Ako je známe, švédsky súd prijal bezprecedentné asymetrické rozhodnutie v tom zmysle, že ukrajinský Naftogaz nemusí Gazpromu uhradiť astronomické dlhy za neodobratý plyn a flagrantné porušenie zmluvnej klauzuly „take or pay“ (vezmi alebo zaplať). Na druhej strane ten istý súd rozhodol, že Gazprom musí zaplatiť Naftogazu 2,56 mld. dolárov za nižší objem prepraveného plynu, kvôli čomu prišla Ukrajina o časť tranzitných poplatkov. Čerešničkou na torte je zdôvodnenie verdiktu tým, že Ukrajina je v nezávideniahodnej ekonomickej situácii, takže bohatý Gazprom by mal byť veľkorysý a podieľať sa na jej sanácii na úkor svojich legitímnych finančných ziskov. Štokholmská arbitráž tak neváhala obetovať vlastnú reputáciu v prospech prijatia politicky motivovaného rozhodnutia, obeťou ktorého sa mal stať Gazprom.

Udialo sa však niečo, čo nepotešilo ani švédsky súd, ani kyjevský režim, ktorý si už začal robiť nádeje na miliardy bezprácne získaných dolárov. Za prvé, Gazprom podal odvolanie voči verdiktu. Za druhé, Gazprom prostredníctvom toho istého švédskeho súdu spustil procedúru výpovede zmluvy s ukrajinskou firmou Naftogaz o dodávkach a tranzite zemného plynu. Za tretie, žiadny expert nedokáže vysvetliť, ako bude Európa riešiť deficit v dodávkach plynu v čase, kedy tranzit plynu cez Ukrajinu skončí a „Severný prúd 2“ ani „Turecký prúd“ ešte nebudú v prevádzke. Európe v takom prípade môže reálne chýbať 60 až 70 mld. kubíkov plynu.

Jasné je iba jedno. Gazprom určite nebude argumentovať „vyššou mocou“ (force major), keďže sám inicioval zrušenie tranzitu cez Ukrajinu. Rovnako tak by však bolo ilúziou domnievať sa, že Gzprom tak učinil emotívne a nepremyslene. Po prvé, história všetkých predchádzajúcich plynových konfliktov s Ukrajinou, skúseností s pokusmi sabotáže budovania alternatívnych zásobovacích trás (Južný prúd, Severný prúd 2) a v neposlednom rade aj priebeh globálneho zápasu o európsky plynárenský trh, do ktorého sa zapojili aj USA či Katar, svedčia o tom, že Gazprom svoje kroky robí po veľmi starostlivom zvážení dlhodobých následkov.

Po druhé, rozhodnutia tohto druhu vedenie Gazpromu určite neprijíma vo vlastnej réžii, ale až po konzultácii s najvyšším politickým vedením Ruskej federácie. Možno tak úplne vylúčiť možnosť, že Gazprom túto vec síce konzultoval s Kremľom, no aj tak reagoval emotívne a unáhlene.

Pre ďalší vývoj bude dôležité, ako sa švédsky súd postaví k odvolaniu Gazpromu. Ak mu vyhovie, celá záležitosť by tak vyšumela bez ďalších škôd pre európskych odberateľov. Gazprom by to mohol akceptovať ako nápravu krivdy. Európa by si teda mala dvakrát rozmyslieť, či sa jej oplatí riskovať, alebo či by nebolo jednoduchšie trochu pritlačiť na Švédov, aby súdili trochu „racionálnejšie“. Európania predsa majú bohaté skúsenosti s ohýbaním paragrafov podľa toho, aký verdikt potrebujú.

Ešte viac sa však nad svojím osudom musí zamyslieť samotná Ukrajina. Kyjevský režim si robí zbytočné a predčasné nádeje na prežitie vďaka finančnej injekcii z Gazpromu. Suma 2,5 mld. dolárov je približná čiastka, ktorú by Porošenkov režim potreboval na to, aby sa udržal pri moci aspoň do ďalších prezidentských volieb. Je tak očividné, že jeho západní sponzori sa rozhodli pomôcť mu práve týmto spôsobom. Vychádzali z toho, že Rusko bude síce škrípať zubami, avšak počítali s benevolenciou Moskvy, ktorá snáď pristúpi na ústupky kvôli obavám, aby neohrozila projekt „Severného prúdu 2“.

Moskva však opäť zareagovala neočakávaným spôsobom. Jej reakcia okamžite destabilizovala energetickú situáciu na Ukrajine. Už aj najviac zaslepení banderovci začali klásť otázku, ako môže Rusko destabilizovať Ukrajinu, ak Porošenko tvrdí, že Ukrajina je vďaka reverzu úplne nezávislá od dodávok ruského plynu. To však nie je všetko. Namiesto márnych nádejí prílevu ľahko nadobudnutých miliárd (easy money) z kasy Gazpromu, musí teraz Kyjev horúčkovito zháňať prostriedky na nákup plynu na spotovej burze, kde jej ceny kvôli anomálnym mrazom vyleteli na 500 až 700 dolárov za tisíc kubíkov plynu. V týchto cenách sa pritom ešte neprejavili ani dopady rozhodnutia Gazpromu ukončiť tranzit cez Ukrajinu, takže nie je vylúčené, že ceny plynu na spotovej burze môžu čoskoro vyskočiť až úroveň tisíc dolárov za tisíc kubíkov plynu.

Toto sa deje už teraz, keď Porošenko súrne potrebuje finančnú injekciu a nemôže čakať ďalší rok či poldruha roka, pokým štokholmská arbitráž posúdi odvolanie Gazpromu. Tie peniaze potreboval už včera, zajtra bude už neskoro. Bez peňazí si nebude môcť udržať priazeň regiónov ani silovikov. A jeho oponenti si určite nenechajú ujsť príležitosť skoncovať s ním hneď ako mu vyschnú finančné zdroje.

Gazprom tak uštedril Ukrajine úder, dôsledky ktorého nemožno podceňovať. Týmto následkom sa už nedá nijako vyhnúť. Aj čisto technicky, problém s ukončením dodávok a tranzitu plynu cez Ukrajinu sa nijako nedá vyriešiť rýchlo. A čas je momentálne hlavným faktorom vnútroukrajinského mocenského zápasu.

V Kremli aj v Gazprome nepochybne veľmi podrobne zvážili ďalšie ťahy tejto šachovej partie, pričom možno oprávnene predpokladať, že Moskva sa definitívne rozhodla skoncovať s existujúcim kyjevským režimom. Nie je vylúčené, že toto rozhodnutie bolo na stole už pred verdiktom štokholmskej arbitráže, konkrétne v čase kedy kyjevský režim presadil škandalózny zákon o reintegrácii Donbasu, v ktorom sa naznačuje, že Ukrajina vedie vojnu s Ruskom, aj keď oficiálne vojnu nevyhlásila. Teraz to však už nehrá žiadnu rolu, štokholmská arbitráž poslúžila ako katalyzátor rozhodnutia, ktoré padlo po rokoch trpezlivosti a zhovievavosti Moskvy voči vyčíňaniu Porošenka a jeho kliky.

Dôležitým faktom je tiež okolnosť, že aktívne opatrenia Moskvy voči Kyjevu začali po nedávnom posolstve prezidenta Putina o stave federácie, v ktorom decentne upozornil potenciálnych agresorov na existenciu nových ruských zbraní vďaka ktorým, je Rusko prakticky nezraniteľné bez rizika, že potenciálny agresor bude totálne zničený. Rusko je tak momentálne v stave nielen kompletne demontovať zastaralú európsku bezpečnostnú architektúru, v rámci ktorej by Ukrajina podľa západných predstáv mala zohrávať úlohu kľúčového článku protiruského sanitárneho kordónu. Odteraz bude Rusko určovať parametre budúcej európskej bezpečnostnej architektúry. Moskva disponuje na tieto účely tak finančnými ako aj vojenskými zdrojmi. Nemožno sa preto čudovať, že prvou obeťou tejto vojny bez výstrelov bude práve kyjevský režim, ktorý podľa vlastných vyjadrení už tak dlho bojuje s Ruskom, že je načase, aby zožal plody svojho boja. /Rostislav Iščenko, politikus.ru/

Gabriel Gačko