S príchodom modernej doby, ktorú môžeme datovať približne od roku 1789, sa vynoril v rámci politickej komunikácie medzi predstaviteľmi moci, ich propagandistickým aparátom a ľudom, zaujímavý jav: veci banálne, ktoré boli vždy bežnou súčasťou života spoločnosti, dostali odrazu vo frázach používaných sekulárnymi ideológiami a politikmi, rozmer významných, ba priam gigantických a heroických udalostí.

Tento jav bol v kresťanskej spoločnosti dovtedy nevídaný. Jeho nástup s revolúciami je však logický a predvídateľný. Ideológie, ktorým chýba transcendentné smerovanie a zároveň musia zohľadniť prirodzenú túžbu človeka po božskom a vznešenom, zákonite učinili objektom a obsahom tejto túžby veci pozemské, neustále sa opakujúce a banálne. Také, čo v kresťanskej spoločnosti fungovali ako symboly „slzavého údolia“ a pripomienka prvotného pádu človeka, ktorému Boh odkázal pri vyhnaní z Raja, že „chlieb svoj bude dorábať v pote tváre“ a „rodiť deti v bolestiach“.

Hrdinský boj cestou do práce

Starší diváci socialistickej televízie sa zaiste pamätajú na každoročnú zábavu okolo začiatku žatevného obdobia. Redaktor Maťašovský z ČST stál, niekde za Nitrou, do pol pása v obilí a na košeli mal vyhrnuté rukávy, akoby sa rovno po odvysielaní relácie chystal pokosiť všetko, čo mu stálo v ceste. Slávnostne oznamoval, že sa začal každoročný „boj o zrno“. To, čo bolo po celé dejiny ľudstva nazývané jednoducho „žatva“, o čom ľudia vedeli, že to prichádza každý rok a nie je na tom nič romantické či heroické, ale že je to len nutný spôsob obživy, to sa v modernej ideológii stalo predmetom bombastických fráz, hraničiacich s paródiou. Kombajny sa zmenili na „plechovú kavalériu“ a kombajnisti na „rytierov“, „bojovníkov práce“, tiahnúcich do „boja o zrno“.

Takto by sme mohli ísť rad za radom modernými ideológiami. Tu je aj koreň všetkého newspeaku. Slová „vymknuté z kĺbov“, podobne ako doba, strácajú svoj bežný význam a ideológie sa im snažia prisúdiť nový. A zo stretu tejto patetickej bombastickosti s banalitou každodennosti vzniká oná trecia plocha, iritujúca nakoniec tých ľudí, ktorí nestratili posledné zvyšky rozumu.

Z narodenia dieťaťa sa zrazu stane matkino „darovanie občana vlasti“, a z rodenia, najprirodzenejšej veci na svete, sa stane „obeť na oltári budúcich generácií“, z kopania uhlia v zemi sa stáva „vyrvanie rudy z hrude zeme“, z objavenia nejakej rieky či potoka sa stane „dobývanie planéty“. Všetko, čo súviselo s počasím sa nazvalo „bojom so živlami“, z obyčajnej driny a lopoty sa stala „modlitba práce“, z udavača „ucho vlasti“, obyčajný zaháľač sa zmenil na „dezertéra pracovnej fronty“ a ustráchanosť sa nazvala „občianskou zodpovednosťou“.

To sme ešte len pri frázach z 19. a 20 storočia. A akú hostinu tupých fráz a podľudskej hlúposti nám už nachystali prvé desaťročia nového tisícročia (napríklad – „niečo takéto v 21. storočí nemá miesto“) a čo nás asi ešte len čaká…

Keď slová strácajú svoj význam…

Všimnime si, že v kresťanskej spoločnosti boli takéto termíny v politike a bežnom živote vyhradené len na popis udalostí, ktoré zodpovedali skutočne významu slova. Bojoval ten, kto skutočne bojoval – kráľ a šľachta, roľník oral a kupec obchodoval. Keby sa niekto opýtal v dedine chlapca kam išiel jeho otec, a ten mu odpovedal, že odišiel na pole „bojovať“ so živlami a o zrno, tak by si pomysleli, že je blázon. Keď sa niekto modlil, tak pod modlitbou rozumeli bežnú činnosť, pod ktorou si nič iné ako modlitbu nepredstavovali. Keby sme im povedali, že aj práca je modlitbou alebo dokonca, že pohlavné obcovanie je „modlitbou lásky“, tak by sa na tom zrejme zabávali ešte mnoho dní.

Snaha politicky prezentovať banalitu ako významnú udalosť, zabalenú do vzletných fráz a nemiestnych prirovnaní, sa prvýkrát vynorila počas Francúzskej revolúcie. Preto vnímali jej prax ako úplný zlom nakoniec aj mnohí z tých, čo s ňou spočiatku sympatizovali. Nedokázali vstrebať nielen jej ohavnú krvavosť, ale aj frazeologické šialenstvo, v ktorom sa všetko, čo malo dovtedy pevné miesto v tradícií, menilo zo všedného na bombastické. Všetko sa snažilo získať punc boja a heroizmu: banálne zasadnutie mestskej rady, ukradnutie súkromného vlastníctva, sadenie, zber úrody, narodenie dieťaťa, to všetko bolo zahalené do kvetnatých fráz, ktoré mali navodiť atmosféru, že sa odohráva niečo nesmierne významné tam, kde „hora porodila myš“.

Akoby ich jedna mater mala

Na porovnaní nemeckej národno-socialistickej a komunistickej frazeológie môžeme pozorovať, že tento jav je pre moderné sekulárne ideológie konštantný a typický, preto nemôžeme očakávať, že dnešný demokratizmus, liberalizmus a neomarxizmus príde s niečím iným. Tu je postreh českého vydavateľa Josefa Floriana ml. z roku 1946, publikované v periodiku Archy, ktorý sa už v zárodku pozastavuje nad podobnosťou sekulárnych modiel:

„Nebudeme dnes ukazovať na nacistické modlárstvo, ako je bežným zvykom, ale sa rozhliadnime okolo a hľa, pol druhého roka od Hitlerovho konca davy pokračujú v klaňaní a uctievaní buď tých istých modiel, alebo bohov nových. Títo sú bohovia ich:

1942 (Moravské noviny): „Slávny Deň vďakyvzdania za žatvu v hlavnom meste Nemeckej Ríše. Najvyššie vyznamenania poľnohospodárskej práci. Zaslúžilí roľníci boli menovaní Rytiermi práce.“

1945 (Slobodné noviny): „Bojovníci práce. Vláda môže udeliť tieto vyznamenania: Hrdina práce a čestnú putovnú štandardu Bojovníkom práce…“

1945 (Národná obroda): „Vláda vyhlásila 19. august za deň vďaky národa a štátu roľníkom, za národný dožinkový deň. V tento deň budú Bojovníkom práce a Víťazom práce …atď.“

Podobná frazeológia, aj keď len pozvoľna prenikajúca do spoločenského života, sa usadzovala aj na Západe, nebola len doménou Východu. Na Západe nebola zavedená direktívne, ako v očividne totalitných režimoch, ale postupne, transformáciou spoločnosti do jej súčasnej demokraticko-neomarxistickej podoby. Postupné zavádzanie politickej korektnosti, rôznych kultúrno-revolučných vymožeností a celkové absorbovanie pokrokovo-marxisticko-liberálneho slovníka spoločnosťou, prinieslo svoje plody. Demokratickí a liberálni politici na celom svete používajú rovnakú bombastickú frazeológiu, ako ich predkovia počas Francúzskej revolúcie alebo pri komunistických dožinkách.

Spomeňme si, že nielen veľký vodca Mao mal Veľký skok, ale už aj americký prezident Roosevelt mal Nový údel. Podobne ako majú dnes nové elity Veľký reset. Alebo si spomeňme na ten nekonečný rad všelijakých „jarí“: Pražská jar, Arabská jar…

Aj tu sa jasne ukazuje frazeológia sekulárnej ideológie: neustále patetické očakávanie nejakého veľkého revolučného predelu ľudského bytia, ktoré zmení život na nepoznanie. A pozorujúc zvýšený výskyt tejto aktivity, môžeme usudzovať na blížiacu sa inštaláciu nejakej novej formy totality.

Vojna s hnusobou

Práve neuveriteľný kontrast banality koronavírusu a jeho následkov, s bombastickou propagandistickou kanonádou, ktorá ho sprevádza, nás môže upozorniť na to, že sa tu odohráva niečo, čo zrejme bude súvisieť s nastolením nejakej novej formy aplikácie moderných ideologických bludov. Pokiaľ napríklad pápež tvrdí, že svet, politický systém a ekonomika po chorobe Covid-19 už nemôžu byť také ako predtým, tak stojíme pred záhadou ako je možné, že na to, aby sa predtým uvažovalo v takýchto kolosálnych rozmeroch, bola potrebná aspoň svetová vojna.

Ani Slovensko, ako verný vazal EÚ nemohlo zostať bokom od frazeologickej hystérie. Na tento účel skutočne nemohli byť vybraní vhodnejší aktéri, ako sú členovia súčasnej vlády. Najmä jej predseda má k takejto činnosti dokonalú mentálnu výbavu.

Premiér Matovič je v schopnosti pateticky deklamovať a komentovať banality priam neopakovateľný. Bombastické slová, ktoré by iní zvažovali, on strieľa od boku, s výrazom Napoleona pred Slavkovom. Zachraňuje Slovensko, bojuje, útočí na hnusobu… Sociálna sieť, ktorú mu ešte nezablokovali, sa vďaka jeho príspevkom stala verným odrazom súčasnej sekulárnej frazeológie.

Vpréééd! Hurááá!

O liečení vírusovej choroby sa členovia vlády zhusta vyjadrujú vo vojenskej terminológii. Vedú vojnu, prechádzajú do útoku, prichádza totálne nasadenie, Matovič dokonca nazval celoplošné testovanie „našou atómovou bombou“. Minister Krajniak, príhodne oblečený do uniformy, jasal počas testovania, že ide o „nové národné povstanie“, akoby ľudia prišli na test dobrovoľne, za spevu bojových piesní a s pohľadom skleneným od bojového vytrženia. Nikde nemohlo byť lepšie viditeľné banálne, sychravé a ušpinené ráno, plné ľudskej apatie a poníženia, ako počas testovania, avšak člen vlády cez kvetnaté okuliare vidí gigantické dobrovoľné vzopätie národa. Premiér Matovič, v militantnosti výrazov nezaostávajúc za ministrom, rád používa slovo „sabotáž“, ktorú za každým prejavom kritiky videli komunistickí a národno-socialistickí činitelia.

Z ich militantných vyjadrení by si niekto mohol domýšľať, že sa nachádzame v situácii, keď sa na uliciach hromadia stovky mŕtvol. Niektoré výroky členov vlády svojím neadekvátnym patetizmom pripomínajú skôr socialistický realizmus než realitu, napríklad: „Zišli sme z cesty do pekla a zlomili sme väzy Covidu.“ Niektoré zase pripomínajú kvázi otcovské príhovory à la Nicolae Ceaușescu, navyše s odporúčaním udavačstva: „Byť pozitívny nie je hanba, nie je hriech. V absolútnej väčšine prípadov to nie je vašou vinou. Nebojte sa, priznajte sa k tým, s ktorými ste boli v kontakte a ktorých ste mohli ohroziť.“ Človeku automaticky napadne bežne používaná formulka gestapa, znejúca z ampliónu: „Vzdejte se, nic se vám nestane!“

Veľký zlom?

Zo všadeprítomného newspeaku a patetickej frazeológie, ktorá je v príkrom rozpore s banalitou súčasného diania, môžeme usudzovať, že naši moderní sekulárni vládcovia niečo chystajú. Čo to bude? Pre nás, ktorí sme desaťročia žili za socializmu pravdepodobne nič až také nové. Naše inštinkty sú nastavené tak, že dokážeme automaticky prešaltovať páku a uchýliť sa do „podzemia“.

Horšie na tom budú mladšie ročníky, vychovávané desaťročia k hedonizmu, citovej, kultúrnej a sexuálnej anarchii. Pre ne bude možno veľký reset skutočne šokom a veľkým zlomom, aj keď to bude vlastne tá istá, už dvesto rokov obohrávaná pieseň.

Dôležité však je rýchlo sa prebrať zo šoku, naučiť sa správny text aj melódiu, a hlavne nevypadnúť z rytmu. Po chvíľke tréningu už všetko pôjde ako po masle a oni budú viesť svoj „boj o klímu“, či „vojnu s plastami“ rovnako pateticky, ako mladá držiteľka Rádu Matky Zeme, Gréta.

Branislav Michalka

Článok pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk