“Asi len máločo vystihuje rozpoltenosť dnešného Izraela lepšie, než táto scéna. Oči celého sveta sa upierajú na opäť raz zničený libanonský Bejrút, kde znovu umierajú vinou svojich politických a vojenských vodcov nevinní po desiatkach a ranení sa počítajú na tisíce,” píše vo svojej analýze Bránik na margo fotografie, ktorá zachytila Rabinovo námestie v Tel Avive, kde vďaka magistrátu svieti vlajka štátu, ktorý je zo susedov Izraela posledným, čo ešte aktívne živí nádeje na jeho zničenie. “Hizballáhu sa v Libanone v ostatných rokoch nesmierne darí a aj podľa umiernených analytikov je nepochybné, že práve táto teroristická skupina má rozhodujúci vplyv na letiská a prístavy v krajine a v podstate ich ovláda.”

“A vláda? Roky sa prizerala absolútnemu šialenstvu, a síce hromadeniu a skladovaniu prekurzorov na výrobu skutočne účinných výbušnín v bezprostrednej blízkosti centra hlavného mesta a nedokázala pre bezpečnosť vlastného obyvateľstva urobiť nič. Hizballáh bol silnejší a v prístave si robil, čo sa mu zachcelo – pár desiatok kilometrov od severných hraních Izraela, ktoré pravidelne viac, či menej úspešne napáda a ohrozuje sa venovali jeho inžinieri úpravám a výrobe bômb, mín, granátov a rakiet, hneď vedľa sila so strategickými zásobami potravín pre obyvateľstvo.

To, čo včera v jedinej chvíli vybuchlo na jedinom mieste bolo podľa Bránika určené na postupné zabíjanie Izraelcov a preťažovanie ich protiraketového štítu v ďalších mesiacoch a rokoch. “Časť obyvateľov Izraela omráčená mediálnym obrazom ďalšej humanitárnej katastrofy v Libanone dnes necháva svietiť na dome magistrátu vlajku štátu, ktorý je otvorene nepriateľským voči ich vlastnému štátu a ktorého strategické sily stále viac ovláda teroristický Hizballáh.”

“Je to svojim spôsobom fascinujúci úkaz a nebol by to Izrael, aby sa kvôli tomuto gestu opäť raz nerozhádala celá krajina; zatiaľ čo ľavicové sily hrajú na emócie súcitu s trpiacimi nevinnými Libanoncami, stredopravé a pravicové strany sa búria a ich lídri si klopú na čelo. Situáciu na eskaláciu vnútropolitického napätia využíva aj Smotrič, ktorý sa stal neslávne známym niekoľkými šialenými genocídou zaváňajúcimi vyhláseniami. Taká bežná politická rutina.”

Takýto vývoj označil slovenský analytik za “chorý”. “Libanon, ktorý opäť raz zlyhal na celej čiare v ochrane životov a zdravia vlastných občanov šialeným zanedbaním bezpečnosti a dovolil Hizballáhu zrušiť za pár sekúnd kritické množstvo potravinových zásob potrebných pre výživu obyvateľstva konzumuje nekritický súcit, pomoc a podporu veľkej časti sveta, Izrael je však opäť raz len krajinou, ktorá sa má starať sama o seba a súcití s ňou len málokto. Ako budúca obeť rakiet a náloží, prenášaných na jeho územie tajnými “neexistujúcimi” tunelmi popod hranice je opäť raz prehliadaný, a tak sa táto jediná skutočne fungujúca demokratická krajina na blízkom východe venuje tomu, čo jej ide najlepšie – pravda, ak práve nelietajú rakety.”

Masívny výbuch v prístave podľa slov Radovana Bránika nebol nepodobný tomu v Hirošime. “Iróniou osudu aj silo, ktoré sa ako jediné z veľkej časti zachovalo napriek tomu, že stojí blízko epicentra bolo tak, ako tá japonská “preživšia” stavba dielom českých architektov a inžinierov.” Dodajme, že práve dnes si v Japonsku pripomínajú 75. rokov od katastrofy v Hirošime.

“Nepoznám iný štát, ktorý by bol schopný v takejto situácii podobného gesta. Izrael, ako typický terč libanonskej odnože Hizballáhu si uctil pamiatku obetí spôsobom, ktorý vyráža dych. O to viac, že už tých vlastných obetí mal viac, než dosť a mali pribudnúť ďalšie,” dodáva na margo súčasného postoja Izraela Bránik

“Že to svinstvo maskované za zabavené priemyselné hnojivo vybuchlo o kus skôr, než bolo v pláne je irónia osudu a ostáva len dúfať, že si smrť včera vybrala obete najskôr spomedzi tých, ktorých nemožno nazývať nevinnými. Nevinné obete si zaslúžia súcit, rešpekt a úctu. Štát, ktorý sa nedokáže postarať o potravinovú bezpečnosť, zdravie a životy svojich občanov si nič z toho nezaslúži. Toto je dôsledok roky trvajúcej nedôslednosti v boji proti Hizballáhu na úrovni vedenia štátu a aj OSN, o to viac smrdí hanbou priateľské stretnutie nášho elitného diplomata Kubiša s duchovným vodcom tej bandy odporných smradov, ktorí si nevážia vlastné a ani cudzie životy. Skutočne ešte aj po včerajšku považuje knižku, ktorú si zo stretnutia odniesol za inšpiratívnu? Skutočne je správne stretávať sa a jednať z teroristami? Čo všetko sa ešte musí stať, aby ich začali postupne mazať zo zemského povrchu? Zjavne im tento spôsob odchodu zo sveta vyhovuje.”