Plány Pentagonu pomôcť teroristom zakrytím vzdušného priestoru pre ruské a sýrske lietadlá, ako aj fyzickým odstránením legitímneho prezidenta Bašára Asada pomocou atentátu (americkí odborníci používajú namiesto slova atentát eufemistický pojem kinetická operácia),  sú nereálne. Rusko a Sýria potvrdili, že po demonštratívnom a hysterickom ukončení mierovej dohody zo Ženevy (september 2016) “americkými partnermi” sa spoločne rozhodli prikročiť ku konečnej likvidácii teroristov v Sýrii.

Rusko, ktoré nemieni nechať svojho spojenca Sýriu napospas protiprávnemu konaniu USA (podľa medzinárodného práva, USA nemajú čo v Sýrii pôsobiť), dňa 12.10.2016 na zasadaní Zväzu Ruskej Federácie prerokuje možnosti opätovného rozšírenia ruského leteckého kontingentu v Sýrii. Okrem toho Rusko zvažuje aj možnosť opätovného návratu na vojenské základne na Kube a vo Vietname. Ide o analogický krok, ktorý je odpoveďou na rozširovanie americkej vojenskej prítomnosti v blízkosti ruských hraníc.

Rusko neplánuje genocídu Američanov a ani blokovanie USA, všetky agresívne a neadekvátne kroky amerických generálov i politikov USA na medzinárodnej scéne sa však stretnú s adekvátnou odpoveďou Ruska.

Pentagon nie je vo svojich názoroch a vystúpeniach monolitný, existujú v ňom rozličné prúdy a názorové platformy. Dňa 22.9.2016 v senátnom výbore náčelníkov štábu generál Joseph Dunford vyhlásil, že “snahy o vytvorenie bezletovej zóny v Sýrii alebo ľubovolná agresia proti Sýrii privedú k vojne s Ruskom, a takéto riešenie on sám nikdy neprijme”. Generála za jeho vyhlásenie skritizovali vojenskí jastrabi. Rusko sa však nespolieha na dobrú vôľu Josepha Dunforda, pretože vie, že Dunforda je možné odstaviť a silové riešenia v Sýrii môže prijať iný americký generál.

Podľa analytikov The National Interest sa USA môžu snažiť vytvoriť bezletovú zónu v Sýrii, to však dokážu reálne uskutočniť len tak, že zlikvidujú ruský vojenský kontingent v Sýrii (sýrske letectvo nie je pre USA adekvátny súper, sýrske lietadlá sú zastaralé, sýrski piloti sú vyššieho veku a vhodní len na vedenie operácii proti pozemným cieľom. Nové sýrske letectvo sa buduje len s ruskou pomocou.

V oblasti Blízkeho východu majú USA k tomu dostatok vojenských síl, len v počte lietadiel môžu nasadiť približne 300 lietadiel voči približne 40 ruským strojom. Z vojenského hľadiska by USA nemalo robiť väčší problém zničiť ruský kontingent v Sýrii, tento vojenský útok by však mal nedozierne politické dôsledky. USA formálne nevyhlásili Sýrii vojnu a ani OSN neprijala rezolúciu, ktorá by povoľovala americkým vojskám pôsobiť na území Sýrie. Vojenské operácie, ktoré USA v Sýrii vykonávajú, sú podľa medzinárodného práva protizákonné.

Viacero vojenských odborníkov už potvrdilo, že v prípadnom konvenčnom konflikte USA a NATO voči Rusku by mali USA i NATO minimálne obrovské problémy. Ak by v prípadnom konvenčnom konflikte na strane Ruska ako spojenci vystúpili aj Čína a aj Rusko, nemali by USA a ani NATO šancu v tomto konflikte zvíťaziť. Žiaľ, ani právne normy a ani triezve analýzy nedokážu zastaviť niektorých sociopatických amerických politikov a generálov. Rusko samozrejme nemieni závisieť od vôle takýchto jedincov, ktorí sa nachádzajú vo Washingtone, takže žiadne ústupky Ruska z rokov 1990 nebudú. Čo bude teda ďalej?

Sýrsky konflikt sa stal “lakmusovým papierom” potenciálu USA a takmer všetci to už pochopili. Ukázalo sa, že dnešné USA to nie sú už USA s potenciálom roku 1990. Dnešné USA už nedokážu viesť široko koncipované bojové operácie, aké vykonávali napríklad v II.svetovej vojne, v Kórejskej vojne, či vo vojne vo Vietname. Dnes sú USA krajinou s veľkými finančnými problémami, ktorá sa obáva ruského a čínskeho potenciálu a ktorá hrozí síce slabším vojnou, sama sa však vojny obáva viac ako jej súperi. Ak sa však USA rozhodnú použiť silu, Rusko výzvu prijme.

Niektorí americkí vojenskí predstavitelia (napríklad generál Mark Milley) zastávajú názor, že Rusko a Čína predstavujú serióznu hrozbu pre USA. USA musí potvrdiť svoj status veľmoci a je potrebné dať Rusku a Číne príučku. Aj odborníci v USA však vedia, že takýto konflikt bude mať  veľmi krvavý priebeh a straty budú pri moderných zbraniach a zbraňových systémoch obrovské. Napriek tomu je však generál Mark Milly presvedčený, že aj v takomto konflikte armáda USA zvíťazí a dokáže stále “zničiť nepriateľa v ľubovolnom čase a na ľubovoľnom mieste”.

Otázka však znie, ako si to generál Mark Milley predstavuje. To budú USA naraz útočiť svojou armádou proti Rusku a Číne, prípadne jedným vrzom aj proti Iránu? A už sa vlastne generál Mark Milly aj rozhodol, či zaútočí na Rusko a Čínu z východu na západ, alebo zo západu na východ? Bude takáto klauniáda zo strany takých amerických vojenských predstaviteľov, ako je Mark Milly, pokračovať aj po prezidentských voľbách v USA, alebo už niekto konečne dá Markovi Milleymu prášky, ktoré evidentne potrebuje?

Pravdepodobne vo Washingtone už zabudli, ako ukázali svoju bezmocnosť americké vojenské jednotky v Kórei, Vietname či Afganistane. A to boli krajiny, ktoré sa svojím ekonomickým a vojenským potenciálom jednoznačne nemohli s USA porovnávať. Od roku 1898, kedy USA zvíťazili v španielsko-americkej vojne a obsadili Kubu a Filipíny už USA osamotené v žiadnom konflikte nezvíťazili.

Vojnu proti Španielom na Kube a na Filipínach odštartovali články v tlači o “španielskych ukrutnostiach”, ktoré samozrejme neboli pravdivé a podložené. Takýto propagandistický scenár a “causus belli” používajú teda USA od roku 1898 a stal sa štandardnou výbavou ich mocenskej politiky.

Na prípade Gruzínska, Ukrajiny či Sýrie však už mohli USA pochopiť, že Rusko nebude ustupovať a hranice svojich bezpečnostných záujmov jednoducho nepustí a bude ich brániť. Ani Rusko a ani Čína sa USA nevyhrážajú, jediný, kto sa neustále vyhráža, sú USA. Možno aj kvôli tomu, že americkí politici si už nevedia predstaviť hrôzy vojny – vojnu vidia len v CNN a ponímajú ju ako pokračovanie svojej politiky vývozu demokracie a presadzovania vlastných záujmov. Už od roku 1865 nepoznali vojnu na svojom území, nemuseli stavať zničené mestá, priemysel a nestratili milióny obyvateľov.

Dnes už však postavenie USA nie je tak pevné, aby sa im vojny, ktoré kvôli svojím záujmom rozpútali všade na svete, nemohli vrátiť ako bumerang. V súvislosti s Ruskom by nemali Američania zabudnúť na princíp, ktorý Rusko formoval a ktorý Rusi v histórii už viackrát využili: “Kto k nám príde v mieri, toho radi privítame, kto príde s mečom, ten aj mečom zahynie”.