Napriek tomu, že žiadna zo strán nezískala absolútnu väčšinu, Hnutie piatich hviezd a Liga, dve najúspešnejšie strany, sa pomerne rýchlo dokázali dohodnúť na novej koalícii. Kreáciu vlády však skomplikoval prezident S. Mattarella a preto sa vládu podarilo vytvoriť až na druhý pokus.

Euro ako jablko sváru?

Dôvodom neúspechu prvého pokusu premiéra G. Conteho bol postoj prezidenta, ktorý odmietol vymenovať za ministra hospodárstva P. Savonu, ekonóma, známeho svojim kritickým postojom k spoločnej mene Euro. P. Savona pritom pritom nebol novým menom v talianskej politike: v rokoch 1993-94 pôsobil ako minister vo vláde a od začiatku kritizoval Maastrichtské kritériá pre pristúpenie k Euru. Jeho názor, že reštriktívna finančná politika, spojená s Eurom, vedie k strate pracovných miest, zdieľa mnoho Talianov. Nevymenovanie P. Savonu tak spôsobilo napätú situáciu a niektorí poslanci dokonca žiadali, aby bol prezident S. Mattarella obžalovaný podľa čl. 90 talianskej ústavy za „velezradu alebo porušenie ústavy“.

Pokiaľ ide o ústavnosť krokov prezidenta, možno konštatovať, že napriek nie celkom jednoznačnému textu ústavy sa uznáva právo prezidenta odmietnuť vymenovanie ministra. Existujú aj viaceré príklady z minulosti, keď hlava štátu takto postupovala. Presná povaha prezidentského úradu a jeho právomocí však nie je v talianskom ústavnom práve úplne jasná. Tradične sa predpokladá, že prezident má právomoci v otázke kreácie vlády, avšak keď sú vláda a parlamentná väčšina silné, prezident ich uplatňuje opatrne. Naopak, keď sú parlament a vláda nefunkčné, jeho úloha nadobúda význam. V tomto prípade spočíval problém v tom, že Conteho vláda mala silnú podporu v parlamente i vo verejnosti.

Pri svojom postupe prezident S. Mattarella argumentoval najmä ochranou záujmov občanov pred vystúpením Talianska z Eurozóny. Treba povedať, že Hnutie piatich hviezd nemalo v tejto otázke jasnú líniu ani pred voľbami. Na druhej strane je však očividné, že otázka Eura bola iba jedným z mnohých problémov, ktoré pri kreácii novej talianskej vlády rezonovali. Voči novej vláde sa veľmi kriticky vyjadrovali tak politici z Bruselu, ako aj rôzne finančné inštitúcie. Na medzinárodných trhoch sa objavila dokonca určitá panika. Tieto faktory zrejme tiež ovplyvnili rozhodnutie prezidenta S. Mattarellu, ktorý bol v roku 2015 zvolený najmä hlasmi proeurópskej Demokratickej strany.

Úspešný druhý pokus

Napriek napätej atmosfére sa však Liga i Hnutie piatich hviezd nevzdali hľadania nových kandidátov na vládne funkcie. Vďaka tomu sa im na druhý pokus podarilo zostaviť vládu s 18 členmi. Kompromisným premiérom sa stal právnik G. Conte a obaja predsedovia strán, L. Di Maio i M. Salvini, sa stali vicepremiérmi. L. Di Maio obsadil aj post ministra práce, zatiaľ čo M. Salvini získal rezort vnútra, kde sa chystá uskutočniť zásadné kroky proti masovej migrácii. Ministrom zahraničia sa stal právnik E. Milanesi a horúci post ministra hospodárstva a financií zaujal ekonomický expert G. Tria. Ten v minulosti pracoval pre OECD i pre Medzinárodnú organizáciu práce a jeho postoje k Euru sú miernejšie než postoje P. Savonu. Sám však tiež opakovane kritizoval hospodársku politiku EÚ.

Kompromisy medzi oboma politickými stranami v otázke vládnej zodpovednosti sú prínosné nielen preto, že vládna koalícia odráža demokratickú vôľu väčšiny Talianov, ale aj preto, lebo v týchto dvoch stranách sa stretávajú reprezentanti protichodných záujmov juhu (Hnutie) a severu (Liga) krajiny. Ak by sa pritom v Taliansku uskutočnili predčasné voľby, výsledok by bol veľmi podobný a voľby by žiadne nové riešenie nepriniesli. V súčasnosti síce väčší rast preferencií vykazuje Liga, avšak aj v prípade, keby predbehla Hnutie piatich hviezd, potrebovala by ho ako koaličného partnera. Prípadné nové voľby by pritom prebehali v ešte konfrontačnejšej atmosfére než tie minulé. Hnutie piatich hviezd by sa čoraz viac stavalo do úlohy bojovníka proti finančnému systému a Liga by zasa vystupovala ako obhajca nezávislosti proti bruselskej a berlínskej arogancii.

Na druhej strane možno predpokladať, že európske inštitúcie budú mať s talianskou vládou trvalý problém a média, patriace finančným skupinám, budú pokračovať v kritike talianskych „populistov“ a „extrémistov“. Vplyv týchto médií však klesá a podľa priebežných odhadov sa v blízkej budúcnosti nedá očakávať návrat tzv. štandardných strán. Situácia v Taliansku sa však môže zmeniť aj v súvislosti s novými politickými udalosťami, ktoré sa nedajú predvídať. V máji sa napr. prekvapením stalo rozhodnutie súdu v Miláne, ktorý zrušil zákaz výkonu ústavných funkcií pre S. Berlusconiho. Napriek tomu, že S. Berlusconi má už 81 rokov a jeho Forza Italia v budúcnosti zrejme nezohrá úlohu dominantnej politickej strany, mohol by jeho návrat do politiky ovplyvniť výsledky iných strán v budúcich voľbách.

Hľadanie európskej alternatívy

Súčasná politická situácia v Taliansku má aj širší rozmer, prekračujúci hranice Talianska. Ide najmä o to, či je reštriktívna finančná politika v Eurozóne správna. Taliansko pritom nie je jediný prípad, ktorý sa cíti touto politikou poškodený. Podobný pocit prevláda najmä v krajinách južnej Európy – najznámejším príkladom je Grécko. Spoločná mena tak Európu nielen spája, ale tiež rozdeľuje: rozpory medzi európskymi inštitúciami a Talianskom sú v mnohom len pokračovaním diskusií z čias gréckej krízy. Situáciu zhoršujú aj etnické predsudky: v krajinách ako Nemecko sa šíria výroky o „južanskej mentalite“ Talianov, zatiaľ čo v Taliansku sa používa rétorika o Eure ako o „nemeckej klietke“ (P. Savona). Možno konštatovať, že talianske obyvateľstvo ako celok neodmieta ideu spoločnej Európy, ale obdobia minulých dekád, keď Taliansko patrilo medzi hlavných podporovateľov európskej integrácie, sú dávno preč.

Situácia v Taliansku je však dôležitá nielen pre Brusel a južnú Európu, ale aj pre krajiny ako Slovensko. Vďaka jednostranným informáciám z médií na Slovensku prevažujú predsudky o „južanskej mentalite“ Talianov a v otázke Eura stojí vláda pevne na strane Nemecka, avšak Taliansko môže byť inšpiratívne i pre nás. Talianski občania sú odvážnejší pokiaľ ide o hľadanie alternatív k súčasnému politickému a ekonomickému systému a neprijímajú rétoriku o „rozpočtovej zodpovednosti“, ktorá má postihovať masy. Veľmi dobre totiž vidia, že súčasný ekonomický systém umožňuje veľkým hospodárskym subjektom obchádzať zákony prostredníctvom daňových rajov, ktoré existujú priamo v EÚ. Talianski voliči sa oprávnene pýtajú, prečo finančná elita za posledné roky výrazne zbohatla, hoci oni sa uskromňovali. Uvedený trend zväčšovania majetkových rozdielov je v rozpore s demokratickou vôľou väčšiny obyvateľstva a práve kvôli tomuto problému „oligarchickej“ demokracie stráca súčasný ústavný systém svoju legitimitu. Bez skutočnej reflexie a nápravy existujúcich problémov bude zmena politických systémov v Európe len otázkou času.

Branislav Fábry, vyšlo v Literárnom týždenníku 21-22/2018