Žilinská diecéza (Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup)

Milovaní spolubratia v diecéznom presbyteráte. Keďže v tomto roku pre mimoriadnu situáciu spôsobenú koronavírusom COVID-19 sa nemôžeme stretnúť pri svätej omši požehnania olejov a obnovenia svojich kňazských sľubov v našej katedrále, predsa by som sa rád s vami podelil o pár myšlienok, ktoré by nás mohli povzbudiť.

Svätý pápež Ján Pavol II. v jednom z Listov kňazom na Zelený štvrtok napísal, že kňaz je Kristov dar spoločenstvu. Je to dar, ktorý pochádza od samého Krista, z plnosti jeho kňazstva. Pretože kňazstvo je nám dané, aby sme nepretržite slúžili iným, ako to konal Kristus Pán, nemôžeme sa ho zriecť pre ťažkosti, s ktorými sa stretávame, a pre obety, ktoré sa od nás požadujú. Podobne ako apoštoli, opustili sme všetko, aby sme nasledovali Krista; preto musíme vytrvať pri ňom, prijímajúc aj kríž. Počas týchto dní som aj ja pochopil, že slúžiť iným znamená predovšetkým „zostávať s ním“ (porov. Mk 3, 14).

Apoštoli chceli žiť pre Krista a on ich nechal padnúť, aby sa naučili žiť aj z neho, aby sa zo služobníkov stávali priatelia. Služobník dáva skutky, priateľ dáva seba. Aby sme nielen poslúchali a zachovávali Pánove príkazy, ale ako jeho priatelia rozumeli Pánovmu srdcu a konali v jednote s ním. Máme viacej času, možno sme aj ustráchaní, osamotení, nenaplnení, ale máme Pánovu prítomnosť vo svätostánkoch. Navštevujme ho a zotrvajme pri ňom. Neutečme hneď k činnosti. Zostaňme s ním, pod krížom. Pozerajme na Jána a na Pannu Máriu a malú skupinku okolo nich. Vydržme pred svätostánkom.

Boží ľud oprávnene očakáva od nás, svojich pastierov, aj príklad viery a svedectvo svätosti – predovšetkým slávením svätých tajomstiev, kde kňaz nachádza pôvod svojho posvätenia. V týchto dňoch máme pozvanie oživiť a prehĺbiť vieru adoráciou pred Pánom. Otvárajme dvere kostolov, zohýbajme naše kolená, aby Pán zapaľoval naše skrehnuté srdcia ohňom svojej lásky.

Poďakujme sa aj Panne Márii za nevýslovný dar kňazstva, skrze ktorý môžeme v Cirkvi slúžiť každému človeku, mužovi i žene. Nech vďačnosť prebudí aj našu vernosť a horlivosť. Kristova Matka pozná všetky naše strachy a obavy. Predchádza celý Boží ľud, ktorý kráča tou istou cestou, keď nasleduje Krista v Duchu Svätom. Buďme si istí, že predchádza aj nás na ceste viery pre svoje dokonalé zjednotenie sa so Synom až ku krížu. Aj ona naplno pochopila význam slov svojho Syna v okamihu agónie na kríži: „Žena, hľa, tvoj syn… Hľa, tvoja matka“ (Jn 19, 26-27). Vzťahovali sa na ňu a na učeníka, na jedného z tých, ktorým Kristus vo večeradle povedal: „Vy ste moji priatelia“ (Jn 15, 14). Vzťahujú sa aj na nás, ktorí skrze tajomstvo Poslednej večere máme účasť na tomto „priateľstve“. Vziať Máriu k sebe nie je nič vonkajšie, ale značí uviesť ju do dynamiky celej svojej existencie a do všetkého, čo predstavuje horizont samotného apoštolátu. Zdá sa mi preto pochopiteľné, že osobitný vzťah materstva medzi Máriou a kňazmi je primárnym zdrojom a základným motívom náklonnosti, ktorú prechováva ku každému z nás a posilňuje nás každodenne si pripomínať pozvanie k prežívaniu plodnosti duchovného otcovstva.

Dnes meditujme o Eucharistii a o kňazstve. Pri obnovení svojich kňazských sľubov znova potvrďme našu vernosť Kristovi a ďakujme, že si nás vyvolil a povolal do svojej služby. Preto prosme Najvyššieho Veľkňaza, aby – ako hovorí Písmo – zostal verným (porov. Hebr 2, 17), aby sme spolu s ním aj my zostali verní a vytrvalí. V duchu tohto „sviatostného bratstva“ sa modlime za seba navzájom – oremus pro invicem – kňazi za kňazov, ja za vás a vy za mňa.

Prosme i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. Modlime sa za naše duchovné rodiny, za osoby zverené do našej služby. Modlime sa za tých, ktorí zvláštnym spôsobom čakajú naše modlitby a potrebujú ich. Nech naša vernosť adoračnej modlitbe spôsobí, že sa Kristus stane stále viac životom našich duší, aby Zelený štvrtok bol pre nás obnovením povolania spolupracovať s milosťou sviatosti kňazstva. Na našej kňazskej ceste pevne sa držme Krista, ktorý na nás denne čaká v tichu našich svätostánkov.
Bratia moji, chcem vás ešte povzbudiť, aby sme sa s veriacimi pridali k iniciatíve biskupov Čiech a Moravy:

„Milí veriaci, bratia a sestry, až na výnimky nebude pre vás možné zúčastniť sa na slávení Veľkonočnej vigílie. Preto navrhujeme, aby ste v dobe, keď sa Veľkonočná vigília slávi, teda na Bielu sobotu po zotmení, zapálili za oknami svojich domovov sviečku, prípadne vystavili obraz nášho Pána Ježiša Krista, ktorý v tejto slávnej noci skutočne vstal z mŕtvych. Je to stará veľkonočná tradícia, ktorú by sme priviedli k životu a vydali tak svedectvo, že Ježiš je Svetlom nášho života, ktorý nepozná západ, ako o tom počas veľkonočnej noci s radosťou a rozochvením spievame. Ďakujeme vám, že sa k tejto výzve pripojíte.“

Veriacich, samozrejme, vyzývame k náležitej obozretnosti: pri zažatej svieci sa treba pomodliť, ale nenechať ju bez dozoru na mieste, kde by mohla spôsobiť požiar!

A ešte jeden návrh: po skončení Veľkonočnej vigílie počas zvonenia zvonov môžete udeliť svojej farnosti eucharistické požehnanie v bráne kostola. Kristus vstal z mŕtvych, aleluja a stále žije s nami a žehná nám.

Milí spolubratia, ďakujem vám za vaše bratstvo v našom diecéznom presbytériu, za preukazovanie si vzájomnej pomoci a služieb, za vašu obetavú službu a vzájomnú lásku a za modlitby aj za mňa.
Sprevádzam vás svojím požehnaním a žičím radostné aleluja!

Váš otec a brat Tomáš
Prešovská archieparchia (Mons. Ján Babjak, prešovský arcibiskup metropolita)

Drahí spolubratia v kňazskej službe, srdečne vás všetkých pozdravujem a žičím vám pokojné a radostné sviatky Paschy.

V dnešný náš deň, vo Veľký štvrtok, v deň kňazov sa s vami chcem podeliť o niekoľko pekných myšlienok o kňazstve od kardinála Roberta Saraha, ktoré napísal v knihe Pane zostaň s nami. Hneď v druhej kapitole s názvom Kríza kňazstva píše o tom, čo je kňaz, aký má byť, ako má žiť.

Drahí spolubratia v kňazskej službe, prijmime tieto myšlienky a meditujme nad nimi, aby sme sa s nimi aj stotožnili, lebo urobia naše kňazstvo krajším a radostnejším.

Kardinál píše:

Podstatné je, aby si každý kňaz naplno uvedomoval, že je človek zasvätený Bohu a človek modlitby. Kňaz žije výlučne pre Boha a pre jeho uctievanie. Nesmie sa dať pohltiť svetom a myslieť si, že čas zasvätený Kristovi v tichej dôvernej modlitbe je stratený. V tichej modlitbe pred svätostánkom sa rodí najkrajšie ovocie nášho pastierskeho úradu.

Modlitba môže byť úmorná a zdanlivo jalová. Vo svete hluku, poblúznenia a zhonu, vo svete, ktorý úzkostlivo dbá na zvyšovanie produktivity, si kňazi musia nájsť čas a utiahnuť sa do tichej adorácie. V nej sa potvrdzuje ich kňazská identita. Kňazmi dušou budú iba vtedy, ak im bude na srdci ležať vytrvalosť v modlitbe, ktorou veriacich naučia stretávať sa v tichu a adorácii s eucharistickým Ježišom.

Akékoľvek množstvo povinností sa na nás bude valiť, akékoľvek budú naše neodkladné pastierske povinnosti, jedinou skutočnou prioritou je nájsť si čas na modlitbu. Svätý Karol Boromejský vravel: „Nemôžeš sa postarať o dušu druhého človeka, ak vlastnú necháš hynúť. Musíš mať čas pre seba, čas byť s Bohom.“

Ak sa kňaz nemodlí, vyčerpá sa a vyhorí a čoskoro sa z neho stane stroj, ktorý narobí iba zbytočne veľa hluku. Kňazi musia veľkú časť dňa zasvätiť modlitbe. Musia rozjímať o Božom slove.

Ak kňaz nebude ako Ježiš zotrvávať v tesnom spojení s Bohom, je stratený. Ježiš sa bez váhania vzdialil, ušiel pred zástupmi ľudí, ktoré sa naňho tlačili, aby sa osamote, v modlitbe, rozjímaní a tichu stretol s Otcom. Ak má kňaz pomáhať ľuďom, najskôr si musí vyprosovať pomoc od Boha.

Pán Ježiš nás nazval priateľmi. Napriek tomu, že sme nehodní a veľmi hriešni, úplne sa nám odovzdáva. V Eucharistii nám dáva do rúk svoje telo a krv. Zveruje nám svoju Cirkev. Aká úžasná úloha! Aká ohromujúca zodpovednosť: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“ (Jn 15,14).

Drahí spolubratia v kňazskej službe! Tieto slová kardinála Saraha sú veľmi cenné nielen pre vás, ale aj pre mňa osobne. O to viac, že kardinála osobne poznám a na každej biskupskej synode sa s nim stretám. Prijmime tieto slová ako duchovný poklad a rozjímajme o nich nielen v dnešný deň, ale často, aby sme si ich osvojili, lebo nám dávajú silu, silu kňazstvu, ktoré nám daroval náš veľkňaz Ježiš Kristus.

Vieme, čo Ježiš urobil pre nás. Vieme, ako mu na nás záleží, že nás vykúpil a že nás osobne povolal do svojej služby, aby sme s Ním žili v hlbokej dôvernosti a aby sme zachraňovali nesmrteľné duše a privádzali ich k spáse.

V dnešný deň sa za vás intenzívne modlím a všetkým vám zo srdca žehnám

Váš arcibiskup a metropolita Ján

Košická eparchia (Mons. Cyril Vasiľ, administrátor Košickej eparchie)

Milí bratia kňazi!

Po iné roky ste sa na Veľký štvrtok dopoludnia zhromažďovali v katedrále, aby ste  si spoločným liturgickým slávením, vo viditeľnom spoločenstve s biskupom pripomínali ustanovenie sviatosti kňazstva.

Tohto roku som sa zvlášť tešil na toto stretnutie, ktoré mohlo a malo byť, po mojom príchode a prvom spoločnom kňazskom dni, novou príležitosťou k lepšiemu poznávaniu sa a k osobnejšej komunikácii s vami, kňazmi.

V situácii, ktorú prežívame v týchto dňoch, si toto  bezprostredné fyzické spoločenstvo dnes nahradíme a sprítomníme inou formou – slávením liturgie v našich chrámoch o tom istom čase, s osobitným úmyslom pripomenúť si jednotu celého presbytéria našej eparchie ako znak jednoty Cirkvi.

Koncelebrácia sa teda nebude konať pri jednom oltári našej katedrály, ale vo všetkých našich farských chrámoch, či na iných miestach , kde vykonávate svoju kňazské službu. Bude to iná „koncelebrácia“ než tá na akú sme boli zvyknutí. Možno práve táto forma nám ale pripomenie  naše duchovné spojenie.

Ani fyzická vzdialenosť totiž nemôže narušiť duchovné spoločenstvo medzi biskupom a kňazmi, medzi kňazmi navzájom i medzi celým Božím ľudom hierarchicky usporiadaným do jednoty Cirkvi.

V tejto oblasti mi prichádza na um osobitná historická skúsenosť z dejín našej cirkvi.  V časoch keď bolia naša cirkev postavená mimo zákon, si veriaci udržiavali duchovný kontakt s kňazom rôznym spôsobom. Jednu z takýchto mimoriadnych foriem opísala komunistická novinárka  v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vo svojej reportáži pri návšteve jednej gréckokatolíckej obce Východného Slovenska. V tejto obci sa veriaci aj naďalej  stretávali v chráme – bez kňaza.  Novinárka opisuje zvláštny spôsob ich modlitby.  Dedinčania sa zišli v chráme v čase, kedy zvyčajne mávali liturgiu a spievali časti liturgie určené pre ľud. Tam kde mali byť časti kňaza, stíchli a potichu,  len očami, či šepkajúc si v duchu, sledovali text v modlitebných knihách. A potom pokračovali. Napríklad z mirnej jekténie tak bolo počuť len „Hospodi pomiluj“ s intervalmi vo chvíľach ke dy by bo la mala znieť prosba kňaza. Modlitbový dialóg teda navonok zaznieval len jedným hlasom, hlasom veriaceho ľudu. Novinárka však dodáva – v tej chvíli ticha sa títo prostí dedinčania spájali s „ich“ kňazom, ktorý bol vo vyhnanstve, či väzení. V tom tichu zaznieval v ich srdciach aj jeho hlas a modlitba. Podľa komunistickej novinárky toto ticho bolo hlasnejšie než akýkoľvek protest, bolo priam ohlušujúce. A v duchu  dobovej ideológie dodávala, že v tomto ich tichu sa skrývala väčšia hrozba pre náš politický systém ako v otvorenej rebélii.
Boli teda časy, keď sa ľudia schádzali v chráme bez svojho kňaza.

Dnes máme opačnú situáciu. My kňazi prichádzame do chrámov a slávime v nich liturgiu  „sami“, len v kruhu  najbližších rodinných príslušníkov, alebo nevyhnutnej asistencie. Áno,  viem, že pri Liturgii nikdy nie sme „sami“,  že je tam prítomné celé nebo i celá zem, ale  z čisto ľudského pohľadu  – požehnávať prázdny chrám, či prihovárať sa do objektívu kamery – to je nová skúsenosť, ktorú prežíva naša kňazská generácia prvýkrát. Nevieme aký dlhý čas táto situácia potrvá, ale  vieme, že skôr či neskôr nastane opäť deň,  keď sa budeme môcť spoločne  stretnúť v chrámoch pri slávení liturgie.

Pred viac ako polstoročím naši veriaci vítali návrat svojich kňazov z vyhnanstva radostným zvonením. Veríme, že aj my budeme môcť čoskoro privítať našich veriacich späť, po uvoľnení karantén a obmedzení, do ktorých nás uvrhla epidémia. Už teraz  živme v našich srdciach radosť očakávania, prosme spoločne aj za uskorenie tejto chvíle.

Toto naše dočasné odlúčenie nám pomáha pochopiť hlbšie aj zmysel nášho kňazstva.

V akom zmysle? Nuž napríklad aj v tom, že nám pripomína, že nikto sa nestáva kňazom, len kvôli túžbe po väčšom posväcovaní vlastného života, či túžbe po väčšej dokonalosti. To sú skôr znaky mníšskeho, či pustovníckeho zasvätenia, ale naplnenie takýchto túžob nevyžaduje nevyhnutie prijatie sviatosti kňazstva. Kňazmi sme sa stali pre iných, nie pre seba. Naše kňazstvo nazývame služobným kňazstvom, pretože je primárne určené na službu  Božiemu ľudu. Z toho vyplývajú nielen teologické konzekvencie, ale aj tie rýdzo praktické.

Duch služby by teda mal byť našim charakteristický znakom. Pripomína nám to sám Kristus slovami: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc.

Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil   svoj život ako výkupné za mnohých.“ Mk 10, 42-45.

Iste hovorím o takých samozrejmých skutočnostiach, že by si hádam ani nezasluhovali  pripomínanie. Ale v dnešný deň je hádam vhodná príležitosť na ozrejmenie  aj zdanlivo samozrejmých súvislostí, týkajúcich sa ducha služby, ktorý má byť charakteristický znakom života kňaza, ako človeka osobitne povolaného k vytváraniu spoločenstva cirkvi.

Práve preto, že v týchto týždňoch žijeme v nútenej izolácii, ma zmysel pripomenúť si komunitárny ráz našej kňazskej služby. Duch služby a vytváranie spoločenstva – to je totiž naša prvoradá úloha  kňaza naprieč celou štruktúrou cirkvi.

U tých z vás, teda u väčšiny, ktorí spájate vašu kňazskú službu aj s sviatosťou manželstva je  prvým skúšobným kameňom tohto ducha služby a schopnosti vytvárať spoločenstvo už vaša  fyzická rodina.

Rodina ako domáca cirkev je základnou bunkou cirkevného spoločenstva.

Rodina kňaza má pred sebou mimoriadnu úlohu vydávať svedectvo živej viery a disponibility k službe. Vaša rodina prežíva osobitný druh povolania, nielen ku kresťanskému rodinnému životu, ale aj ku svedectvu v rámci celého cirkevného spoločenstva.       Manželka kňaza má účasť na kňazskom  povolaní svojho manžela a to až do takej miery, že by som sa odvážil povedať, že aj ona musí v sebe  odhaliť, prijať a pestovať osobitné povolanie … povolanie byť oporou svojho manžela v jeho kňazskej službe. Koľko krásnych svedectiev poznáme v našej cirkvi zo žiarivých príkladov takýchto manželiek, ktorí stáli pri boku  kňazov aj v tých najťažších skúškach.

Nezabúdajme aj na  vaše deti. Deti možno v niektorých chvíľach budú mať ťažkosť v tom, že budú cítiť, že sú považovaní za iných, ako ich rovesníci, možno niekedy v chvíľach pochopiteľných rebélií rokov dospievania môže zaznieť aj výčitka, že kňazskú službu ste si zvolili vy, že za kňaza za chcela vydať mama, ale ich sa nikto nepýtal, či chcú byť kňazskými deťmi. Zaiste. Nikto z nás si nevolí rodičov, ale ani deti. Ale som presvedčený, že nech by prišli akékoľvek životné chvíľkové turbulencie, tieto sa vám všetky podarí prekonať práve v duchu lásky a spoločenstva, ktoré svojim celoživotným príkladom dokážete vytvárať vo svojej rodine vo všetkých situáciách.

Spoločenstvo s veriacimi, farské spoločenstvo je vašou  rozšírenou rodinou.   Uprostred neho ste ako mesto postavené na návrší a ako svieca na svietniku. Dnes keď žijeme v atmosfére egoizmu, individualizmu a častých konfliktov v medziľudských vzťahoch, je vašim osobitným povolaním byť znakom a služobníkom jednoty farského spoločenstva.  V tejto úlohe budete úspešní, ak všetci budú vidieť vašu nestrannosť, úprimnosť i skromnosť a to práve aj pri výkone služby, ktorá so sebou prinášaj aj právo predsedať liturgickému zhromaždeniu i zodpovednosť za organizáciu života farnosti.  Preto nám všetkým zaznievajú slová sv. apoštola Pavla Timotejovi: „ Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú. Staršieho nekarhaj, ale ho napomínaj ako otca, mladých ako bratov,  staršie ženy ako mat ky, mladšie ako sestry vo všetkej čistote“ (1 Tim 4, 16-5,2)

Kňazskou vysviackou ste sa stali členmi kňazského stavu. Tento technický termín by možno dnes niekto považoval za sociologicky prekonaný, keďže nežijeme v akejsi „stavovskej“ spoločnosti. Samozrejme, že závisí, akým slovom interpretujeme túto skutočnosť. Nehovoríme tu o politickom, či spoločenskom postavení, ale o tom, že kňazstvo, ako celoživotné povolanie a zasvätenie je pre jeho nositeľov aj silným vzájomným putom, špecifickým a silnejším, ako to môže byť pri iných povolaniach, či zamestnaniach, ktoré sa tiež prirodzene „stavovsky“ združujú. Spoločná formácia, zdieľanie pastoračných problémov i skúseností a najmä spoločný cieľ – služba Kristovi a jeho Cirkvi, to všetko spolu vytvára osobitné zväzky kňazského bratstva. Toto bratstvo je potrebné preukazovať v rôznych formách. Vzájomnou výpomocou, komunikáciou, navštevovaním, spoluprácou na spoločných p rojektoc h. Najmä návšteva a pomoc starším, či chorým spolubratom bude vždy rukolapným a konkrétnym dôkazom našej spolupatričnosti. Aj keď dobre vieme, že aj kňazi sú ľudia so svoju povahou, preferenciami, sympatiami – ale  napriek tomu nedovoľme nikdy aby sa medzi nami kňazmi prejavovali nejaké znaky nelásky, neznášanlivosti, žiarlivosti, či závisti. Hoci sú to tiež ľudské vlastnosti a neresti číhajúce na každého človeka, buďme – práve z ohľadom na  jednotu a bratstvo presbytéria – vždycky skúmavo opatrní aby sa tieto city nikdy nezahniezdili v našich srdciach.

Duch služby a vytváranie spoločenstva majú charakterizovať aj vzťah medzi  presbytériom a biskupom. Biskup uprostred Cirkvi – pri všetkej svojej prípadnej ľudskej slabosti a nehodnosti – reprezentuje Krista a vo vzťahu ku kňazom  je potrebné mať pred duchovným zrakom  spoločenstvo apoštolov na čele so svojim Majstrom a Učiteľom. Toto vedomie  nás všetkých musí privádzať k pocitu pokornej zodpovednosti za jeho napĺňanie v jednotlivých situáciách. Dobrým východiskom bude už to, že v sebe budeme  vedome rozvíjať  ústretové presvedčenie o tom, že každý jednotlivý člen tohto vzťahu má  v ňom i pri výkone svojej služby vždy čistý, nezištný a ten najlepší úmysel. Tak aj prípadné ľudské zaváhania, či nepochopenia bude možné vysvetliť a ľahšie sa budú dať skorigovať prípadné omyly. Buďte si prosím istí, že ako biskup vo vás všetkých i v každom je dnotlivo vidím  svojich najbližších spolupracovníkov a bratov a budem veľmi rád, ak budú tieto  pocity obojstranné. Každý z nás, na mieste ktoré má, je viazaný zodpovednosťou pred Bohom, celou  Cirkvou i pred ostatnými spolubratmi. Majme navzájom otvorené dvere našich domovov – vedzte, že na biskupskom úrade ste vždy vítaní. Aj ja vás pri  svojich návštevách farností rád navštívim. Majme teda navzájom otvorené dvere, ale predovšetkým otvorené srdcia jeden pre druhého.

Najdôležitejším rozmerom spoločenstva, ktoré každý kňaz má vytvárať je jeho osobné spoločenstvo s Bohom. V ňom prežíva ducha svojej služby, len toto živé spoločenstvo je garanciou i zmyslom jeho kňazstva. Zdanlivo ide o vzťah, ktorý je najmenej „viditeľný“  keďže sa odohráva v skrytej komôrke srdca každého z nás. Je našim osobným tajomstvom i najcennejším pokladom. Tento poklad máme chrániť a zveľaďovať a z neho čerpať a rozdávať aj ostatným. Tento vzťah si chceme aj dnes obnoviť a občerstviť. Keď budeme dnes pristupovať k oltáru, spomeňme si na našu prvú liturgiu, na chvíľu, keď  na nás spočinuli ruky biskupa, nástupcu apoštolov a keď, kľačiac pred oltárom, sa naša hlava oň opierala ako hlava apoštola Ján o Pánovu hruď pri Poslednej večeri. Úmysel prijať a žiť horlivo naše kňazstvo, ktoré sme si vtedy vzbudili si pri dnešnej liturgii obnov me s tou istou tajomnou vrúcnosťou, ktorá napĺňala prvé chvíle nášho kňazstva.

Prosme Pána a Darcu všetkých dobier, aby  v nás roznietil ešte väčšiu lásku, aby nás urobil schopnými naozaj byť mužmi obety, služby a spoločenstva, teda skutočne Kristovými kňazmi. Toto kňazstvo chceme prežívať vo všetkých úrovniach, v ktorých ho uskutočňujeme:
• v našich  rodinách, medzi ľuďmi fyzicky nám najbližšími,
• v našich farských spoločenstvách,
• v bratských vzťahoch s inými kňazmi
• i v rámci spoločenstva s biskupom, reprezentujúcim Krista uprostred Apoštolov.

K tejto jednote nech nás vedie obnovenie nášho hlbokého duchovného vzťahu k Pánovi, Darcovi všetkých dobier, ktorý nás povolal do svoje služby a ktorému budeme skladať počet z toho, ako sme naložili s talentami ktoré nám dal, ako sme spravovali poklad kňazstva, ktorý nám zveril a za ktorý mu dnes osobitne ďakujeme.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.