Môj profil 
Predplatné
„Vpád do Československa totiž odsúdila absolútna väčšina štátov sveta, okrem tých, ktoré od ZSSR úplne záviseli ako Kuba alebo Vietnam, tých, ktoré potrebovali sovietsku vojenskú pomoc ako Sýria alebo Irak, alebo tých, ktoré tvrdo odmietali akékoľvek liberalizačné snahy, ako napríklad Severná Kórea. Inváziu tvrdo odsúdili aj socialistické krajiny, ktoré dlhodobo odmietali akceptovať sovietske líderstvo v komunistickom bloku,“ povedal Hudek. V tomto prípade podľa neho išlo o Juhosláviu, Rumunsko, Albánsko a najmä Čínu. „Čo bolo ešte dôležitejšie, vpád do Československa kritizovala aj väčšina komunistických strán v západoeurópskych krajinách, ale aj v Afrike a Ázii,“ zdôraznil historik.
V dôsledku invázie sa tak podľa Hudeka v priamom prenose zrútil proklamovaný nárok Komunistickej strany ZSSR na vedúcu úlohu vo svetovom komunistickom hnutí. „Okupácia Československa navyše aj u najväčších sympatizantov komunizmu pochovala všetky ilúzie o možnosti reformovať diktatúru sovietskeho typu do podoby „socializmu s ľudskou tvárou“. „Sympatie k sovietskemu režimu stratili aj mladí ľavicoví radikáli,” uviedol Hudek s tým, že prestarnutí, konzervatívni sovietski komunisti a ich skostnatený režim u nich nevyvolávali žiadne sympatie. Podľa historika však tento fakt neznamenal, že by sa ich nádeje upínali k československým reformátorom. „Novou nádejou radikálov na konečnú zmenu fungovania spoločnosti totiž nebol Alexander Dubček, ale skôr čínsky komunistický líder Mao Ce-tung. A tak kým predstavitelia Pražskej jari dúfali po 21. auguste v medzinárodnú podporu a solidaritu, v Taliansku v tom čase demonštrovali študenti s transparentmi Nie sme s Dubčekom, sme s Maom,“ dodal Hudek.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, do Československej socialistickej republiky. Jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky sa neskôr stiahli, no ZSSR rozmiestnil svoje vojská na území ČSSR. Sovietske vojská sa nakoniec stiahli až v roku 1991. Nádeje vkladané do vtedajšieho obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti vedené prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom okupácia zmarila a nastúpila takzvaná politika normalizácie. Za prvého, neskôr generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa bol na jar roku 1969 zvolený Gustáv Husák, ktorý sa v roku 1975 stal aj prezidentom. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala od 21. augusta do 3. septembra 1968 72 mŕtvych, napokon ich priznala 90. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Podľa odhadov vtedajšieho ministerstva financií bola výška priamych škôd 1,4 miliardy korún. Neskôr boli škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún, nepriame škody však boli oveľa vyššie. V súvislosti s pozvaním vojsk Varšavskej zmluvy do krajiny sa pred súdom ocitli viacerí predstavitelia komunistického režimu, nikto však nebol potrestaný.
.JPG)
