politizácii mám značné výhrady i voči postoju vysokých škôl – neviem si predstaviť podobné rektorské voľno pri iných spoločensky dôležitých zhromaždeniach, napr. pri zhromaždeniach proti vojenským agresiám vo svete.

Neveľmi presvedčivú úlohu zahráva v celej kríze politická opozícia. Svojim vystúpením z nedele 4. marca 2018 sa na jej čelo postavil prezident A. Kiska. On sám pritom žiadne slušnejšie Slovensko nevytvorí, pretože je neveľmi slušným oligarchom a už stihol vykonať dosť politických prešľapov. Situáciu zostrila aj parlamentná opozícia, najmä vyhláseniami o prevrate (L. Nicholsonová). Súčasná opozícia nie je tou silou, ktorá by dokázala vytvoriť „slušné Slovensko“ a mnohí z jej členov sú doslova vzorom neslušnosti a oligarchizácie politiky. Za neveľmi vhodný považujem aj fakt, že právnym zástupcom pozostalých sa stal D. Lipšic, ktorý dostal za zrazenie chodca na prechode nečakane mierny podmienečný trest a to budí veľa otázok o spravodlivosti na súdoch.

Nedávno sa objavili aj špekulácie o zapojení vplyvných subjektov zo zahraničia. Osobne odmietam démonizáciu osoby G. Sorosa a vyjadrenia o jeho úlohe považujem za nevhodné, avšak úvahu, že na škandalizácii vraždy J. Kuciaka mohli mať záujem zahraničné subjekty, nemožno len tak ignorovať. Je zvláštne, že tie médiá, ktoré bez problémov šíria akékoľvek konšpiračné teórie o zasahovaní Ruska do amerických volieb, tak striktne odmietajú čo i len uvažovať o zasahovaní zahraničia do situácie na Slovensku. V prípade Slovenska nemožno zabúdať ani na prípady z minulosti, napr. pri tzv. okupácii TV Markíza pred voľbami v roku 1998, keď sa niektoré politické skupiny snažili vláde pripísať zodpovednosť za čosi, čo táto nespáchala a tým ovplyvniť politický vývoj v krajine.

Možné alternatívy vývoja?

Základnou požiadavkou, ktorú v súčasnosti vznáša takmer každý, je odstúpenie ministra vnútra R. Kaliňáka. Jeho zotrvávanie vo funkcii škodí celej vláde a sám mal odstúpiť dávno pred vraždou J. Kuciaka a M. Kušnírovej. Je zrejmé, že R. Fico sa v mnohom spolieha práve na R. Kaliňáka, ale ak minister vnútra zotrvá vo funkcii, tak práve on bude do budúcna trvalým terčom útokov proti vláde. Na druhej strane, je otázne, či akákoľvek rekonštrukcia vlády uspokojí jej odporcov. Práve ústupky by mohli vnímať ako slabosť vlády a následne zintenzívniť svoje protivládne protesty. Hoci nejde o analogické situácie, podobne to fungovalo počas tzv. farebných revolúcií: výsledkom musel byť vždy pád hlavného predstaviteľa vlády, žiadne kompromisy revolucionárov neuspokojili.

Jedným z často navrhovaných riešení súčasného stavu sú predčasné voľby. Tieto by znamenali koniec súčasnej vlády, vyriešiť súčasnú napätú situáciu by ale nepomohli. V predčasných voľbách možno očakávať určité oslabenie strany Smer SD, ale úplne víťazstvo opozičných síl je nepravdepodobné. Avšak dokonca aj v prípade úplného víťazstva by medzi opozičnými stranami prišlo k rozporom. V predčasných voľbách sa však dá predpokladať posilnenie ĽS NS, ktorej koaličný potenciál však zostane stále nulový. Preto by bolo treba zostaviť ešte rôznorodejšiu koalíciu než v roku 2016. Po predčasných voľbách by však aj spolupráca Smeru SD a SNS s opozíciou bola neperspektívna.

Vzhľadom na ústavnú novelu z roku 2011 tu existuje aj jedna alternatíva vývoja, výhodná najmä pre prezidenta A. Kisku. Keby totiž vláda podala demisiu, na základe čl. 115 ods. 3 ústavy by sa prezident stal dominantným subjektom v rámci výkonnej moci. Mohol by kreovať členov vlády a v podstate určovať ich politiku. Tu by vznikali obavy z rozhodnutí A. Kisku a rôznych skupín okolo neho, napr. podpora prezidenta pre nákup nových zbraní. Je známe, že veľké zbrojárske nákupy sú hlavným motorom korupcie v medzinárodnom obchode a ani terajšia vláda tu zrejme nemá čisté svedomie.

Občas spomínanou alternatívou je aj tzv. úradnícka vláda. Za istých okolností by mohlo ísť o riešenie, ktoré by situáciu stabilizovalo a na Slovensku existujú ľudia, ktorí by dokázali vykonávať vládne funkcie úradnícky neutrálne. Na druhej strane by však boli často obviňovaní, že nie sú politicky neutrálni a tiež, že presadzujú agendu oligarchov bez dostatočnej politickej diskusie. Stačí si len uvedomiť, aké obvinenia sa objavujú voči predstaviteľom najvyšších štátnych orgánov, ktorí majú byť politicky neutrálni ex offo, napr. voči ústavným sudcom. Spomenúť treba aj problém čl. 2 ods. 1 ústavy, podľa ktorého štátnu moc vykonávajú občania prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Priamy výkon je dnes veľmi limitovaný a ak vládnu moc nebudú vykonávať ani volení zástupcovia, bude to z hľadiska ústavy prinajmenšom problematické.

Rozdelené Slovensko a jeho budúcnosť

Fakt, že na námestiach v rôznych mestách Slovenska i zahraničí prišlo za „slušnejšie Slovensko“ demonštrovať mnoho ľudí, je určite významný a treba ho vnímať ako silný prejav postoja verejnosti. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že ani desaťtisíce ľudí na uliciach neznamenajú, že by za požiadavkami demonštrantov stála väčšina obyvateľov. Aj v susedných krajinách, napr. v Poľsku, sa nedávno konali masové zhromaždenia voči tamojším vládam, vôbec to však neboli zhromaždenia reprezentantov väčšiny. Tá časť verejnosti, ktorá bola 9. marca na námestiach, predstavuje určitú skupinu obyvateľov: je mladšia, sebavedomejšia, lepšie zosieťovaná a žije najmä vo veľkých mestách.

Na Slovensku však existuje aj iná skupina obyvateľov, ktorá neverí, že výsledkom zhromaždení bude „slušnejšie Slovensko“. Súčasné udalosti túto rozdelenú spoločnosť nezjednotia, naopak, môžu ešte väčšmi vyostriť rozpory. Taktiež sa môže vytvoriť aj určitý nebezpečný precedens preberania moci v krajine. Dnes ovládajú námestia opozičné skupiny „za slušnejšie Slovensko“, zajtra to však môžu byť napr. kotlebovci. Dnes ešte netečie krv, ale je treba včas vytvoriť systém, kde sa budú počítať hlasy občanov miesto systému, kde sa rozhoduje podľa počtu ranených na námestiach.

Na záver možno konštatovať, že Slovensko v súčasnosti nepotrebuje rekonštrukciu vlády, ale rekonštrukciu celého politického systému. R. Fico systém prepojení politikov na oligarchiu a „mafiu s bielymi goliermi“ nevytvoril, ale tiež neurobil nič pre to, aby ho odstránil. Oligarchizácia politiky nezanikne tým, že miesto R. Fica budú vládnuť A. Kiska a spol. Je potrebné vytvoriť nové ústavné pravidlá, kde nebudú môcť volení politici, prepojení na oligarchiu, ignorovať názor občanov. Predovšetkým treba odstrániť stav, keď sa pre platnosť referenda požaduje účasť vyše 50%, ale na platnosť volieb europoslancov stačí aj účasť 13% voličov. Keby mali občania reálnu možnosť v referende rozhodovať o tom, čo sa v krajine deje, mohli by požadovať zmeny v referende, nie na uliciach. Vrátane zmien „za slušné Slovensko“…

Branislav Fábry