Pôda je základ každej štátnosti. Nikdy nekončiaci zápas o politickú moc sa v konečnom dôsledku vždy týka ovládnutia zeme, a tak aj boj medzi silami národnými a cudzími o ovládnutie slovenskej pôdy je aj v 21. storočí logickou nevyhnutnosťou histórie. Slovenských farmárov by v tomto boji mal chrániť štát. Konkrétne to má v náplni práce ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Ale do akej miery môže tento úrad na čele s ministrom, ktorý je tiež iba figúrkou v lokálnej i medzinárodnej politickej a lobistickej hre, skutočne ovplyvňovať smerovanie slovenského vidieka?

Slovenské poľnohospodárstvo ako eldorádo lobistov

Neutešenú situáciu v poľnohospodárstve opisuje Milan Jurky zo Združenia mladých farmárov na Slovensku: „Slovenský spotrebiteľ od slovenského poľnohospodárstva potrebuje jednu vec: slovenský produkt na stole. A my čo robíme? Produkujeme polotovary. Polovica Slovenska je obsiata štyrmi plodinami: kukurica, pšenica, repka, slnečnica. Tieto polotovary sa vyvážajú alebo končia v bioplynových staniciach. To je predsa neuveriteľné mrhanie, keď poľnohospodárstvo neprodukuje potraviny, ale namiesto toho elektrinu… A to v situácii, keď sa sebestačnosť krajiny vo výrobe potravín namiesto deklarovaného zvyšovania znižuje.“

Kukurica, repka, slnečnica, pšenica… okrem tradičnej pšenice zvyšné tri plodiny sú náhodou presne tie tri, na ktoré sa v našom regióne sústreďuje nadnárodná spoločnosť, svetový líder v geneticky modifikovaných plodinách, vo svete známy aj ako hlavný protagonista environmentálnych katastrof súvisiacich najmä s kauzou karcinogénneho herbicídu a jemu na mieru vyvinutých GMO plodín.

Vplyvné zahraničné lobby sa v slovenskom poľnohospodárstve etablovali už dávno. Ladislav Agardi zo Zväzu slovenských agropodnikateľov a rodinných fariem spomína: „v roku 2002, keď Taliani začali podnikať na východe Slovenska, kolega chodil po tom regióne, zisťoval situáciu a informoval ministerstvo a ďalšie orgány, že tam je Talian, ktorý má niekoľko tisíc hektárov a berie veľké, miliónové sumy dotácií. Výsledok? Tohto človeka vyhodili z funkcie.“

Spiknutie proti drobným farmárom

Slovenské poľnohospodárstvo by malo stáť na slovenských farmároch, a predovšetkým na tých, ktorí budú dodávať pestrý sortiment kvalitných potravín na slovenský trh: teda skôr na stredných a menších farmároch. Lenže práve tí sú pre štát len akýmsi trpeným zlom. Anna Balková zo združenia Rodinné farmy o tom hovorí: „Stropovanie, krížové kontroly a zadržiavanie platieb pri projektových podporách, to je pre drobných farmárov absolútne nezmyselné a likvidačné. Nám to celé príde ako cielená likvidácia malých farmárov. Nevieme prečo, leby my si myslíme, že malí i veľkí môžu predsa popri sebe bez problémov žiť. Prečo hádzať polená pod nohy človeku, ktorý na tých svojich 20 hektároch chce hospodáriť, vytvárať nejakú pridanú hodnotu a živiť svoju rodinu? Aký je tu zámer? Tomu, kto má 150 tisíc hektárov, predsa nemôže vadiť niekto, kto má 20 hektárov. To vyzerá ako cielený útok.“

„Celá Európa sa teraz postavila za stanovenie stropu pre štátne dotácie poľnohospodárskych podnikov, čo by podporilo menšie formy agropodnikania, a teda skôr lokálnu produkciu. Ale Slovensko, spolu s Českou republikou, sa púšťa opačným smerom a proti stropovaniu bojuje,“ hovorí M. Jurky. Čí záujem sa tým sleduje? Na prospech slovenského spotrebiteľa a lokálneho farmára to iste nebude. M. Jurky upozorňuje: „Takto nielenže tých plánovaných 80 % sebestačnosti určite do roku 2020 nedosiahneme, ale obávam sa že tá naopak ešte viac klesne, čo by bol veľmi veľký problém.“

Podobne to vidí aj A. Balková: „Žiaľ, aj v poľnohospodárstve vidíme ako sa uplatňuje moc veľkých peňazí. Mimochodom, bolo by napríklad veľmi zaujímavé zistiť, koľko kontrol bolo za uplynulé obdobie u malých a koľko u veľkých subjektov. A tiež to, ako prebiehajú tie kontroly… V situácii, ktorá tu teraz je, veľmi ťažko docielime potravinovú sebestačnosť. Lokálnu produkciu tí veľkí robiť nebudú, tí robia obrovské polia s repkou, slnečnicou, kukuricou. Tie však nenaplnia potreby spotrebiteľov u nás. A potom sme naozaj potravinovo odkázaní len na dovoz.“

„Nová generácia farmárov, to nie je ako traktor, ktorý si môžem kúpiť alebo nemusím. Generačná výmena, prenášanie skúseností a kontinuity, to je druh investície do budúcnosti, ktorý sa nedá nahradiť ničím iným,“ tvrdí M. Jurky. „Mladý farmár, ktorý skončil školu a chce hospodáriť na roli zdedenej po babke, ale nemôže sa k tej svojej pôde dostať, keď teraz počuje, ako štát, vlastník 460 tisíc hektárov štátnej pôdy ju dáva zahraničným, čo si môže pomyslieť? Keď to mám k niečomu prirovnať, to je asi tak, ako keby otec rodiny namiesto svojim deťom dal cudzím. Veď to je predsa veľká krivda, ktorá sa tu deje.“

Aj legislatíva nahráva veľkým a zahraničným

Naše zákony tiež nie sú nastavené v prospech menších farmárov. Anna Balková zo združenia Rodinné farmy hovorí: „Chceme byť potravinovo sebestační, ale aby sme to dosiahli, na to nestačí mať len projektové podpory – na to je potrebná aj vhodná legislatíva, ktorá dnes vôbec nie je nastavená na malých poľnohospodárov. Všetko tu funguje v akomsi dobiehacom móde, ktorý sa umelo udržiava. Je to pre niekoho zlatá baňa na peniaze a pre iného len obrovská drina a odriekanie, keď niekedy naozaj ani nevieme, prečo to vlastne ešte robíme.“

Balková uvádza príklad: „V ústave sa napríklad prijala ochrana pôdy. Ale na to by mal nadväzovať zákon, ktorý by nejakým spôsobom limitoval množstvo pôdy, ktoré sa nakúpi. To sa nestalo a dochádza ďalej k veľmi intenzívnemu skupovaniu našej pôdy zahraničnými subjektmi cez rôzne eseročky. Dokonca sa na veľkých parcelách obchádza predkupné právo zo zákona, kupujú sa už aj podiely na tej pôde a kompetentní s tým nič nerobia.“

„Chcelo by to jeden spoločný zákon o pôde, lebo takýto stav, keď my farmári musíme hľadať pod čiarou odkazy na rôzne zákony, to vyhovuje všelikomu, len nie nám,“ upozorňuje A. Balková na skutočnosť, že v dobe úradníckej, e-formulárovej a eurofondovej sa aj z farmára stáva čoraz viac odborník na kadejaké projekty a dotácie loviaci v internete predpisy a záludnosti bruselských a bratislavských byrokratických fajnovostí. Lenže to nie je v poriadku. Farmár je tu na to, aby farmárčil a po správnosti by sa o zákony vôbec nemal starať. „Nechceme sa deliť na veľkých a malých, ale my malí naozaj nemáme právnické kancelárie, nesedíme celé dni pri počítačoch a jednoducho nemáme kapacity, aby sme dokázali rýchlo reagovať na tie všetky odkazy na rôzne zákony. Preto aj v tomto ťaháme za kratší koniec povrazu v porovnaní s tými veľkými.“

Balková vidí problém aj v tom, že naša legislatíva vôbec neráta s prechodnými obdobiami: „Keď príde automobilka, dostane rôzne stimuly ako odpustenie daní a podobne. Čo dostane začínajúci malý farmár, ktorý sa rozhodne na svojich 20 hektároch niečo produkovať? Robí 31 dní v mesiaci, 365 dní v roku na dve zmeny a aký dostane stimul okrem kontrol a nezmyselnej legislatívy, ktorú musí dodržiavať?“

A pokračuje: „Nechcem radšej ani rozprávať o tom, ako prebieha kontrola na malej prevádzkárni u nejakého malého producenta syra, ktorý spracováva mlieko od svojich troch kráv – je kontrolovaný tak, ako keby bol riaditeľom chemickej továrne, ktorá produkuje zvlášť nebezpečné jedy. Akú mieru rizika predstavuje, keby niečo aj pokazil vo svojej činnosti? Rovnakú ako obrovský podnik, ktorý spracuje niekoľko desiatok tisíc litrov mlieka denne? Je úplne absurdné, že to v zákone nie je nijako odstupňované.“

Bez protitlaku to nepôjde

Nezávislé organizácie, ktoré pôsobia v poľnohospodárstve, spoločne predložili ministerstvu deväť požiadaviek, z ktorých sa zatiaľ splnila len jedna, tá najmenej bolestivá: zmena ústavy, ktorá je však bez nadväzujúceho zákona jalová a vôbec nič nerieši. Lucia Gallová, prezidentka združenia Vidiecka platforma, hovorí o komunikácii s kompetentnými úradmi: „Od začiatku sme nemali veľké očakávania. Prvý rok pôsobenia aktuálneho vedenia ministerstva sme spolu ešte bojovali, oťukávali sme sa. Potom sme začali spolu komunikovať a verili sme, že naše návrhy a argumenty padnú na úrodnú pôdu. Zistili sme však, že to nie je až také jednoduché a že tá komunikácia nestačí. A že my musíme urobiť nejaký nátlak, bez ktorého to jednoducho nejde. Pritom treba povedať, že aktuálne vedenie ministerstva je to najlepšie, čo ten rezort doteraz mal. Aj na základe toho očakávame od pani ministerky razantnejšie a kreatívnejšie riešenia, než doteraz.“

Lenže ministerka je iba úradníčka. A žiaľ, inak to už asi nebude: úradník vždy pôjde cestou menšieho odporu. Pred každými voľbami síce ľudia veria, že s novou vládou prídu noví, celkom inakší úradníci, lenže čo svet svetom stojí, zatiaľ sa tak ešte nikdy nestalo. Ak ľudia nevyvinú tlak, ktorý prinúti úradníka konať v ich záujme, nič sa nezmení. Myslí si to aj M. Jurky: „Ľudia sa musia naštvať, spojiť a pritlačiť, inak to nepôjde. Samozrejme, sú tu platné zákony a zmluvy, ale každá krajina by si mala chrániť predovšetkým svojich farmárov. Pozrite sa na Fracúzov: naštvali sa, zobrali traktory, vyoblievali celý parlament močovkou a zaviezli celé mesto hnojom. Kašľali na reči o takom zákone a takom paragrafe a takej zmluve a takom dohovore a povedali jasne: my sme tu na to, aby sme si robili svoju robotu a vy ste tu na to, aby ste nás chránili.“

Kým aj u nás ľudia z vidieka sami rázne nepovedia úradníkom „a dosť!“, a ak to bude treba, hoci aj za použitia traktora a močovky, tak sa vlády a úradníci síce budú meniť, ale stále pôjdu cestou menšieho odporu. A farmári ostanú v rovnakej situácii ako teraz. V lepšom prípade…

Ivan Lehotský