Hneď priamo k veci sa spýtam: Kde boli títo ľudia vtedy, keď minister Jaro „Vypínač” Naď usilovne pracoval na blokovaní prevádzky alternatívnych médií a podieľal sa tak na búraní pracne budovaných obchodných značiek i komplikovaní životov mnohých novinárov?

Veď umlčanie „nepohodlných” názorov je priama sabotáž demokracie!

V aktuálnom ročníku prehľadu slobody tlače (tzv. Svetový index slobody tlače) nás spomedzi 180 vybraných krajín zhodili Reportéri bez hraníc na 38. miesto. V rámci 27 členských štátov EÚ sme devätnásty. Červené denníčky u nás majú radosť, že sa tak deje za súčasnej vlády, môžu totiž tento výsledok zvaliť na ňu. Aj sa hneď vyrojili s článkami o tom, že sme niekde na úrovni Čiernej Hory alebo Fidži…

Oboje sú podľa mňa pekné miesta na život, ale dobre.

Pád z vlaňajšej pozície (29.) spôsobilo podľa zostavovateľov indexu všeobecné zhoršenie posudzovaných indikátorov: upadáme vraj politicky, ekonomicky, legislatívne, sociálne, a dokonca aj z bezpečnostného hľadiska. V prvom rade však správa pripisuje vinu aktivitám súčasnej vlády.

Prečo? To predsa vieme aj bez prieskumov – „lebo Fico”…

Ale vážne: Táto vláda vraj vytvorila doslova nepriateľské prostredie pre nezávislú žurnalistiku. Ktorú nezávislú, prosím vás? Keď nemenované denníčky dostávali granty z USA, alebo im vypomáhali technologickí giganti, či strýko Soroš? Ako môže byť nezávislosť tam, kde vás živí určitá záujmová skupina alebo jednotlivec – miliardár (ktorý zastupuje americkú vládu v podaní Demokratov)?

K tomu autori správy „nenápadne” poznamenali, že Robert Fico bol vo vláde aj v čase vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. A bežný čitateľ si to hneď v hlave vyhodnotí, že – opäť – môže za všetko premiér…

Správa operuje myšlienkami slobodného prístupu k informáciám – ten však nikto nezablokoval. Na tlačovky nemajú médiá zákaz vstupu, pokiaľ viem (isté osoby z ich radov by si ho však za svoje hulvátstvo zaslúžili). To, že niektorým súkromným médiám odmietli niektorí politici odpovedať, je len logická reakcia na zneužívanie tlačoviek istými novinármi na zmenu formátu na debatu. Reportér má klásť otázky, to je v poriadku – musí však poznať aj svoje miesto a hranice. Tlačová konferencia nie je debatný krúžok. Takisto sme boli neraz svedkami, že sa otvorila tlačovka na tému A, no žurnalisti sa pýtali na tému XY. Lebo potrebovali senzáciu…

Viete, ako tie slovné prestrelky povedzme z Úradu vlády pôsobia na občana? Ako jeden veľký bordel; holubník, ktorý si nevedia štátne orgány upratať. Môžu za to krikľúni typu Ghanam a spol.; dosaďte si meno podľa vlastnej preferencie.

A kto sú vlastne títo Reportéri bez hraníc, že si uzurpujú právo vydávať údajne relevantné rebríčky krajín zoradených podľa stupňa slobody tlače?

Hádate správne, ide o medzinárodnú neziskovú organizáciu – postavenú na „demokratických princípoch”. Založili ju vo Francúzsku (1985), a medzičasom si vybudovala meno, vďaka ktorému má vraj konzultačný charakter vo vzťahu k UNESCO, OSN, a podobným organizáciám.

Pýšia sa síce nezávislosťou, ja sa však pýtam, ako je potom možné, že ich správa o slobode tlače u nás vyzerá ako čistá kópia všedných stanovísk červených denníčkov? Veď je tam všetko: Fico, Kuciak (vrátane Kočnera), aj zmena RTVS na STVR.

„Upozorňujú” aj na – údajne obzvlášť náročnú – situáciu žien v novinárskej brandži. Vraj sú kritizované, čelia verbálnym útokom, či dokonca sexuálnemu harašmentu. To je opäť myšlienka, ktorú akoby jedna ku jednej nadiktovala „analytikom” napríklad Zuzana Kovačič Hanzelová (SME)…

Kde je tu skutočná nezávislá analýza; kde sú prípadové štúdie a iné, než liberálne hlasy?

Pretože za seba tvrdím, že s príchodom novej vlády vnímam skôr akýsi „odmäk”, resp. otvorenie brán nezávislej novinárčiny, vrátane nových pokusov o občiansku žurnalistiku či nezávislý aktivizmus (na um príde ako prvý mimoriadne činný Miroslav Heredoš). Ak by sme do toho zapojili všeobecnú otázku slobody slova, všimneme si, že za bývalých vlád sa mediálne „exkomunikovaný” politológ Chmelár medzičasom tiež objavil v besede vo verejnoprávnej televízii.

Mimochodom, spomínate si na škandál, keď zakázali vstup do budovy Slovenského rozhlasu Ľubošovi Blahovi? Ten sa vtedy mal dostaviť do diskusnej relácie ako náhradný hosť, ale niekto „tam hore” bol proti, a v duchu „no pasaran” sa politik SMERu nedostal cez vrátnicu…

To je skutočný škandál, milá mimovládka! O tom by ste mali hovoriť ešte aj dnes!

Blahovým verbálnym oponentom v danom vydaní Sobotných dialógov mal byť práve vyššie spomínaný Naď… Ale rozhlasáci (za vedenia Ľuboša Machaja) sa rozhodli uplatniť princíp prázdneho kresla radšej, než by pripustili, aby s ním debatoval Blaha.

No to sú mi náhodičky!

Politici vtedajšej koalície samozrejme mali vlastné argumenty: Vraj Blaha len šíri klamstvá a propagandu. Kto to, prosím vás, rozhodol? Akým právom? Každý legitímne zvolený politik má predsa nárok na vlastný názor a pohľad na svet. Pokiaľ šíri hoaxy, bude usvedčený buď na mieste moderátorom, alebo neskôr v článkoch či statusoch v online priestore.

Ak teda nedostal Blaha priestor, nebolo to preto, ako proklamovali, že sa vymenil s Kérym neohlásene a na poslednú chvíľu. Vyzerá to skôr tak, že sa ho jednoducho zľakli…

A viete čo? Poďme si aj my založiť nejakú novinársku mimovládku! Pozbierame dary od filantropov či z európskych projektov, nakúpime kolegom v teréne prilby a nepriestrelné vesty, ročne vydáme jednu veľkú správu, a bude nám sveta žiť…

Aj keď výpovedná hodnota analytickej práce takej inštitúcie je prakticky nulová – môžu ju červené denníčky zdieľať hoci aj stokrát…