Premiér Denys Šmyhal včera vystúpil v Rade a odpovedal na otázky poslancov týkajúce sa dohody o nerastných surovinách, ktorú podpísala Ukrajina. Premiér uviedol, že americko-ukrajinský fond, do ktorého budú plynúť príjmy z ukrajinských nerastných zdrojov, bude zaregistrovaný v USA. Podľa neho ide o „predbežnú dohodu“. Zároveň sa na Ukrajine má otvoriť účet fondu, ktorý sa bude napĺňať v hrivnách. Ukrajinský exilový politik a videobloger Anatolij Šarij túto dohodu označil za krádež storočia. Pozrime sa spoločne na zákulisie tejto dohody a jej zďaleka nie prekvapivú podobu na dohodu, ktorú USA po invázii podpísali s irackou vládou, ako to vidí ukrajinský portál Strana.ua

Predtým rámcový dokument zverejnený ukrajinskými orgánmi detailnejšie informácie neobsahoval. Inými slovami, jurisdikcia fondu, kam budú plynúť príjmy z ukrajinských nerastných zdrojov, mali byť špecifikovaná v dodatočných dohodách, ktoré podľa kabinetu ministrov ešte len budú podpísané. Toto je však verzia kabinetu. Ukrajinskí poslanci, ako aj západné médiá sú presvedčení, že tieto dohody už Ukrajina schválila.

„Podľa mojich informácií sa na druhej dohode obe strany už dohodli. Zatiaľ ju však vláda poslancom nepredložila. A tak sa ukazuje, že poslanci budú hlasovať za ratifikáciu toho, čo ani nevideli. Alebo presnejšie, čo uvidia neskôr,“ napísal poslanec Jaroslav Železňak. Podľa neho sa ratifikácia rámcového dokumentu, v ktorom nie sú žiadne podrobnosti, môže uskutočniť na mimoriadnom zasadnutí Rady 8. mája. Ako uviedol Šmyhal, ostatné dohody si ratifikáciu v Rade vyžadovať nebudú. Pritom ďalšie dve dohody nebudú poslancom pred ratifikáciou ukázané.

Aj poslankyňa strany Európska solidarita Iryna Heraščenková uviedla, že ďalšie dohody už Ukrajina schválila. Podľa nej boli tri dokumenty o dohode o nerastných surovinách podpísané v USA. Zatiaľ čo vláda zatiaľ zverejnila len jeden, ten všeobecný. Zároveň uviedla, že dve „tajné dohody“ obsahujú hlavné podmienky dohody.

„Zelenského vláda nikdy neposkytla poslancom a verejnosti všetky dohody podpísané v USA, ktoré, ako sa ukazuje, sú tri, nie jedna. Vláda sa však veľmi ponáhľa s ratifikáciou tajných dokumentov. Zároveň chcú v Najvyššej rade ratifikovať len jeden rámcový dokument, ostatné sa nazývajú implementačné, hoci práve v týchto dvoch tajných dohodách sú ukryté všetky technické detaily ukrajinských záväzkov na večné časy“,  píše Geraščenko.

Šmyhaľ: Kyjev už v tomto roku uzavrel kontrakty na 1,5 miliardy metrov kubických plynu

Šmyhal včera v Rade skutočne vyhlásil, že dohoda bude časovo neobmedzená. A že až po desiatich rokoch môžu strany z fondu vyberať príjmy a nastoliť otázku pozastavenia platnosti dohody. Treba poznamenať, že takáto klauzula nie je uvedená vo verzii dohody, ktorú zverejnila vláda.

Západné médiá tiež uvádzajú, že Ukrajina už podpísala všetky tri dohody vrátane podrobného dokumentu o tom, ako bude americký fond fungovať a kam budú plynúť príjmy z ukrajinských nerastných zdrojov.

Aj denník Financial Times uvádza, že keď ministerka hospodárstva Julia Sviridenková v stredu odletela do Washingtonu podpísať rámcovú dohodu, americkí predstavitelia trvali na tom, aby podpísala aj ďalšie dva dokumenty – úplnú dohodu o fonde a technickú prílohu. Keď sa Ukrajina pokúsila odmietnuť, Spojené štáty obvinili Kyjev, že sa snaží rokovania zmariť. Podľa zdrojov USA povedali Ukrajine, že Sviridenková musí byť „pripravená podpísať všetky dohody, alebo ísť domov“. Ukrajinci to najprv odmietli, ale potom „povedali, že nájdu spôsob“. A neskôr kabinet ministrov „povolil Sviridenkovej konať bez súhlasu parlamentu“ a dohoda bola čoskoro dokončená.

Na základe týchto informácií – ako aj skutočnosti, že ukrajinské úrady odmietajú zverejniť obsah dvoch dodatočných dohôd – možno konštatovať, že tieto dokumenty obsahujú podmienky, ktoré sú z hľadiska ukrajinských záujmov, veľmi mierne povedané, kontroverzné. Ukrajinskí poslanci v rozhovoroch pre západné médiá označujú dohody za „voľbu medzi zlým a horším“.

Denník Financial Times uvádza, že pôvodne Zelenskyj, keď v septembri navrhol prezidentskému kandidátovi Trumpovi myšlienku dohody o nerastnom bohatstve, chcel ho pôvodne zainteresovať na pokračovaní vojenskej pomoci Ukrajine a získať bezpečnostné záruky pre Ukrajiny, ale najmä pre seba. Trumpa myšlienka zaujala, ale Ukrajinci „si nevedeli ani vo sne predstaviť, ako bezohľadne sa bude Trump zaujímať o ukrajinské nerastné suroviny a aké katastrofálne môžu byť rokovania pre Kyjev, prezidenta Zelenského a vyhliadky na zastavenie ruskej invázie“.

Vysoký ukrajinský predstaviteľ uviedol, že Zelenskyj mal okamžite „krištáľovo jasne“ požadovať spojenie dohody „s bezpečnostnými zárukami pomoci USA“.  V dohode zverejnenej Kyjevom nie je ani najmenšia zmienka o takejto  záruka.

Ukrajinská vláda sa napriek tomu snaží zachovať optimistický tón a naivne tvrdí, že dohoda pomôže prilákať na Ukrajinu investície. Zároveň má vzbudiť záujem USA o to, aby Ukrajina nebola opäť napadnutá, čo by mohlo ohroziť rozvoj ropných polí.

Historické príklady však tento optimizmus nepotvrdzujú

Možno si spomenúť na príbeh takzvaného Rozvojového fondu pre Irak (DFI), ktorý vytvorili Američania a dočasná iracká administratíva hneď po skončení vojny v Iraku v roku 2003.

Koncepcia fondu sa veľmi podobala tomu, čo sa teraz ponúka Ukrajine: rôzne prostriedky, ktoré mali nové iracké orgány k dispozícii, predovšetkým príjmy z ropy, ako aj prostriedky irackej vlády a Saddáma Husajna osobne zadržané v zahraničí, boli prevedené do fondu a odtiaľ mali byť prevedené dodávateľom realizujúcim rôzne infraštruktúrne projekty povojnovej obnovy krajiny.

Činnosť fondu trvala od roku 2003 do roku 2010, potom Američania previedli kontrolu nad ním na irackú vládu, ktorá organizáciu zlikvidovala.

Podľa odhadov OSN sa počas tohto obdobia do fondu dostalo približne 150 miliárd dolárov – veľmi pôsobivá suma na krajinu, ktorej ročný HDP sa v tých rokoch pohyboval okolo 50 miliárd dolárov.

Veľká časť týchto peňazí sa minula na vyplácanie miezd štátnym úradníkom a zamestnancom verejného sektora. Časť peňazí sa však vynaložila na projekty v oblasti infraštruktúry. Prevažná väčšina z nich bola zverená americkým spoločnostiam. Napríklad jeden z najväčších dodávateľov, americká spoločnosť Kellogg Brown & Root, získala od DFI približne 3,5 miliardy dolárov, spoločnosť Bechtel Corporation zarobila v Iraku približne 2,5 miliardy dolárov na obnove elektrických a vodovodných systémov, spoločnosť DynCorp International zarobila približne 1,5 miliardy dolárov na výcviku a dodávkach vybavenia pre irackú políciu, spoločnosť Parsons Corporation zarobila približne pol miliardy na výstavbe škôl a nemocníc atď.

Za tieto peniaze sa dá urobiť veľa a plány fondu boli skutočne rozsiahle. Tak sa plánovalo obnoviť tepelné elektrárne v Bagdade a Basre, kanalizácie a čističky vody v Bagdade, Mosule, Nadžafe a Násiríji, postaviť ropnú rafinériu v Bejdží, zrekonštruovať bagdadské letisko a tak ďalej.

Čo znamená dohoda o nerastoch pre vojnu na Ukrajine?

V tej dobe aj Dzurindova vláda tvrdila, že za slovenskú podporu a účasť na invázii do Iraku, ktorá bola v rozpore s medzinárodným právom, sa budeme môcť na týchto projektoch podieľať. Isto by stálo za to preveriť, či Slovensko dostalo aspoň pár judášskych grošov.

V praxi sa však ukázalo, že situácia nie je zďaleka taká ružová: mnohé projekty sa nikdy nedokončili alebo sa dokončili s oneskorením a v obmedzenom rozsahu. Napríklad sa nepodarilo dokončiť elektráreň v Mosule neskôr ju dokončila iracká vláda na vlastné náklady, nedokončená zostala čistička vody v Sab al-Búre, budova nemocnice v Al-Rutbe a ropná rafinéria v Bejdží. Následné audity odhalili množstvo nezrovnalostí, ktorých sa dopustilo vedenie fondu, najmä takzvaný Dočasný koaličný úrad pod vedením Američana Paula Bremera.

Audity MMF a OSN zistili, že takmer všetky zákazky sa zadávali bez verejnej súťaže, t. j. zákazky sa zadávali v podstate na priamo. Často sa vyskytovali prípady výrazného predraženia: napríklad spomínaná spoločnosť Kellogg Brown & Root nakupovala palivo v Kuvajte za 1,18 USD za galón a predávala ho Dočasnej správe za 2,64 USD. Audítori z Ernst & Young našli desiatky falošných projektov (väčšinou škôl), ktoré boli postavené len na papieri, hoci peniaze na ich výstavbu z fondu boli vydelené. A americký Účtovný úrad zistil, že približne 18 miliárd dolárov z fondu jednoducho zmizlo neznámo kam.

Je pozoruhodné, že nikto nebol braný na zodpovednosť za porušenia a dokonca za priamu spreneveru prostriedkov fondu: americké súdy odmietli tieto prípady vyšetrovať, keďže prostriedky DFI neboli peniazmi americkej vlády a nakladanie s nimi nebolo možné vyšetrovať a súdiť podľa amerických zákonov.

A vedúci dočasnej správy Scott Brennet bol nakoniec ocenený Prezidentskou medailou slobody za „mimoriadne záslužný prínos k bezpečnosti a národným záujmom Spojených štátov“.